Všetci sme Grékmi

  

       Grécko si vraj prejedlo svoju budúcnosť, výsledkom čoho je jeho pád do ekonomickej priepasti.

      Grécko modelovo "v malom" reprezentuje ekonomický a politický systém, ktorého  súčasťou je väčšia časť  súčasného sveta. Tento systém dnes funguje práve vďaka prejedaniu budúcnosti - vyspelejšia časť sveta si jednoducho žije "nad pomery" a najmä na konto budúcich generácií.  Toto konštatovanie však treba chápať s určitou rezervou. Väčšia časť populácie ani v ekonomicky rozvinutejšej časti sveta si nad pomery totiž nežije a tzv. "stredná trieda" je najmä v krajinách strednej a východnej Európy sociologický mýtus.

      Skôr by sme mali hovoriť o zvyšujúcej sa nerovnomernej distribúcii celosvetového bohatstva. Ekonomická a politická moc sa dnes koncentruje v rukách úzkej skupiny ľudí. Tí sú v skutočnosti opticky vytvárajú obraz prosperity. Príkladom sú rozličné štatistiky o výške priemernej mzdy a hrubom domácom produkte, ktoré však skresľujú fakt, že reálna mesačná mzda väčšej časti populácie je pod celoštátnym priemerom.

      K najbohatším ľuďom  však už dávno nepatria len obyvatelia "euroantlantickej zóny". Denník Pravda v roku 2008 napísal:  "Majetok bohatých ľudí vlani vzrástol napriek kríze na úverových trhoch o päť percent na 109,5 bilióna dolárov. Majetky bohatých rastú už šiesty rok po sebe a bohatstvo sa najviac zvyšovalo v rozvojovom svete (...)  BCG konštatovala, že 35 percent svetového bohatstva je v rukách jedného percenta domácností. Pätinu globálneho bohatstva, rátaného ako majetok domácností vo výške najmenej päť miliónov dolárov, kontroluje iba 0,001 percenta domácností."

         Tzv. pomoc rozvojovým krajinám, ktorá v minulosti spočívala v nalievaní peňazí do ich "zaostalých  ekonomík", nemusela teda skončiť vo vreckách tých, ktorí ju naozaj potrebovali. Často skončila nielen ako zdroj obohacovanie jednotlivcov, ale finančné prostriedky sa napríklad investovali do pokútnych obchodov so zbraňami. Podobne tomu môže byť aj v prípade Grécka. Tu však nehrozí, že peniaze sa použijú na pochybné obchody, ale jednoducho sa opäť prejedia.

        Reakcia najvyspelejších štátov na tzv. hypotekárnu krízu je založená na podobnom scenári. Národným ekonomikám nepomohla a doplatili na ňu predovšetkým tí menej zámožnejší. Peniaze zo štátnych rozpočtov len vykryli, či skôr zakryli špekulácie bankového sektora na finančnom trhu. Na krízu teda doplácajú v konečnom dôsledku tí, ktorí ju nespôsobili.

      Podstatná časť  bohatstva neoliberálnej ekonomiky je dnes založená na virtuálnom kapitále, ktorý  tečie v neprehľadnom svete elektronických sietí. Kliknutím počítačovej myši možno vykonať mnohomiliardové finančné transakcie. S reálnym bohatstvom prosperujúceho kapitalizmu to nemá nič spoločného. Skôr sa podobá na "bohatstvo" reálneho socializmu, ktorý si svoju prosperitu budoval na politickej propagande. Dnes propagandu vystriedala všadeprítomná reklama, ktorá nás permanentne presviedča o našej závislosti na produktoch, ktoré náš život "robia krajším". Vyhráva ten, kto je silnejší a  konkurencieschopnejší, vie sa jednoducho "lepšie predať". Aj to je jedna z podôb súčasnej celosvetovej "neonormalizácie", ktorá v sebe spája politický populizmus s ekonomickým darwinizmom. Za figovým listom údajnej prosperity objavíme len zápas o uplatnenie sa na pracovnom poli, teda akúsi obdobu "boja o prežitie". Súčasťou stratégií súčasnej moci je vytváranie atmosféry existenčnej neistoty, spoločnosť sa čoraz viac uchyľuje k rôznym formám neštandardného správania (rast politického extrémizmu, rasovej a národnej neznášanlivosti).

        Všetci dnes smerujeme do stavu, v ktorom sa  ocitlo Grécko. Výsledkom gréckeho pádu bude dominový efekt. Na dvere však klope ešte jedna kríza, ktorá má prívlastok energetická. Ropa znečisťujúca už vyše týždňa  vody   Mexického zálivu je tou komoditou, ktorá zároveň predurčuje budúce smerovanie svetovej ekonomiky. Práve táto strategická surovina bude stáť na počiatku budúcej ekonomickej krízy, ktorej dôsledky si dnes asi sotva niekto dokáže reálne predstaviť. Správame sa však tak, akoby toto čierne zlato  malo tiecť večne. Zdá sa, že automobilový priemysel má bezhraničný apetít. Osobný automobil nie je dnes len dopravným prostriedkom, ale stal sa fetišom, novodobým božstvom.  V tom sa od Grékov nelíšime. O svojej budúcnosti radšej necháme rozhodovať politikov,  ktorých pracovnou metódou je lož a zo služby verejnosti urobili len predvolebnú frázu.

     Hovorí sa, že antické Grécko je kolískou európskej civilizácie. Túto kolísku dnes môže  vystriedať celkom iný symbol.

 

 Pavel Matejovič

29.-30. 4.2010

skrátená verzia článku: Pravda 4.5.2010