STANISŁAW LEM: Knižnica 21. storočia

       

DAS KREATIVE VERNICHTUNGSPRINZIP THE WORLD AS HOLOCAUST

 

Úvod

Knihy s takýmito alebo podobnými názvami začnú vychádzať na konci 20. storočia, ale obraz sveta, ktorý ponúknu, bude všeobecne prijímaný až v nasledujúcom storočí, keď objavy, ktoré vyklíčia vo vzájomne odlišných oblastiach vedy, sa spoja v celok. Takto vyslovená celostnosť – poviem to priamo – bude antikoperníkovským prevratom v astronómii, ktorý zruší naše predstavy o mieste, ktoré zaujímame vo vesmíre.

Predkoperníkovská astronómia umiestnila Zem do centra sveta, Koperník ju potom z tejto výnimočnej pozície zosadil, keď objavil, že Zem je jednou z množstva planét krúžiacich okolo Slnka. Sekulárne pokroky v astronómii podporili koperníkovské pravidlá a zároveň ukázali, že Zem nielenže nie je centrálnym telesom slnečného systému, ale celý tento systém sa nachádza na periférii našej Galaxie, teda Mliečnej dráhy: ukázalo sa, že vo Vesmíre bývame „kdesi“ na akomsi hviezdnom predmestí.

Astronómia sa zaoberala výskumom evolúcie hviezd, a biológia – evolúciou života na Zemi, až sa dráhy týchto bádaní preťali či skôr sa zlúčili ako rôzne prítoky jednej rieky, astronómia si totiž osvojila otázku o všeobecnom živote vo vesmíre za svoju, a teoretická biológia jej v tom pomohla, a tak v prvej polovici 20. storočia vznikol prvý program hľadania mimozemských civilizácií nazvaný CETI (Communication with Extraterrestial Intelligence). Tieto hľadania, realizované prostredníctvom čoraz lepšej a čoraz silnejšej aparatúry v priebehu niekoľko desiatok rokov, nielenže neobjavili cudzie civilizácie, ale rovnako ani najmenšiu stopu po rádiových signáloch. Tak vznikla záhada Silentium Universi. „Mlčanie Vesmíru“ sa v sedemdesiatych rokoch stalo povestným, ako aj súčasťou všeobecnej mienky. Absencia „iných rozumných“ sa pre vedu stala neriešiteľným problémom. Biológovia sa už zjednotili v názore, aké fyzikálno-chemické podmienky umožňujú  vznik života z mŕtvej matérie – a neboli to celkom výnimočné podmienky. Astronómovia dokázali prítomnosť množstva planét okolo hviezd. Pozorovania potvrdili, že značná časť hviezd našej Galaxie má planéty. V dôsledku toho sa ponúkol záver, že vhodné podmienky na život často vznikajú v priebehu typických kozmických procesov, že evolúcia vo vesmíre musí byť  prirodzeným javom, a vyvrcholenie evolučného stromu druhov zrodením rozumných bytostí je tiež súčasťou prirodzeného stavu. Ale s takýmto obrazom obývaného vesmíru boli v rozpore márne pokusy zachytiť mimozemské signály, hoci ich čoraz viac pozorovateľov hľadalo desiatky rokov.

Podľa všeobecne prijímaných poznatkov astronómov, chemikov a biológov bol vesmír plný hviezd podobných Slnku, planét podobných Zeme, čiže vďaka ich veľkému množstvu by sa mal život rozvíjať na nespočetných nebeských telesách, ale rádiové odpočúvanie odkrylo všade len mŕtvu pustatinu.

Vedci sústredení v CETI a potom v SETI (Search for Extrarrestial Intelligence) vytvárali rôzne ad hoc hypotézy, aby zjednotili vesmírnu existenciu života s jeho vesmírnym mlčaním. Najskôr vychádzali z toho, že priemerná vzdialenosť medzi civilizáciami je od päťdesiat do sto svetelných rokov. Túto vzdialenosť boli prinútení v ďalších úvahách zväčšiť na šesťsto, a konečne na tisíc svetelných rokov. Zároveň vznikli hypotézy o samozáhubnosti rozumu, ako tá od von Hörnera, spájajúca psychozoickú „hustotu“ vesmíru s jeho mŕtvosťou tvrdením, že každú civilizáciu ohrozuje samovražda, podobne ako aj ľudstvo ohrozené atómovou vojnou, teda kým organická evolúcia trvá miliardy rokov, jej posledná technologická fáza trvá sotva niekoľko storočí. Iné hypotézy poukazovali na hrozby, ktoré sa v dvadsiatom storočí objavili aj v mierovej technologickej expanzii, ničiacej biosféru  svojimi vedľajšími dôsledkami ako liaheň života.

Ako ktosi povedal, parafrázujúc známe Wittgensteinove slová, vorüber man nicht sprechen kann, darüber musst d i c h t e n. Podobne Olaf Stapledon vo fantastickom románe The first and Last Men poňal náš osud vetou „hviezdy tvoria človeka a hviezdy ho zabíjajú“. Vtedy, v tridsiatych rokoch 20. storočia, však tieto slová tvorili skôr Dichtung und Wahrheit, boli metaforou, a nie hypotézou schopnou uchádzať sa o priazeň vedy.

Viac či menej každý text môže obsahovať viacero významov, než doň pôvodne vložil autor. Pred štyristo rokmi Roger Bacon tvrdil, že sú možné lietajúce stroje alebo také, ktoré budú uháňať po zemi a chodiť po morskom dne. Bezpochyby si takéto zariadenia nepredstavoval nejakým konkrétnym spôsobom, my však, keď dnes čítame tieto slová, nielenže ich považujeme za súčasť všeobecne prijímaných poznatkov, že sa tak stalo, ale rozširujeme ich význam o množstvo nám známych konkrétností, čo umocňuje váhu tejto výpovede.

Čosi podobné sa stalo s domnienkou, ktorú som vyslovil v protokoloch z americko-sovietskych rokovaní CETI v Biurakane v roku 1971 (môj text možno nájsť v knihe Problém CETI, ktoré vydalo vydavateľstvo MIR v Moskve v roku 1975). Vtedy som písal: „Ak nie je rozloženie civilizácie vo vesmíre náhodné, ale určené astrofyzikálnymi údajmi, ktoré nepoznáme, aj napriek tomu, že sú podopreté pozorovanými javmi, šance na kontakt budú tým menšie, čím silnejšia je súvislosť umiestnenia civilizácie s charakteristikami hviezdneho prostredia vhodného pre život – teda čím viac sa  o d l i š u j e  od náhodného rozloženia (distribúcie) civilizácie v priestore od  n á h o d n é h o  rozmiestnenia. Nemožno však jednoducho a priori vylúčiť to, že jestvujú viditeľné ukazovatele existencie civilizácií. (...) Z toho vyplýva, že program CETI by mal medzi svoje pravidlá zahrnúť aj tie, ktoré zohľadnia opomínaný charakter našich astrofyzikálnych vedomostí, pretože nové objavy budú vplývať na zmeny fundamentálych predpokladov CETI“.

Totiž práve k tomu prichádza - či skôr pomaly prichádza. Z nových objavov galaktickej astronómie, z nových planetárnych modelov a astrogenézy, zo zloženia rádioizotopových prvkov obsiahnutých v meteoroch slnečného systému, sa ako z rozhádzanej skladačky začína vytvárať nový obraz, rekonštruujúci históriu slnečnej sústavy a vznik pozemského života, ktorý má rovnako prekvapujúcu, ako aj protikladnú informačnú hodnoty s dosiaľ uznávaným obrazom.

Čo najstručnejšie povedané – z hypotéz rekonštruujúcich desať miliárd rokov existencie Mliečnej dráhy vyplýva, že človek vznikol, pretože vesmír je oblasťou katastrof a za svoj vznik a zároveň život Zem vďačí nezvyčajnej sérii takýchto katastrof. Že Slnko zrodilo svoju planetárnu rodinu v dôsledku blízkych, náhlych katakliziem, že slnečná sústava sa potom dostala mimo oblasť katastrofálnych búrok, a preto mohol vzniknúť život a rozvíjať sa, aby konečne ovládol celú Zem. V nasledujúcej miliarde rokov, keď človek vlastne nemal žiadnu šancu na vznik, pretože evolučný strom na to neposkytoval príležitosť, ďalšia katastrofa otvorila cestu antropogenéze tým, že zahubila stovky miliónov pozemských tvorov.

V tomto novom obraze sveta zaujíma teda centrálne miesto t v o r b a  pred  d e š t ru k c i o u  a po nej nastupujúca systémová relaxácia. Možno to povedať ešte stručnejšie: Zem vznikla, keď sa praslnko dostalo do oblasti zániku; život vznikol, keď Zem túto oblasť opustila; človek vznikol, pretože v nasledujúcej miliarde rokov na Zem  vtrhla opäť záhuba.

Keď sa Einstein tvrdošijne postavil proti kvantovej indeterministickej mechanike vyhlásil, že „Boh nehrá kocky“. Chcel tým povedať, že elementárne častice nemôže riadiť náhoda. Ukázalo sa však, že Boh hrá so svetom kocky nielen na atomárnej úrovni, ale tiež na úrovni galaxií, hviezd, planét, pri zrode života a v ňom vzniknutých rozumných bytostí. Že za našu existenciu vďačíme rovnako katastrofám, ktoré nastali „v tom správnom mieste a čase“, a tiež takým, ku ktorým v iných epochách a miestach neprišlo. Zrodili sme sa, prešli sme – história našej hviezdy, najskôr planéty, potom biogenéza a nakoniec evolúcia – mnohými uchami ihiel a rovnako miliardy rokov, ktoré delia vznik protosolárneho mraku plynov od vzniku homo sapiens možno prirovnať ku gigantickému slalomu, v ktorom nezostala vynechaná jediná bránka. Je známe, že takých „bránok“ bolo veľa, že každé vybočenie zo slalomovej dráhy by znemožnilo vznik človeka, ale nie je známe, aká široká so svojimi zákrutami či bránkami bola ona dráha: inak povedané, aká bola pravdepodobnosť „regulárneho behu“, ktorého cieľom bola antropogenéza.

Teda svet, ako to zistí veda budúceho storočia, sa ukáže byť súborom náhodných katastrof, ktoré zároveň tvoria i ničia, pričom náhodný je len súbor, naproti tomu každá z týchto katastrof podlieha prísnym zákonom fyziky.

 

I

Pravidlá rulety znamenajú prehru pre obrovskú väčšinu hráčov. Keby tomu tak nebolo, každé hráčske kasíno typu Monte Carlo by muselo okamžite zbankrotovať. Hráč, ktorý odchádza od stola so ziskom, je výnimkou z pravidla. Ten, kto často vyhráva, je ojedinelou výnimkou, a ten, čo si zarobí na majetok, pretože guľka rulety trafí takmer každý raz číslo, na ktoré si hráč vsadil, je už nezvyčajnou výnimkou, zvláštnym šťastím, o ktorom píšu noviny.

Žiadne súhra výhier nie je zásluha hráča, pretože neexistuje žiadna taktika vsádzania na čísla garantujúce výhru. Ruleta pracuje s náhodou, teda jej koncové javy sa nedajú s určitosťou predvídať. Pretože sa guľka vždy zastaví pri jednom z 36 čísiel, hráč má pri každej hre šancu na výhru jedna ku 36. Ten, kto vyhral, pričom stavil dva krát po sebe na dve čísla, mal na začiatku zdupľovanú šancu výhry vo výške 1:1296, pretože pravdepodobnosť náhodných a vzájomne nezávislých udalostí (ako práve v rulete) treba navzájom vynásobiť. Šanca troch ďalších výhier prinesie pomer 1 : 46 656. Je to veľmi malá šanca, ale vyčísliteľná, pretože množstvo koncových stavov každej hry je taká istá 1 : 36. Keby sme sa naproti tomu snažili spočítať šance hráča pri zohľadnení vedľajších udalostí (zemetrasenie, bombový útok, smrť hráča na infarkt atď.), ukáže sa to  ako nemožné. Rovnako počínanie kohosi, kto zbiera lúčne kvety pod delostreleckou streľbou a vracia sa domov s kyticou, tiež nemožno uchopiť štatisticky. Nemožno, hoci nevypočítateľnosť - a rovnako nepredvídateľnosť onej udalosti - nemá nič spoločné s nepredvídateľnosťou, ktorá je charakteristická pre atómovo-kvantové udalosti. Osud zberača kvetov pod streľbou by bolo možné vypočítať štatisticky len vtedy, keby ich bolo veľmi veľa a keby okrem toho by bolo známe štatistické rozloženie kvetín na lúke, čas ich zbierania a tiež priemerné množstvo granátov na jednotku odstreľovanej plochy.

Zhotovenie takejto štatistiky je však komplikované, pretože granáty, ktoré nezasiahnu zberača, ničia kvety a rovnako menia ich distribúciu na lúke. Zabitý zberač je z hry, ktorá je založená na zbieraní kvetov pod ohnivou paľbou, vylúčený a rovnako je v rulete z hry vylúčený aj ten, kto mal spočiatku šťastie a potom prehral poslednú košeľu.

Pozorovateľ, ktorý pozoruje miliardy rokov galaxie, by ich mohol chápať ako ruletu alebo lúku so zberačmi kvetov a odhaliť tieto štatistické zákony, ktorým podliehajú hviezdy a planéty a prostredníctvom toho by sa nakoniec presvedčil, ako často sa vo vesmíre objaví život a ako často sa potom môže vyvíjať evolúcia až do vzniku rozumných bytostí.

Takýmto pozorovateľom by potom mohla byť dlhoveká civilizácia, presnejšie povedané, ďalšie generácie jej astronómov.

Ak je však lúka s kvetmi odstreľovaná chaoticky (znamená to, že hustota striel nekolíše okolo určitého priemeru a v dôsledku toho nie je spočítateľná) alebo ak ruleta nie je „poctivá“, v takom prípade spomínaný pozorovateľ sotva zostaví „štatistiku početnosti zrodenia rozumu vo vesmíre“.

Nemožnosť zhotovenia takejto štatistiky je skôr „praktická“ než zásadná. Nenachádza sa totiž v samotnej prirodzenosti matérie, ako sa v nej nachádza Heisenbergov princíp neurčitosti, ale len v nespočítateľnom kladení rôznych, od seba nezávislých náhodných sérií, nastávajúcich v rozlične veľkej škále: galaktickej, hviezdnej, planetárnej či molekulárnej.

Galaxia, chápaná ako ruleta, v ktorej „možno vyhrať život“, nie je „poctivou“ ruletou. Poctivá ruleta podlieha jedinému presnému rozloženiu pravdepodobnosti (1:36 v každom kole). Pre rulety, ktorými sa trasie, ktoré v priebehu hry menia svoj tvar, v ktorých sa používajú stále iné guľky, takúto štatistickú výlučnosť nemajú. V skutočnosti všetky rulety a všetky špirálne galaxie sa na seba podobajú, ale nie sú úplne rovnaké. Galaxia sa môže ako ruleta ocitnúť vedľa pece; ktorá je horúca, ohriaty disk rulety sa zakriví a prostredníctvom toho sa zmení distribúcia výherných čísiel. Nejaký známy fyzik zmeria vplyv teploty na ruletu, ale ak okrem toho na ňu vplývajú aj otrasy podlahy od idúcich nákladných áut po ulici, jeho merania sa ukážu ako nepresné.

V tom zmysle galaktická hra „na život a na smrť“ je hrou na nepoctivých ruletách.

Predtým som spomenul, že Einstein zastával názor, „že Boh nehrá v kocky“. Teraz môžeme doplniť to, čo sme povedali predtým. Boh nielenže hrá v kocky, ale vykonáva poctivú hru - presne tými istými kockami – ale len v najmenšej škále - atómovej. Naproti tomu galaxie, ktoré sú ako obrovské Božie rulety, poctivé nie sú. Obávam sa, že ide o rozumovo matematickú (štatistickú) „poctivosť“, a nie nejakú „morálnu“.

Ak pozorujeme určitý rádioaktívny prvok, môžeme stanoviť polčas jeho rozpadu, teda ako dlho treba čakať, aby sa polovica jeho atómov rozpadla. Rozpad sa riadi náhodou, ktorá je štatisticky poctivá, rovnaká pre taký istý prvok v celom vesmíre. Nezáleží, či sa nachádza v laboratóriu, v hĺbke Zeme, v meteore, či v kozmickej mhlovine. Jeho atómy sa správajú všade rovnako.

Naproti tomu galaxia ako „zariadenie produkujúce hviezdy, planéty či niekedy život“, to robí - ako náhodné zariadenie - nepoctivo, teda nevypočítateľne.

Jej výtvory neriadi ani determinizmus, ani indeterminizmus, aký sme poznali v kvantovom svete. Rovnako priebeh galaktickej „hry o život“ možno rozpoznať až ex post, keď sa už na nej vyhralo. Možno zrekonštruovať to, čo sa už stalo, hoci to nebolo na počiatku predvídateľné. Možno to zrekonštruovať, ale nie celkom presne, ale len do tej miery, ako možno znovuvytvoriť dejiny z epochy ľudských národov, v ktorej ľudia ešte nepoznali písmo a nezostavovali žiadne kroniky ani dokumenty, ale len výtvory vlastných rúk, ktoré vykopáva archeológ. Galaktická kozmológia teda dostáva podobu „hviezdno-planetárnej archeológie“. Archeológia znamená rozpoznávanie tejto zvláštnej hry, ktorej veľkou výhrou sme my sami.

 

II

Dobré tri štvrtiny galaxií majú podobu špirálneho disku s jadrom, od ktorého sa rozvetvujú dve ramená tak ako v našej Mliečnej dráhe. Galaktická stavba zložená z plynových a prachových mračien a z hviezd (ktoré v nej postupne vznikajú a zanikajú) sa otáča, pričom jadro rotuje s väčšou uhlovou rýchlosťou než ramená, ktoré zaostávajúc sa ohýbajú, a práve prostredníctvom toho dávajú špirále jej celkovú podobu. Ramená sa však nepohybujú tak rýchlo ako hviezdy.

Špirály vďačia za nemenný tvar galaktickým HUSTOTNÝM VLNÁM, v ktorých hviezdy plnia úlohu molekúl v obyčajnom plyne.

Vplyvom rôznych obežných rýchlostí hviezdy značne vzdialené od jadra zaostávajú za ramenom, naproti tomu tie v blízkosti jadra dobiehajú špirálové rameno a prechádzajú ním naprieč. Rovnakú rýchlosť s rýchlosťou ramien majú len hviezdy v polovičnej vzdialenosti od jadra. Je to takzvaný súbežný (korotačný) kruh. Plynový mrak, z ktorého malo vzniknúť Slnko s planétami, sa pred tým nachádzal okolo päť miliárd rokov pri vnútornom okraji špirálneho ramena. Mrak, ktorý prenikol do vnútra hustotnej vlny, zostal zamorený rádioaktívnymi produktmi supernovy, ktorá vybuchla v jeho blízkosti. (Boli to izotopy jódu a plutónia). Izotopy sa rozpadli až z nich vznikol iný prvok - xenón. Zároveň tento oblak podľahol kompresii hustotnou vlnou, v ktorej plával, čo vytvorilo podmienky na jeho kondenzáciu, až z neho vznikla mladá hviezda - Slnko. Pred koncom tohto obdobia, nejaké štyri a pol miliardy rokov po tom, vybuchla v blízkosti iná supernova, ktorá zamorila slnečnú mlhovinu (pretože všetok protosolárny plyn sa neskoncentroval v Slnku) rádioaktívnym alumíniom. Urýchlilo to, a možno aj spôsobilo, vznik planét. Ako ukázali simulované výpočty, na to, aby štít plynov víriacich okolo mladej hviezdy podľahol segmentácii a začal sa koncentrovať do planét, bola potrebná „intervencia zvonku“ ako silové „pomknutie“: bol ním úder supernovy, ktorá vtedy vybuchla neďaleko od Slnka.

Odkiaľ to všetko vieme? Zo štruktúry rádioizotopov obsiahnutých v meteoroch slnečného systému; ak poznáme polovičný čas rozpadu vymenovaných izotopov (jódu, plutónia, alumínia), možno vypočítať, kedy  bol nimi zamorený protosolárny oblak. Prišlo k tomu najmenej dvakrát: rôzny čas rozpadu týchto izotopov umožňuje určiť, že prvé zamorenie z výbuchu supernovy nastalo hneď po preniknutiu protosolárneho mraku do vnútorného okraja galaktického ramena, a druhé zamorenie (rádioaktívnym alumíniom) sa odohralo o nejakých 300 000 000 rokov neskôr.

Najranejšie obdobie vývoja teda Slnko strávilo  v oblasti silnej radiácie a prudkých atakov, ktoré vyvolali planetogenézu, a neskôr, už s tuhnúcimi a chladnúcimi planétami, opustilo túto sféru. Vstúpilo do priestoru hlbokej prázdnoty, izolovanej od hviezdnych katastrof a vďaka tomu sa život mohol na Zemi rozvíjať bez vražedných porúch.

Ako už z tohto obrazu vyplýva, nad Koperníkovou predstavou, podľa ktorej sa Zem nenachádza (spolu so Slnkom) na osobitne priaznivom mieste, ale „len tak kdesi“, visí veľký otáznik.

Keby sa Slnko nachádzalo vo vzdialenej periférii Galaxie a pomaly sa vlečúc nepretínalo jej ramená, určite by nevytvorilo planéty. Planotogenéza vyžaduje totiž „pôrodnícke zákroky“ ako náhle príhody, zvlášť mohutné nárazové vlny supernovy počas explózie (či najmenej jedno také „blízke stretnutie“).

Keby Slnko, ktoré vytvorilo takýmito atakmi planéty, krúžilo blízko galaktického jadra, a teda rýchlejšie než ramená špirály, muselo by ich často pretínať. Vtedy by množstvo žiarenia a rádioaktívne ataky znemožnili vznik života na Zemi alebo by ho zničili v ranej fáze vývoja. Podobne keby sa Slnko pohybovalo v samotnom korotačnom kruhu Galaxie, pričom by neopustilo jej ramená, život na našej planéte by sa rovnako nemohol ustáliť, pretože skôr či neskôr by bol zničený blízkou explóziou nejakej supernovy. Supernovy najčastejšie vybuchujú vo vnútri galaktických ramien. Takže priemerné vzdialenosti medzi hviezdami sú vo vnútri ramien značne menšie než medzi ramenami. Podmienky vhodnejšie pre planetogenézu teda panujú vo vnútri špirálnych ramien, naproti tomu podmienky priaznivé pre vznik a vývoj života panujú v prázdne medzi ramenami. Takéto podmienky nespĺňajú ani hviezdy, ktoré sa nachádzajú blízko jadra Galaxie, ani hviezdy v jeho dosahu, a konečne ani hviezdy, ktorých orbity sa prekrývajú s korotačným kruhom, ale len také, ktoré sa nachádzajú v jeho blízkosti. Treba si tiež okrem toho uvedomiť, že príliš blízka erupcia supernovy by miesto „orezávania“ protosolárneho oblaku urýchlila jeho planetárnu kondenzáciu, pričom by ho rozptýlila ako púpavový lampášik. Príliš vzdialený výbuch by sa zas mohol pre planetogenézu ukázať ako príliš nedostatočným impulzom. Ďalšie výbuchy supernov, ktoré susedia so Slnkom by teda „museli“ byť „náležite“ zosynchronizované s ďalšími etapami jeho vývoja ako hviezdy, tak aj slnečného systému, a konečne ako sústavy, v ktorej vznikol život.

Protosolárny oblak bol teda „hráčom“, ktorý pristúpil k rulete s povinným vstupným kapitálom, potom pri hre tento kapitál zväčšil výhrami a opustil hru v správnom čase, teda sa nevystavil útrate všetkého, čím ho obohatilo „šťastné obdobie“ priaznivo naklonených náhod. Vyzerá to tak, že biogénne planéty, schopné zrodiť civilizáciu, treba hľadať predovšetkým v blízkosti korotačného kruhu Galaxie. Prijatie opísanej rekonštrukcie dejín nášho systému prikazuje predostrieť drastickú korekciu doterajšieho hodnotenia psychozoickej hustoty Vesmíru.

Vieme takmer určite, že žiadna z hviezd v blízkosti Slnka – do vzdialenosti, ktorou prejde žiarenie nejakých 50 svetelných rokov – nie je miestom existencie civilizácie disponujúcej technikou, ktorá by signalizovala, že sa prinajmenšom rovná našej technike.

Žiarenie korotačného pásma meria okolo 10,5 parsekov, teda nejakých 34 000 svetelných rokov. V celej Galaxii je okolo 150 miliárd hviezd. Ak zoberieme do úvahy, že jedna tretina všetkých hviezd sa nachádza v jadre a hrubých koreňoch špirálových ramien, dostaneme pre samotné ramená sto miliárd hviezd. Nevieme, aký hrubý je torus (chumáč v podobe automobilovej pneumatiky), ktorý treba nakresliť okolo korotačného okruhu, aby sme ohraničili celú oblasť priaznivú pre vznik životorodných planét. Pripustime teda, že v tejto oblasti, tvoriacej „biogénny torus“, sa nachádza jedna stotisícina všetkých hviezd galaktickej špirály - teda milión. Celý obvod korotačného okruhu meria nejakých 215 000 svetelných rokov. Keby každá z tam nachádzajúcich sa hviezd svietila aspoň na jednu civilizáciu, priemerná vzdialenosť medzi dvoma obývateľnými planétami by predstavovala päť svetelných rokov. Tak tomu však nemôže byť, pretože hviezdy pri korotačnom okruhu nie sú v priestore rozmiestnené rovnomerne: pritom hviezdy s rodiacimi sa planétami treba skôr očakávať vo vnútri špirálnych ramien a pri hviezdach, ktoré majú v planetárnej rovine aspoň jednu planétu s evolúciou bez škodlivých vplyvov, by bolo treba skôr hľadať v prázdne medzi ramenami, pretože tam panuje dlhodobá izolácia od hviezdnych katastrof. Medzitým najviac hviezd je vo vnútri ramien, kde sú najhustejšie zoskupené.

Ďalšia reflexia však ukazuje, že jednoduché štatistické uvažovanie, o aké sme sa pokúšali, nie je veľmi vhodné. Vráťme sa teda ešte raz k rekonštrukcii histórie Slnka a jeho planét. Tam, kde korotačný kruh pretína špirálne ramená, ktoré majú hrúbku okolo 300 parsekov. Protosolárny plynový oblak, ktorý sa pohybuje po orbite pod uhlom 7-8 stupňov k ploche Galaxie, sa po prvý raz ustálil v jej ramenách okolo 4-9 miliárd rokov predtým. V priebehu tristo miliónov rokov tento oblak ovplyvňovali  búrlivé podmienky obehu cez celú hrúbku ramena, a odkedy ho opustil, putuje pokojnou prázdnotou. To putovanie, na rozdiel od času prechodu cez rameno, trvá dlhšie preto, lebo korotačný kruh, pri ktorom obieha Slnko, pretína špirálne ramená pod ostrým uhlom, preto je oblúk medziramennej slnečnej orbity dlhší od oblúka vo vnútri ramena.

   

(podľa L.S. Moroczkina, č. 6, Moskva 1982), ukazuje schému našej Galaxie, žiarenie korotačného kruhu či orbitu, ktorej slnečný systém krúži okolo galaktického jadra. Rýchlosť, s akou sa Slnko spolu s planétami pohybuje vzhľadom na špirálne ramená, je predmetom kontroverzie. Na prezentovanej schéme prešiel náš systém už cez obe ramená. Ak sa tak stalo, potom prvú fázu prechodu vykonal plynovo-prachový oblak, ktorý začal vo vhodnej chvíli kondenzovať až vtedy, keď preťal druhé galaktické rameno. Uvažovanie o alternatíve, či „máme za sebou“ jeden alebo dva prechody, nie je v prípade tohto problému dôležité, týka sa totiž veku oblaku, teda toho, kedy sa začal formovať, a nie toho, kedy začal podliehať fragmentácii a teda prešiel do štádia astrogenézy. Podobným spôsobom vznikajú hviezdy aj dnes. Osamotený oblak sa do podoby hviezdy nemôže gravitačne zakriviť, pretože pri zachovaní momentu hybnosti (zhodne so zákonmi dynamiky), by vykonával vírivý pohyb tým rýchlejšie, čí menší by bol jej polomer. Nakoniec by vznikla hviezda, ktorá by na rovníku krúžila rýchlosťou prekračujúcou rýchlosť svetla, čo je nemožné. Centrifugálne sily by ju roztrhali oveľa skôr. Preto hviezdy vznikajú hromadne z jednotlivých fragmentov oblaku, spočiatku v priebehu pomalých procesov, a neskôr čoraz búrlivejších. Pri rozptyľovaní v procese kondenzácie fragmenty oblaku odoberajú mladým hviezdam časť ich momentu hybnosti. Ak by sme mali hovoriť o „výdatnosti astrogenézy“ ako vzťahu medzi objemom prvotného oblaku a spojeným objemom z neho vzniknutých hviezd, tu sa výdatnosť ukáže ako neveľká. Galaxia je teda „producentom“, ktorý s počiatočným kapitálom hmoty narába veľmi márnotratne. Ale rozprášené časti hviezdorodných oblakov sa po nejakom čase opäť začnú gravitačne zmršťovať a proces sa znovu opakuje.

Nie každý z fragmentov oblaku, ktorý prechádza do kondenzácie, sa správa rovnako. Keď začína hviezdorodný kolaps, centrum oblaku je viac zahustené než jeho jeho periféria. Preto sú hmotnosti hviezdorodných fragmentov rozdielne. V strede obsahujú od 2 do 4 hmotností Slnka a na obvode od 20 do 40 takých hmotností. Z vnútorných kondenzátov môžu vzniknúť malé, dlhoveké hviezdy s viac-menej rovnomerne planúcim svetlom počas miliárd rokov. K takým patrí aj Slnko. Naproti tomu z veľkých obvodových hviezd môžu vzniknúť supernovy, roztrhané po krátkom astronomickom živote mohutnými explóziami.

O tom, ako začal kondenzovať oblak, z ktorého sme vznikli, nevieme nič; možno rekonštruovať len osud tohto lokálneho fragmentu, v ktorom prišlo ku vzniku Slnka a jeho planét. Keď tento proces začal, v blízkosti explodujúce supernovy zamorili predslnečný oblak svojimi rádioaktívnymi zvyškami. K takým zamoreniam prišlo najmenej dvakrát. Prvý raz bol protosolárny oblak  zamorený izotopami jódu a plutónu - určite blízko vnútorného okraja špirálneho ramena - a druhý raz, vo vnútri špirály, iná supernova ho zbombardovala rádioaktívnym izotopom alumínia (o 300 000 000 rokov neskôr).

Podľa priebehu času, v ktorom sa izotopy rozpadom premenili na iné prvky, možno odhadnúť, kedy prišlo k obom ďalším zamoreniam. Krátkodobé izotopy jódu a plutónia na konci vytvorili stabilný izotop xenónu a rádioaktívne alumínium sa premenilo na magnézium. Xenón a magnézium boli objavené v meteoritoch nášho systému. Ak porovnáme tieto údaje s vekom zemskej kôry (podľa času rozpadu v nej obsiahnutých dlhovekých izotopov uránu a thória) možno približne zrekonštruovať, aj keď neidentické „scenáre“ slnečnej kozmogónie. Náčrt zodpovedá scenáru, v ktorom plynový oblak pred desiatimi a pol miliardami rokov pred tým po prvý raz prešiel cez špirálu. Jej hustota bola vtedy ešte podkritická, teda neprišlo k fragmentácii a ku vzniku kondenzátov. Prišlo k tomu až po vstupe do nasledujúceho ramena Galaxie pred 4,6 miliardami rokov. V okolí kondenzátov panovali podmienky priaznivé pre vznik supernov a vo vnútri menších hviezd typu Slnka. Vplyvom kompresie a výbuchom supernov sa protosolárna zhustenina zmenila na mladé Slnko spolu s planétami, kométami a meteoritmi. Tento kosmogonický scenár nie je zjednodušený. Ku fragmentácii plynových oblakov prichádza náhodne; cez obrovský priestor ramien sa šíria nárazové fronty vyvolané rozmanitými kataklizmami; na vzniku takýchto frontov sa môžu spolupodieľať erupcie supernov.

Galaxie teda rodia hviezdy, pretože vesmír, ktorý obývame, nie je naozaj mladý, ale ešte nezostarol. Numerické simulácie siahajúce do najvzdialenejšej budúcnosti ukazujú, že na konci celý hviezdorodný materiál podľahne vyčerpaniu, že hviezdy zhasnú a celá Galaxia sa radiačne a korpuskulárne „vyparí“.

Od tejto „termodynamickej smrti“ nás delí nejakých 10100 rokov. Dávno pred tým (viac menej za 1015 rokov) všetky hviezdy v dôsledku blízkeho prechodu iných hviezd stratia svoje planéty. Či mŕtve, či živé, všetky planéty, vytrhnuté zo svojich orbít silnými protuberanciami sa utopia v bezmedznom oblaku a teplote blízkej absolútnej nule. Hoci sa to zdá paradoxné, jednoduchšie je predpovedať, čo sa stane s vesmírom za 1015 alebo za 10100 rokov, alebo čo sa dialo v prvých minútach jeho existencie, než presne zrekonštruovať všetky etapy slnečnej a pozemskej histórie. Ešte ťažšie je predpovedať, čo sa stane s naším systémom, keď opustí pokojnú prázdnotu, rozprestierajúcu sa medzi hviezdnymi oblakmi oboch galaktických ramien - Perzea a Strelca. Ak zoberieme do úvahy, že rozdiel medzi rýchlosťou Slnka a špirály je 1 km/s, najbližšie sa dostaneme do vnútra špirály za nejakých 50 000 000 rokov. Astrofyzika postupuje pri kozmogonických úvahách tak isto, ako vyšetrovatelia bez priamych dôkazov. Všetko, čo je možné zhromaždiť, je určité množstvo „stôp a vecných dôkazov“, z ktorých, ako z rozsypanej skladačky (a to tak, že veľa častí sa z nich stratilo) treba vybudovať neprotirečiaci si celok. Čo horšie, ukazuje sa, že zo zachovaných fragmentov možno zložiť rad neidentických vzorov. Najmä v prípade, ktorý nás zaujíma, nie je možné všetky údaje presne číselne definovať (napríklad rozdiel rotačnej rýchlosti Slnka vzhľadom ku galaktickej špirále). Okrem toho samotné špirálne ramená nie sú také husté a neprechádzajú cez prázdnotu, ktorá ich rozdeľuje tak zreteľne a pravidelne, ako na našej schéme. A konečne všetky, špirálne hmloviny sa na seba podobajú tak, ako ľudia rozličného vzrastu, hmotnosti, rasy, pohlavia atď. Napriek tomu prezentovaná kozmogonická práca o mliečnej ceste  zodpovedá čoraz viac skutočnosti. Hviezdy sa rodia hlavne vo vnútri špirálnych ramien; rovnako suprenovy  najčastejšie vybuchujú vo vnútri týchto ramien; Slnko sa určite nachádza v blízkosti korotačného okruhu, a teda nie „kdesi“ v Galaxii, pretože (ako už bolo povedané) v korotačnej oblasti existujú odlišné podmienky od tých, ktoré zároveň panujú v blízkosti jadra, ako aj na okrajoch špirálneho disku. Vďaka počítačovej simulácii môžu kozmológovia vykonať v krátkom čase množstvo skúšobných variantov astro- aj planetogenézy, čo by si ešte nedávno vyžadovalo nesmierne nákladné výpočty vyžadujúce si množstvo času. Zároveň astrofyzika poskytuje čoraz novšie, čoraz presnejšie údaje na takéto simulácie. Proces dokazovania však stále trvá; predmetné dôkazy a matematické dohady, ukazujúce na páchateľov toho, čo sa stalo, si získali už povesť náležite zdôvodnenej hypotézy, a nie domnienky. Obžalovací spis o špirálnych hmlovinách, že sú zároveň Rodičkami aj Deťovrahmi, bol predložený astronomickému tribunálu, proces trvá, ale definitívny výrok nepadol.

 

III

Terminológia čerpajúca zo súdnictva nie je najhoršia v prípade, ak hovoríme o histórii slnečného systému v Galaxii, kozmogónia sa totiž zaoberá rekonštrukciou dejov minulosti, a rovnako postupuje aj súd v procese nepriameho dokazovania, počas ktorého neexistuje nevyvrátiteľný dôkaz proti obžalovanému, ale len súbor priťažujúcich okolností.

Kozmogonik, podobne ako sudca, má rozhodnúť, čo sa stalo v konkrétnom danom prípade, nemusí sa však zaoberať tým, ako často tieto prípady nastávajú, ani aká bola pravdepodobnosť objavenia skúmaného prípadu, kým k nemu prišlo. Na rozdiel od súdnictva, sa však kozmogónia snaží dozvedieť o skutočnosti značne viac.

Ak vyhodíme von oknom fľašu od šampanského z hrubého skla s charakteristickou jamkou na spodnej časti, pričom sa fľaša sa rozprskne, a ak tento pokus zopakujeme, presvedčíme sa, že hrdlo a spodok zostanú po rozbití celé, naproti tomu zvyšok skla sa rozbije na množstvo rôzne tvarovaných úlomkov. Môže sa stať, že jeden z takýchto úlomkov bude sklenená črepina dlhá šesť a hrubá pol centimetra.

Na otázku, ako často možno rozbíjať fľašky, aby sme získali rovnako veľké úlomky sa v exaktnom zmysle slova nedá povedať. Možno sa len zhodnúť na tom, na koľko kúskov sa rozbíjané fľaše najčastejšie roztriešťujú. Takéto štatistiky možno zostaviť bez špeciálnej námahy pri mnohonásobnom zopakovaní tohto experimentu za tých istých podmienok (z akej výšky fľaša padá, či padá na betón, či na drevo a pod.) Môže sa stať však aj to, že padajúca fľaška sa zrazí s loptou, ktorú v tej chvíli vykoplo jedno z detí hrajúcich sa na dvore, v dôsledku čoho fľaška odskočí, vletí cez otvorené balkónové dvere do izby nejakej starenky, chovajúcej zlaté rybky v akváriu, spadne do neho a utopená, nerozbitá, sa naplní vodou. Každý uzná, že takáto udalosť, aj keď je akokoľvek málo pravdepodobná, je predsa len možná, rovnako ju nik nepovažuje za nadprirodzený jav, za zázrak, ale len za výnimočnú súhru okolností. No štatistika takých výnimiek sa už nedá zostaviť. Okrem Newtonových zákonov mechaniky, odolnosti skla voči nárazom, by bolo treba zohľadniť aj to, ako často sa deti hrajú s loptou na dvore, ako často sa lopta nachádza tam, kde padajú fľašky, ako často necháva starenka otvorené okno, ako často stojí akvárium pri okne, a ak by sme chceli vytvoriť„všeobecnú teóriu loptou zasiahnutých fľašiek, ktoré bez poškodenia padajú do akvária a plnia sa vodou“, pri zohľadnení všetkých fľašiek, detí, domov, dvorov, zlatých rybiek, akvárií a okien, by sme takú štatistickú teóriu nikdy nevytvorili.

Kľúčová otázka pri rekonštrukcii dejín slnečného systému a pozemského života znie: či sa v Galaxii udialo niečo také, ako tomu bolo pri jednoduchom rozbíjaní fľašiek, čo sa dá uchopiť štatisticky, alebo niečo také, ako tomu bolo v prípade s loptou a akváriom?

Udalosti vyčísliteľné štatisticky neprechádzajú na udalosti štatisticky nevyčísliteľné náhle pri určitej dosiahnutej hranici, ale postupne. Učenec zaujme postoj vedeckého optimizmu, predpokladá totiž, že predmety, ktoré skúma, podliehajú výpočtom. Najlepšie je, keď podliehajú deterministickým výpočtom: uhol dopadu rovná sa uhlu odrazu, teleso ponorené do vody, stratí presne toľko zo svojej tiaže, ktorá sa rovná tiaži vody telesom vytlačenej, a tak ďalej. Trocha horšie je, keď istota nahradzuje matematickú pravdepodobnosť. Ale najhoršie je, keď sa nedá vôbec nič vypočítať. Vo všeobecnosti sa hovorí, že tam kde nemožno nič vypočítať, teda predpovedať, panuje chaos. Avšak „chaos“ v exaktných vedách neoznačuje vonkoncom, že nič o ničom vo všeobecnosti nevieme, že máme dočinenia s akýmsi „absolútnym neporiadkom“. „Absolútny neporiadok“ vo všeobecnosti neexistuje, a už vo vyrozprávanej historke s fľaškou a loptou nepozorujeme žiadny chaos, každá udalosť, nazeraná individuálne, podlieha zákonom fyziky, a to fyziky deterministickej, nie kvantovej, pretože sila, ktorou kopne dieťa do lopty je zmerateľná. rovnako ako uhol zrážky lopty s fľaškou, a rýchlosť tých oboch telies v onom momente, a dráha, po ktorej sa pohybovala fľaška, ktorá sa odrazila od lopty, a rýchlosť, s akou sa vodou naplnila fľaška spadnutá do akvária. Každá z etáp tej udalosti nazeraná osobitne v zásade podliehal zákonom fyziky, ale s é r i a , vytvorená zo všetkých, nie je predvídateľná (tzn. nemožno sa zjednotiť, ako často môže nastať to, čo práve vtedy nastalo). Problém je v tom, že všetky teórie „širokého dosahu“, ktorými operuje fyzika, nie sú kompletné, pretože nič nehovoria o počiatočných podmienkach. Počiatočné podmienky treba zaviesť do teórie osobitne, zvonka. Ako však vidíme, keď jedny počiatočné podmienky musia zostať presne splnené prostredníctvom náhody preto, aby vznikli počiatočné podmienky tiež presne precizované pre nasledujúcu udalosť a tak ďalej, určitosť, ktorá prechádza cez pásmo pravdepodobností, sa stane neznámou, o ktorej nemožno povedať už nič viac, ako len to, „že sa udialo čosi nezvyčajne osobité“.

Preto som na začiatku povedal, že svet je súborom náhodných katastrof, ovládaných presnými zákonmi.

Na otázku, „ako často prichádza vo vesmíre k tomu, čo sa udialo so Slnkom a Zemou“, nemožno dosiaľ odpovedať, nevieme totiž, do ktorej kategórie udalostí treba vložiť onen casus. Vďaka pokrokom v astrofyzike a kozmogónii sa bude táto záležitosť postupne objasňovať. Veľa z toho, čo odborníci hovorili na stretnutí CETI v Biurakanie v rolu 1971, stratilo medzitým na aktuálnosti, alebo sa ukázalo ako falošné domnienky. Nepochybne za desať, a tým skôr za dvadsať rokov, na počiatku XXI. storočia, veľa vecí ešte dnes tajomných, nájde vysvetlenie.

Obrovskú úlohu, ak nie rozhodujúcu, zohral pri vzniku pozemského života Mesiac, pretože život mohol vzniknúť len vo vodných roztokoch určitých chemických zlúčenín a nie v hĺbkach oceánov, ale na pobrežných plytčinách, pričom prabiogenézu v tých roztokoch urýchlilo ich časté miešanie (ale v miere), ktoré bolo spôsobené prílivmi a odlivmi, ich príčinou bol však Mesiac.

Inak spôsob, akým vznikli mesiace všetkých planét, je značne menej preskúmaný ako spôsob vzniku samotných planét. Zatiaľ nemožno vylúčiť „neobyčajnosť“ vzniku planetárnych satelitov, ktorý je analogický histórii fľašky a akvária. Zvyčajný náraz eruptívnej vlny supernovy stačí na prvotnú fragmentáciu protosolárneho hmlovitého disku, ale na to, aby okolo planét začali kondenzovať ich mesiace, bolo nevyhnutné čosi v zmysle prieniku dvoch kruhových vĺn rozbiehajúcich sa po hladine vody, ako keď do nej naraz (neďaleko od seba) hodíme dva kamene. Povedané inými slovami, k tomu, aby vznikli mesiace, bola po prvej erupcii supernovy nutná druhá, rovnako nie v príliš veľkej vzdialenosti od protosolárneho systému. Ak sa aj na všetky otázky nenájde odpoveď, v každom prípade budú zodpovedané, a teda pravdepodobnosť vzniku života vo vesmíre, nazývaného tiež jeho biogenetická efektivia alebo frekvencia, nadobudne približnú číselnú hodnotu. Môže sa stať, že táto hodnota sa ukáže ako dosť veľká, že teda budeme musieť uznať ako pravdepodobnú prítomnosť života na nespočetných, bohato obývaných planétach toho bilióna galaxií, ktoré nás obklopujú. Ak tomu tak skutočne bude, začnú vychádzať mnou predpovedané knižné tituly.

Teraz objasním, prečo sa tak stane. Načrtnem ponurú víziu v siedmich slovách: bez globálnej katastrofy života by človek nejestvoval.

 

IV

Čím sa nový obraz života vo vesmíre líši od doterajšieho? Už dávno bolo známe, že planetárnemu zrodu života musí predchádzať dlhý sled určitých udalostí, započatý vznikom dlhovekej a pokojne planúcej hviezdy typu Slnka, a že tá hviezda musí vytvoriť planetárnu rodinu. Naproti tomu nebolo známe, že ramená špirálnej Galaxie sú (či rovnako môžu byť) striedavo rodiacimi liahňami a gilotínami života v závislosti od toho, v akom štádiu vývoja hviezdorodná matéria prechádza cez špirálu, či v akom mieste ramien sa končí onen priechod.

Počas sympózia v Biurakane nik okrem mňa netvrdil, že distribúcia živorodných nebeských telies bola špecificky závislá od ponadplanetárnej a ponadhviezdnej (galaktickej) mierky. Samozrejme, aj ja som nevedel, že reťaz tých udalostí zahŕňa pohyb hviezdorodného oblaku pri korotačnom okruhu, že je potrebná „správna“ synchronizácia astrogenézy vo vnútri toho oblaku s erupciami supernov - conditio, sine qua non est longa vita - že systém zo započatej biogenézy „musí“ vyjsť z búrlivého pásma špirály do oblasti pokojnej medziramennej prázdnoty.

Na konci sedemdesiatych rokov sa stalo módnym spájať kozmogonickú hypotézu s faktorom nazývaným Anthropic Principle. Tento faktor redukuje záhadu počiatočných podmienok vesmíru na argument ad hominem; keby tamtie podmienky boli radikálne iné, než boli, nebola by položená otázka, pretože ani my by sme neboli.

Nie je ťažké postrehnúť, že Anthropic Principle v exaktnom slova zmysle (Homo Sapiens vznikol preto, lebo tá šanca bola obsiahnutá už v Big Bengu, teda v počiatočných podmienkach Universa) má rovnakú poznávavajúcu hodnotu ako Chartreuse Liqueur Principle ako kozmogonické kritérium. Výroba tohto likéru bola síce možná vďaka vlastnostiam hmoty TOHOTO vesmíru, ale možno si dobre predstaviť dejiny TOHOTO vesmíru, TOHO Slnka, TEJTO Zemi a TEJTO ľudskosti BEZ vzniku Chartreuse. Tento likér vznikol, keď sa ľudia dlho zaoberali vytváraním rozličných nápojov, okrem iného obsahujúceho alkohol, cukor a extrakty bylín. Odpoveď dáva zmysel, hoci je všeobecná. Naproti tomu odpoveď na otázku, odkiaľ sa vzal tento likér by znela: „objavil sa preto, lebo také boli počiatočné podmienky vesmíru“, je smiešne nepostačujúca. Takú odpoveď vysvetľuje ignotum per ignotum. Je to zároveň circulus in explicando, vzniklo to, čo mohlo vzniknúť. Takáto odpoveď vyplaví najosobitejšiu vlastnosť Prakozmu. Podľa všeobecne platnej teórie Big Bangu, bol vznik Vesmíru explozívnym pôrodom, ktorý zároveň stvoril matériu, čas a priestor. Mohutné žiarenie svetstvoriacej explózie zanechalo svoje stopy vo vesmíre do dnes, ako všade prítomná časticová radiácia hviezdneho pozadia. V priebehu nejakých 20 miliárd rokov existencie vesmíru žiarenie v prvej chvíli stačilo ochladnúť na niekoľko stupňov nad absolútnu nulu. Avšak intenzita tohto časticového žiarenia nie je rovnaká v celej oblasti nebeskej klenby. Vesmír vznikol z bodu nekonečne veľkej hustoty a v priebehu 1035 sekundy sa roztiahol do objemu lopty. Už v tom momente bol príliš veľký a rozťahoval sa príliš rýchlo, než aby mohol zostať dokonale homogénny. Príčinné súvislosti udalostí sú ohraničené najvyššou rýchlosťou vzďaľovania, a to rýchlosťou svetla. Takéto väzby mohli trvať len v oblastiach o rozmere 1025 centimetra, pričom vo vesmíre veľkosti lopty by sa zmestilo 1078 takých oblastí. Takže to, čo sa dialo v jednej oblasti, sa nemohlo diať ako udalosť inde. Preto sa vesmír musel rozpínať nehomogénne bez zachovania symetrie, tých všetkých identických vlastností, aké v ňom pozorujeme Teóriu Big Bengu zachraňuje hypotéza, že pri kreatívnom výbuchu vzniklo naraz obrovské množstvo vesmírov. Náš vesmír bol len jedným z nich. Teória koordinujúca rovnorodosť (homogénnosť) aktuálneho vesmíru s nemožnou homogénnosťou jeho expanzie prostredníctvom predpokladu, že prakozmos nevytvoril Universum, ale POLIVERSUM, bola zverejnená v 1982 roku. Hipotézu Poliversum možno nájsť v mojej knižke Wielkość urojona, ktorú som napísal desať rokov predtým (v  roku 1972). Podobnosť mojich domnienok s teóriami, ktoré sa objavili neskôr, mi dodalo odvahu na vyslovenie ďalších domnienok.

Pripomeňme si fľašku, ktorá odrazená od lopty padá cez otvorené okno do akvária. Hoci sa nijako štatisticky pravdepodobnosť takej udalosti nedá vypočítať, chápeme zároveň to, že taká náhoda by bola možná (t.j. ako niečo, čo nie je v rozpore s zákonmi prírody, nie je zázrakom), ako aj to, že keby fľaška, ktorá padala do akvária plného zhnitej vody s mŕtvymi rybkami, by vyšpľachla vodu tak, aby niekoľko vajíčok rybích ikier spadlo do vedra čistej vody stojaceho opodiaľ, vďaka čomu by sa z tých ikier zrodili živé rybky, čo bolo by to  e š t e  zriedkavejšou udalosťou, e š t e  viac výnimočnou než bez toho vedra, ikier a nasledujúcich rybiek.

Predstavme si, že deti sa aj ďalej hrajú s loptou, že ktosi stále vyhadzuje z vyššieho poschodia v nejakom čase fľaše na dvor, že ďalšia prázdna fľaša, odraziaca sa od lopty (ktorá opätovne preťala cestu jej pádu), vletí súčasne do vedra tak, že rybky, zrodené z ikier, vyšpľachnuté s vodou spadnú do škvariacej sa masti na elektrickom sporáku a majiteľka bytu, ktorá mala v úmysle usmažiť hranolky, nájde v panvici usmažené rybky.

Bola by to už „absolútna nemožnosť“? Nedá sa to jednoznačne tvrdiť. Dá sa jedine povedať, že by to bola náhoda sui generis, teda taká, ktorá sa v plnom rozsahu (počínajúc od prvého vyhodenia fľaše cez okno) neuskutoční už po druhý raz presne tak isto. Je to jednoducho úplne nepravdepodobné. Najmenšie odchýlky spôsobia, že fľaška nespadne do kuchyne, pretože sa od lopty neodrazí „ako treba“, že sa rozbije na podlahe, a že ak sa utopí v akváriu, sa už ďalej nič nestane a ak vyšpľachne nepatrné množstvo ikier, nič sa z nich nezrodí, pretože ikra netrafí do vedra, ktoré môže byť dokonca prázdne, alebo obsahovať bielizeň, namočenú v pracom prášku vražednom pre rybky, atď. Ak do kozmogónie aplikujeme Anthropic Principle, potom budeme považovať vznik človeka za taký stav, ktorý evolúciu pozemského života ukončil rozumom, pretože vznik rozumných bytostí je tým viac pravdepodobný, čím takáto evolúcia trvá dlhšie. Až opustíme sféru úsudkov, ktoré sú dnes uznávané ako viac či menej isté alebo dosť isté, poviem, čo na to povie budúca veda.

 

V

Najskôr bude zhromaždený dôkazový materiál ukazujúci, že tento evolučnú strom, ktorý vytvoril cicavce, by sa nerozvetvil a neposkytol by im prvenstvo uprostred zvierat, keby sa na pomedzí kriedy a treťohôr, nejakých 65 miliónov rokov predtým nezasiahla Zem katastrofa v podobe obrovského meteoritu o hmotnosti 3,5 – 4 triliónov ton.

Do toho času boli dominantnými zvieratami jaštery. Panovali na súši, vo vode i vo vzduchu počas dvesto miliónov rokov. V snahe vysvetliť príčiny ich náhleho vyhynutia na konci mezozoiku, evolucionisti pripisovali týmto jašterom  znaky súčasných jašterov: studenokrvnosť, primitívnu orgánovú stavbu, nahé telo pokryté len tenkou šupinou alebo rohovitým pancierom, okrem toho, keď sa snažili na základe nájdených úlomkov kostí vytvárať vzhľad a spôsob života týchto zvierat, prispôsobovali rekonštrukciu svojim predsudkom. Tieto predsudky by sme mohli pomenovať ako „šovinizmus cicavca“, ktorým je aj človek. Paleontológovia napríklad tvrdili, že veľké štvornohé jaštery, ako brontosaury, neboli vôbec schopné sa pohybovať po suchej zemi a život trávili v plytkých vodách, kde sa živili vodným rastlinami. Že jaštery, pohybujúce sa na dvoch nohách, žili síce na súši, ale pohybovali sa neohrabane, vlečúc za sebou ťažko ocasy a pod.

Až v druhej polovici 20. storočia bolo uznané, že jaštery z mezozoiku boli rovnako teplokrvné ako cicavce, že ich početné obmeny – najmä lietajúce – pokrývala srsť, že dvojnohé jaštery vôbec nekráčali pomaly za sebou vlečúc chvost, ale vyrovnali sa rýchlosťou behu pštrosom, hoci boli od nich sto až dvestokrát ťažšie, zasa chvost, udržiavajúci rovnováhu vďaka šľachám, tvoril počas behu protiváhu dopredu vychýleného tela. Že dokonca aj najväčšie gigantosaury sa mohli voľne pohybovať po zemi a že rozprávanie o „primitivizme“ jašterov je nezmyslom. Na nemožnosť vydať sa cestou jednoznačnej komparatistiky vymretých druhov so súčasnými stačí ukázať na jeden príklad, keď ako nikdy potom sa už takou šikovnosťou nevyznamenali určité lietajúce jaštery. „Biologický rekord lietania“ neprináleží úplne vtákom (tým skôr lietajúcim cicavcom – netopiere.) Najväčším zvieraťom zemskej atmosféry bol Quetzalcoatlus Northropi, ktorý hmotnosťou tela prevýšil človeka. Bol to konečne len jeden zo skupiny druhov, ktorý získal pomenovanie Titanopterygia. Boli to jaštery, ktoré sa vznášali nad oceánom a živili sa rybami. Nie je jasné, ako mohli pristávať a vznášať sa v povetrí, keď hmotnosť ich tela si vyžadovala takú silu, aké svaly dnes žijúcich zvierat (teda aj vtákov) nie sú schopné sa vyvinúť. Keď boli v Texase a Argentíne nájdené ich pozostatky, zrazu sa pripustilo, že títo vzdušní obri sa svojou rozlohou krídiel rovnajú vetroňom a dokonca žili v podobe väčších lietadiel (od 13 do 16 metrov) a stavali hniezda na vrcholoch skalnatých útesov, z ktorých, rozprestierajúc krídla, sa vrhali do povetria. Ak by však neboli schopní štartovať z roviny, každý, ktorý by sa hoci len raz usadil na plochej zemi, bol by odsúdený na smrť. Niektorí z tých vetroňov sa živili zdochlinami – a tie nie sú na skalnatých útesoch. A navyše, ich obrovské kosti boli nájdené v okolí, kde neboli hory. Spôsob, akým tieto jaštery lietali, je záhadou pre expertov aerodynamiky. Nepodarilo sa obhájiť žiadnu hypotézu predloženú na vysvetlenie tejto záhady. Kolosy druhu Quetzalcoatla nemohli hniezdiť na stromoch; rovnalo by sa to častému poškodeniu či polámaniu krídiel. Najväčší známy exemplár lietajúcich vtákov je určitý vyhynutý sup o takmer sedemmetrovej dĺžke krídiel; zdvojenie tejto veľkosti znamená zštvornásobenie potreby sily na vzlet do povetria. Veľké lietajúce jaštery nemohli tiež štartovať počas behu, pretože mali príliš krátke a slabé nohy.

Keď námietka „primitivizmu“ ako príčiny záhady zanikla, nahradila ju opačná: nadmiera špecializácie. Jaštery mali vyhynúť, pretože príliš úzka adaptácia na podmienky prostredia bola príčinou záhuby spôsobenej zmenami klímy. Klimatické zmeny v histórii Zeme určite nastali. Všetci vieme o ľadových dobách. Rovnako zániku života na styku kriedy a triasu predchádzalo ochladenie. Neprešlo však do ďalšieho glaciálu. No čo je viac než isté, nikdy žiadna zmena klímy nespôsobila také hromadné vymieranie toľkých druhov zvierat a rastlín naraz. Ich vykopané zvyšky náhle miznú v geologických vrstvách nasledujúceho obdobia. Ako ukázali výpočty, nezachovalo sa žiadne zviera s váhou tela prekračujúcou 20 kilogramov. Nikdy tiež podobné hekatomby neobklopili celý glóbus. V tej dobe vyhynulo veľa bezstavovcov, a to práve rovnako na súši ako aj v oceánoch. Nastalo čosi na spôsob jednej z biblických rán: deň sa zmenil na noc a tma trvala okolo dvoch rokov. Slnko prestalo byť viditeľné nielen na celom povrchu Zeme, ale jeho žiarenie bolo slabšie svetlo než mesiac v splne. Vyhynuli všetky zvieratá s denným režimom, naproti tomu sa zachránili malé, potkanovi podobné cicavce prispôsobené na nočný život. Z pozostatkov veľkej zoocídy vznikli v treťohorách nové druhy, spolu s tými, ktoré vytvorila antropogenéza. Vládnuca tma, ktorá Zem odrezala Zem od prúdov slnečnej energie, zničila väčšiu časť zelených rastlín, pretože zabraňovala fotosyntéze. Vyhynulo tiež množstvo rias. Nemôžeme sa však opisovať ďalšie podrobnosti.

Obídeme ich, pretože mechanizmus a dôsledky katastrofy boli v skutočnosti oveľa viac komplikované než v tejto prezentácii, ale jej rozmery boli práve takéto. Celková bilancia vyzerá nasledovne. Z diferencovanej dedičnej hmoty  nemohol človek v mezozoiku vzniknúť, pretože táto hmota tvorila kapitál investovaný do druhov neschopných antropogenéze. Investícia (ako konečne vždy v evolúcii) bola nevyhnutná. Tento kapitál sa premrhal a na Zemi začal z rozptýlených zachránených zvyškov života vznikať nový. Tento nový kapitál sa potom rozmnožil až po zrod hominidov a antropoidov.

Keby sa obrovská investícia evolúcie do thecodontia, saurischia, ornitischia, do tých dinosaurov, rovnako tiež do rhamhornyhoidea a pterodactyloidea neskončila 65 miliónov rokov predtým veľkým krachom, cicavce by neovládli našu planétu. Za svoj vznik vďačíme tamtej katastrofe. Vznikli sme a rozmnožili sme sa na miliardy, pretože miliardy iných existencií zahynuli. Toto práve znamenajú slová The World as Holocaust. Avšak dodatočné vyšetrovanie, realizované prostredníctvom vedy, vyústilo len do odhalenia náhodného pôvodcu nášho druhu – a to pôvodcu sprostredkujúceho, aj keď nevyhnutného. Nestvoril nás predsa meteor: on otvoril len cestu, ktorou hromadná záhuba spustošila Zem a tým zároveň uvoľnila miesto pre nasledujúce evolučnú pokusy. Zostáva otvorená otázka, či by sa bez tej meteorickej katastrofy mohol na Zemi objaviť rozum v inej, neantropoidnej forme.

 

VI

Tam, kde niet nikoho, a preto ani žiadne pocity, priateľské alebo nepriateľské, láska ani nenávisť, nie sú ani žiadne ciele; nebude ani Osoba, ani stvoriteľ nejakej Osoby, potom Kozmos nemôže byť obvinený zo zámerného stranenia v zmysle svojho konania: on je jednoducho taký aký je, a koná tak ako koná: ďalšiu tvorbu uskutočňuje prostredníctvom deštrukcie. Jedny hviezdy sa „musia“ roztrhať a rozpadnúť výbuchom, aby sa ťažké prvky, vzniknuté v ich „jadrových kotloch premien“ mohli rozptýliť a – o miliardy rokov neskôr - poskytnúť zárodok planétam a niekedy aj organickému životu. Iné supernovy „musia“ podľahnúť katastrofálnej deštrukcii, aby oblaky galaktického vodíka, stlačené takýmito explóziami, kondenzovali do formy dlhovekých hviezd podobných Slnku, rovnomerne a pokojne ohrievajúce svoje planetárne rodiny, ktoré rovnako vďačia za svoj vznik katastrofám. No či aj vznik rozumu  m u s í  b y ť  tiež započatý ničivou kataklizmou?

Na túto otázku 21. storočie definitívne neodpovie. Bude zbierať ďalšie vecné dôkazy, bude tvoriť obraz sveta ako súboru náhodných katastrof, ktoré sa riadia prísnymi zákonmi, ale čo sa týka tu položenej ťažiskovej otázky, definitívne vysvetlenie neposkytne.

Aj keď rozptýli veľa klamných ilúzií, ktoré dodnes vegetujú vo vede. Tak napríklad potvrdí, mimo akúkoľvek pochybnosť, že veľký mozog sa celkom nerovná veľkej inteligencii. Taký mozog je nevyhnutnou, ak keď nie postačujúcou podmienkou jej vzniku. Neobyčajnou inteligenciou, ako je známe, sú obdarené delfíny, pretože ich mozgy sú skutočne väčšie a zložitejšie než ľudské, ale tento rozum delfínov, o ktorom sa v dnešných časoch toľko písalo, treba priradiť k rozprávkam. Avšak: onen veľký mozog bol pre delfíny dôležitý ako prostriedok adaptácie, aby mohli účinne konkurovať v tom istom oceánskom prostredí s veľmi „hlúpymi“ žralokmi; tento veľký mozog delfínom umožňoval prežiť v ekologickej nike, obsadenej už milióny rokov dravými rybami - ale nič viac. Tiež o možnostiach vzniku záblesku inteligencie u jašterov kvôli neprítomnosti mezozoickej katastrofy nie je možné nič prehlásiť. 

Evolúcia všetkých zvierat (s výnimkou určitých parazitov) charakterizuje pomalý, ale ustavičný rast neurálnej hmoty. Keby mal však ten rast trvať v čase meranom stovkami milióny rokov po kriede, triase, treťohorách atď., tiež by nezaručil vznik rozumných jašterov. Krátermi prederavené povrchy všetkých mesiacov nášho planetárneho systému sú akoby fotografiami minulosti, stuhnutým obrazom počiatku toho systému, ktorý bol tiež vytvorený deštrukciou. Všetky telesá krúžili vôkol mladého Slnka často po vzájomne sa pretínajúcich dráhach, a teda prichádzalo k ich zrážkam. Vďaka týmto katastrofám sa zväčšoval objem veľkých telies, teda planét, a zároveň „mizli“ zo systému telesá neveľkého objemu, kolidujúce s planétami. Už predtým som povedal, že nejakých 4,9 miliárd rokov predtým sa Slnko s planetárnou rovinou vychýlilo z búrlivej oblasti galaktickej špirály a plávalo pokojnou prázdnotou. Neznamená to však, že vnútro slnečného systému bolo v tom čase tiež pokojné. Vnútorné kolízie planét s meteoritmi a kométami ešte pokračovali, aj keď sa začal rodiť život na Zemi, a okrem toho sa zo špirálneho ramena nevychádza tak ako z domu na ulicu; radiačná a hviezdna hustota sa neoddeľuje na jednom mieste. Zem v prvej miliarde rokov svojho života bola síce stále vystavená atakom supernov, ale dosť vzdialených na to, aby ju mohli spustošiť a premeniť na mŕtvy glóbus. Toto tvrdé žiarenie pochádzajúce z hviezdnych vzdialeností (rentgenové a gamma žiarenie) bolo deštrukčným a tvorivým faktorom zároveň, pretože urýchlilo genetické mutácie praorganizmov. Určité druhy hmyzu sú stokrát menej citlivé na vraždiace účinky rádioaktivity než stavovce. Je to vlastne veľmi čudné, ak zvážime, že základná stavba dedičnej substancie všetkých živých organizmov je taká istá; tie sa líšia od seba viac menej ako stavby rozličných kultúr, epoch a architektonických štýlov postavených z tehál a kamenia. Stavebný materiál je všade taký istý, rovnaké sú jeho spojivá i celková spájajúca sila.  Rozdielna citlivosť na vraždiace nukleárne žiarenie musela vplývať na od seba nezvyčajne vzdialené udalosti: boli to určité katastrofy éry, počas ktorých, asi pre 430 miliónmi rokov, vznikol prahmyz, či skôr jeho predkovia. Nie je však vylúčené, že k „znecitliveniu“ organických foriem na radiáciu, ktorá bola smrteľná pre väčšinu iných, prišlo pred miliardou rokov.

Príde teda v nadchádzajúcom storočí k vzkrieseniu teórie, rozvíjanej okolo roku 1830 francúzskym paleontológom a anatómom Cuvierom, ktorá sa nazýva ako katastrofizmus? Procesy geologickej mierky, ako horotvornosť, zmeny klímy, vznik a zánik morí opisovala ako súčasť prudkých a rýchlych zmien, teda ako planetárne katastrofy. Túto teóriu ďalej rozvíjal v polovici XIX. storočia Cuvierov žiak d´Orbigny; organický svet na Zemi mal podľa neho mnohokrát zanikať a opätovne vznikať odznova v jednotlivých, po sebe nasledujúcich aktoch tvorby. Toto spojenie katastrofizmu s kreacionizmom uložilo do hrobu Darwinovu teóriu. Jednako to bol však predčasný pohreb. Katastrofy najväčšej mierky, teda kozmickej, sú nevyhnutnou podmienkou evolúcie hviezd či evolúcie života. Alternatíva „alebo deštrukcia, alebo tvorba“ stvorila ľudskú myseľ a vnútila ju svetu od úsvitu našich dejín. Toto kategorické vzájomné vylučovanie sa zničenia a tvorby považuje človek za samozrejmosť zrejme odvtedy, keď si uvedomil vlastnú smrteľnosť a postavil ju voči životu. Tento odpor je spoločným základom všetkých tisícročných kultúr a možno ho zároveň objaviť v najstarších mýtoch, vzniknutých legendách a náboženských vierach, ako aj vo vede vzniknutej o niekoľko tisíc rokov. Zároveň veda, ako aj viera, obdarili viditeľný svet vlastnosťami, ktoré z neho odstraňujú slepú, nevypočítateľnú náhodu ako pôvodcu všetkých udalostí. Vojna dobra so zlom, ktorá je prítomná vo všetkých náboženstvách, sa v každom jednotlivom vyznaní nekončí triumfom dobra, ale dá sa vždy postrehnúť – hoci ako fatálnosť –  p o r i a d o k   e x i s t e n c i e. Zároveň sakrum, ako aj profannum stoja za poriadkom všetkého jestvujúceho. Preto náhoda ako najvyššia inštancia existencie, sa nikdy nenachádzala v žiadnych vierach minulosti, a preto tiež veda tak dlho odporovala uznaniu ako jej tvorivej, tak aj nepredvídateľnej úlohe pri utváraní skutočnosti.

Ľudskú vieru možno zhruba rozdeliť na skôr „utešiteľskú“ a skôr len „usporadúvajúcu“ okolitý svet. Prvá sľubuje Odmenu, Spásu, Vyúčtovanie hriechov ukončené záhrobným posledným výmerom spravodlivosti a teda k akoby nedokonalému svetu „pripája“ dokonalé, mimo neho sa nachádzajúce pokračovanie. Práve takémuto uspokojovaniu našich nárokov voči svetu vďačia viery za svoj stáročný život a za petrifikovanú pokoleniami udržiavanú dogmatiku.

Naproti tomu už vyhasnuté mýty namiesto útechy a obetovania Spravodlivého Dobra v perfektne organizovanej Večnosti (čokoľvek by som povedal o Raji a Spáse, nenájdeme tam ani štipku Náhody: nik nepôjde do pekla či neba v dôsledku Božieho omylu či nedopatrenia Prozreteľnosti; tiež nik nebude mať po smrti problémy, pretože ho akési zakopnutie nepustí do Nirvány) prinášajú Poriadok často krutý, ale Nevyhnutný, ktorý sa tiež nepodobá lotérii.

Každá kultúra bola a je preto, aby všetka nedbanlivosť, ako náhodnosť, sa ocitla vo svetle Náklonnosti, alebo – prinajmenšom – Nevyhnutnosti. Totiž spoločný menovateľ kultúr, žriedlo „normalizácie“ je uchovávané v rituáloch, vo všetkých prikázaniach a v každom tabu: všetko má mať všade jednu jedinú mieru. Kultúry umiestnili náhodnosť do svojho vnútra malými opatrnými dávkami – ako hry a zábavu. Osvojená poriadok, držaný na uzde ako hra či lotéria, prestal plniť funkciu hrozby a poblúznenia. Lotériu hráme, pretože ju chceme hrať. Nik nás do toho nenúti. Veriaci človek vidí náhodnosť v rozbití pohára, pri pichnutí osím žihadlom, ale už ju nepripíše smrti: v jeho nevedomom vnímaní Božia Všemohúcnosť a Vševedúcnosť akoby prisudzovali náhodám podradnú úlohu, veda zasa, ak to bolo len možné, ponímala náhodnosť ako efekt zatiaľ nedokonalej vedy, ako našu nevedomosť, ktorú ďalšia dávka objavov zlikviduje. To nie sú žarty; Einstein vôbec nežartoval, pričom keď tvrdil, že „der Herrgottwürfelt nicht“, pretože  „He is spohisticated, but He is not malicious“. Čo znamenalo: poriadok sveta je  ť a ž k é  spoznať, ale je to  m o ž n é, pretože je to prístupné rozumu.

Koniec XX. storočia znamená generálny obrat od týchto po tisícročiach a stáročiach úporne a zúfalo udržiavaných pozícií. Alternatíva „deštrukcia alebo tvorba“ musí zostať na konci odmietnutá. Obrovské oblaky temných, chladných plynov, krúžiacich v ramenách galaxií, pomaly podliehajú fragmentarizácii na tak nepredvídateľné časti, ako je rozbijeme sklo. Zákony Prírody sa neuskutočňujú mimo náhodného triafania, ale prostredníctvom neho. Štatistické besnenie hviezd, ktoré miliardkrát zanikli ešte pred zrodom, aby raz mohol vzniknúť život, zahubené náhodnou katastrofou, v počte miliónov druhov, je vo Vesmíre pravidlom a nie výnimkou. Slnká za svoj vznik vďačia záhube iných hviezd; a rovnako zvyšky predhviezdnych hmlovín tuhnú do formy planét. Život je v tejto lotérii jednou zo sporadických výhier, a rozum je v nasledujúcich ťahoch ešte výnimočnejší, pretože vďačí za svoj vznik prírodnému výberu, teda smrti, ktorá zdokonaľuje zachránených, či katastrofám, ktoré môžu náhle zväčšiť šancu objavenia sa rozumu. Veža sveta s budovou života je už nepochybná, ale Kozmos je márnotratným gigantickým investorom, ktorý premárňuje výsledný kapitál v ruletách Galaxií, a tvorca, ktorý vnáša pravidlá do tejto hry, je náhodný zákon veľkého počtu. Človek, sformovaný prostredníctvom vlastností hmoty, ktoré vznikli spoločne so svetom, sa ukazuje ako zriedkavá výnimka z pravidla deštrukcie, ako to, čo sa zachránilo pred drvením a upaľovaním. Tvorba a deštrukcia sú striedavo nastávajúce, alebo cez seba sa prekrývajúce, vzájomne sa podmieňujúce stavy vecí, pred ktorými nieto úniku.

Takýto obraz pomaly vytvára vedu, ale doteraz ju nekomentuje, len ju skladá z objavov biológie a kozmogonických rekonštrukcií, ako mozaiky postupne nájdených kamienkov.Tu by sme mohli vlastne urobiť bodku, ale na chvíľu sa ešte zastavím pri poslednej otázke, ktorú si treba položiť.

 

VII

Načrtol som obraz skutočnosti, ktorý spopularizuje veda v 21. storočí, no jeho obrysy možno vo vede pozorovať už dnes. Tento vzniknutý obraz nadobudne garancie autentickosti od najlepších expertov. Otázkou, za pomoci ktorej chcem pokročiť ďalej, kam nemožno preniknúť ani prostredníctvom domnienok, sa týka trvalosti tohto obrazu, a teda toho, či bude už konečný.

História vedy ukazuje, že každý ďalší vedou skoncipovaný obraz sveta bol považovaný za definitívny a potom podľahol korekciám, aby sa konečne rozpadol do podoby rozbitej mozaiky a na jej skladaní sa podieľajú odznova nasledujúce generácie. Náboženské viery stoja na dogmách, ktorých odmietanie sa najskôr rovnalo ohavnému kacírstvu, a potom zrodu novej viery. Živá viera je vďaka jej vyznávačom Poslednou Pravdou a je rovnako neodvolateľná. Nič rovnako neodvolateľné ani posledné vo vede nieto. Dosiahnuté poznatky vedeckej „pevnosti“ sú „nerovnako pevné“; rovnako nič nepoukazuje na to, že by sme sa blížili k Méte Poznania ako finálneho zlúčenia Nevyvrátiteľných Poznatkov s Nezosaditeľnou Nevedomosťou. Vedecké prírastky, ktorú svoju vierohodnosť odvodzujú od materiálnej skutočnosti, sú nad akúkoľvek pochybnosť. Vieme viacej, ako vedeli naši predkovia z devätnásteho storočia – oni spravidla o vede vedeli zase viacej než ich praotcovia – ale zároveň rozpoznávame nevyčerpateľnosť sveta, bezmedznosť hĺbky tajov matérie, pretože každý atóm, každá „elementárna častica“ sa javí ako studňa bez dna, a hoci už le tá udivujúca (ale akosi všetci sme si už na ten maratón bez finišu zvykli) bezodnosť poznania robí každý „posledný pohľad na skutočnosť“ pochybný. Môže byť, že Principum Creationis Per Destructionen sa  ukáže tiež súčasťou našej diagnostiky, prostredníctvom ktorej prikladáme ľudské mierky na to, čo je tak neľudské ako Universum. Môže byť, že je tým neľudským, čo je  našim úbohým zvieracím mozgom nedostupné, a ktoré sa v dôsledku príliš zložitých mierok podobajú na Deus ex Machina: ocudzený, započatý naším Rozumom strojov, či skôr mimostrojových výtvorov uvedených do pohybu iba ľuďmi prostredníctvom evolúcie syntetického intelektu. Ale týmito slovami už prekračujem 21. storočie, do temnoty, ktorú žiadna domnienka nerozsvieti.

Berlín, máj 1983

 

Z poľského originálu Stanisław Lem: Biblioteka XXI wieku (Apkryfy, Wydanictwo Znak, Kraków 1998) preložil Pavel Matejovič.

 

Posledná aktulizácia: 19.8.2016