FÓRUM PRE VEDU A UMENIE - časopis pre vedu, umenie a filozofiu - vychádza od roku 2013

        ISSN: 1339-2492

      

 

                                                                                        

       STANISŁAW LEM: DIALÓGY

                                                                                             

          

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Predslov k druhému vydaniu

 

 

Táto kniha, napísaná v rokoch 1954 až 1956 a vydaná v roku 1957, vznikla z môjho očarenia kybernetikou. V rovine faktov je miestami zastaraná, pričom jej predpovede sa buď ukázali ako nepravdivé, alebo ich poopravil sám čas, ktorý od jej vydania uplynul.

Tieto slová prinajmenšom spochybňujú odporúčanie textu, ktorý mal popularizovať kybernetiku a súčasne aj predpovedať jej ďalší vývoj. Kompletná aktualizácia jej argumentácie sa ukázala nemožnou – pri dodržaní jej prvotných zámerov by sa kniha musela  napísať odznova. A predsa som v nej nezmenil ani jedno slovo, iba som k nej priložil, ako vysvetlím nižšie, osobitný dodatok. Pri novom čítaní som si totiž uvedomil, že knihe možno pripísať určitú hodnotu, aj keď odlišnú od tej pôvodne zamýšľanej. Čas spôsobil, že Dialógy sa stali svedectvom takmer nekonečného poznávacieho optimizmu, ktorý nielen vo mne vzbudil vznik kybernetiky. Kniha opisuje nie natoľko kybernetiku alebo jej základy, ako skôr nápady a predstavy na danú tému zo sklonku päťdesiatych rokov – predstavy, ktoré neboli len mojím osobným vlastníctvom. Aby som tento jej zvláštny charakter ešte umocnil, v novom vydaní som k nej priložil už spomenutý dodatok. Obsahuje dva kritické náčrty, z ktorých prvý zbežne opisuje historické peripetie kybernetiky a druhý je príspevkom ku kybernetickej teórii sociopatologických javov v systéme riadenia. Prvá skica je porovnaním názorov obsiahnutých v Dialógoch so skutočným vývojom počas šestnástich rokov, ktoré ubehli medzi vydaním knižky a súčasnosťou [rok 1971 – pozn. prekl]. Táto konfrontácia odhaľuje nielen moju naivitu; ako autor Dialógov som prezentoval pohľady, ktoré boli dosť rozšírené medzi nadšencami kybernetiky v päťdesiatych rokoch. Porovnanie názoru pochádzajúceho z tejto doby so súčasným stavom je zaujímavým príspevkom k dejinám vedy. Osobitne ilustruje onu extrapolačnú lineárnosť, ktorú vyvoláva vo vede takmer každý prevrat; perspektívy ďalšieho vývoja vedy sa súčasníkom vždy javia tak priamočiaro, ako keby ten komplikovaný proces poznávania, plný zákrut a slepých uličiek, ktorý viedol k ďalšej revolúcii vo vede, mal zrazu ustať a nahradiť sa lavínovitým rastom poznania – tentokrát už bez zvratov a prekážok. Spravidla neskôr prichádza k rozporu medzi príliš optimistickými nádejami a realitou, čo sa potvrdilo aj v kybernetike. Treba dodať, že reakciou na tento stav býva následný kognitívny pesimizmus, ktorý je v priamom protiklade k predchádzajúcemu optimizmu, a rovnako aj to, že taká reakcia býva prevažne mylná: akokoľvek totiž kybernetika naozaj nesplnila to, čo sa od nej najviac očakávalo – najmä, že sa nestala liekom na vyliečenie vedy z choroby špecializácie (čím ako inter- alebo dokonca superdisciplinárna veda, ktorá spája prírodovedu s humanistikou očividne mala byť) – dokázala to, čo od nej nik nečakal. Počítače sa síce nestali rovnoprávnymi osobnými partnermi človeka, ale zato sa stali nezastupiteľným nástrojom v riadení svetovej ekonomiky; teória informácie sa síce nestala novým kameňom mudrcov, ale zato prenikla aj tam, kde sa jej pomoc vôbec neočakávala, ako napríklad do teoretickej fyziky; príkladov takýchto rozporov medzi očakávaním a skutočným prínosom by sa dalo vymenovať veľa.

Presne z toho dôvodu si myslím, že knižka, spolu s jej dodatkom, bude mať istú poznávaciu hodnotu, obzvlášť dnes, vzhľadom na proliferáciu rôznych módnych futurologických koncepcií, často zredukovaných len na rozmnožovanie široko poňatých prognóz, ktorých deaktualizácia alebo jednoducho až sebakarikatúra niekoľko rokov po ich vzniku je pomerne častým javom, ktorý však adepti futurológie – na škodu veci – ignorujú. (Ako príklad stačí porovnať to, čo v otázkach globálneho politického vývoja predpovedal Hermann Kahn v knihe „Rok 2000“ napísanej v roku 1967 spolu s J. Wienerom,  aby sme sa presvedčili, že čokoľvek sa udialo, stalo sa úplne inak než ako predpovedali všetky tie „kánonické“ alebo aj „nekánonické“ prognostické scenáre ich rozsiahleho diela.) Hodnota poznania je nepochybne dôležitejšia než starosť o autoritu futurológov; a práve porovnanie nedávno hlásaných predpovedí so  súčasnými názormi nám môže toho veľa povedať.

Druhú časť dodatku tvorí náčrtok, ktorý dopĺňa to, čo hovoria Dialógy vo svojich posledných kapitolách o patológii riadenia spoločnosti. Sú to úvahy laika; zaradiť ich do knižky ma podnietilo to, že jej druhá časť nezastarala natoľko ako prvá.

A nakoniec som do tohto vydania priložil dve malé úvahy uverejnené svojho času v Studiach Filozoficznych, pretože tematicky súvisia s celkom argumentácie. Prvá sa týka etiky „technológie a technológie etiky“, kým druhá sa venuje problematike „hodnoty v biológii”. Prvá sa teda venuje otázkam sociálno-civilizačného a zároveň etického poriadku, a druhá vzťahom medzi axiológiou a predmetom bádania v teoretickej biológii. Zaradenie oboch úvah do tohto vydania vysvetľujem nasledovne: Dialógy neboli zamýšľané ako viachlasný traktát o určitej novej vedeckej disciplíne, ale ako hľadanie výskumných nástrojov a prostriedkov, ktoré nám pomôžu osvojovať si ľudský aj mimoľudský svet. To znamená, že kybernetiku som analyzoval z hľadiska jej možných dôsledkov, a nie ako „čistú“, kvázi-matematickú vedu (ako ju chceli vidieť niektorí vedci). Teda v konečnom dôsledku boli Dialógy výrazom kognitívnej zvedavosti a zároveň nepokoja typického pre moderné myslenie; a toto je vlastne „prvotná príčina“ a dôvod na umiestnenie oboch úvah v dodatku. 

Krakov, august 1971

 

 

I

 

FILONOUS¹: Zdravím ťa, priateľu. O čomže to premýšľaš osamote v tomto nádhernom parku?

HYLAS: Ach, to si ty? Som rád, že ťa vidím. Tejto noci mi prišla na um myšlienka, ktorá bude pre ľudstvo nesmierne sľubná.

FILONOUS: A čože je to za vzácnu myšlienku?

HYLAS: Prišiel som k presvedčeniu (hraničiacemu s istotou), že ľudia v budúcnosti dosiahnu nesmrteľnosť.

FILONOUS: Počujem dobre? Vari si sa spreneveril materializmu, ktorý si doteraz zastával?

HYLAS: Nikdy v živote. Moja myšlienka ani v najmenšom neodporuje materializmu, skôr naopak, nevyhnutne z neho vyplýva.

FILONOUS: Umieram zvedavosťou. Počúvam ťa, priateľu.

HYLAS: Ako ti je známe, neexistuje nič okrem hmoty. Tamtie oblaky, jesenné stromy, žltnúce slnko a nakoniec aj my sami — všetko sú to hmotné telesá, to jest, súbory atómov. Rôzne vlastnosti týchto telies sú dôsledkom rozdielneho usporiadania atómov v nich. Atómy kyslíka, uhlíka alebo železa sú vždy rovnaké, či sa nachádzajú v kameňoch, lístí alebo v našej krvi. Veci sa navzájom líšia jedine vzájomným usporiadaním molekúl, to jest, štruktúrou. Takže pri maximálnom zovšeobecnení možno povedať, že existujú iba atómy a ich usporiadanie. Nuž a mne prišlo na um: ako to, že napriek plynúcim rokom, sa stále cítim byť tým istým Hylasom, ktorý sa tu hrával ako malý chlapec? Položil som si otázku – plynie ten pocit individuálnej identity z identity štruktúry môjho tela, to jest, atómov, z ktorých sa skladá? To je nemožné. Z prírodných vied predsa vieme, že atómy sa v našom tele ustavične obnovujú – z pokrmov a nápojov, ktoré požívame, a vzduchu, ktorý dýchame. Kosti, nervové bunky aj svaly ustavične obmieňajú svoje atómy, a to tak rýchlo, že po niekoľkých týždňoch sa všetky hmotné častice, z ktorých sa skladalo moje telo, hojdajú v riečnych vlnách a oblakoch, zatiaľ čo ja stále existujem a pociťujem trvanie svojej bytosti. Čomu za to vďačím? Nepochybne iba nemennej atómovej štruktúre. Uvedom si, že nové atómy môjho tela nie sú tie isté, ktoré v ňom boli pred mesiacom; sú len rovnaké, to jest, toho istého druhu, a to úplne stačí. Takže tvrdím: identita môjho bytia je daná identitou mojej štruktúry.

FILONOUS: S tým súhlasím. A čo ďalej?

HYLAS: V budúcnosti budú ľudia vedieť s čoraz väčšou presnosťou kopírovať atómové štruktúry všetkých hmotných predmetov. Už teraz dokážu vytvoriť umelé diamanty a zafíry, syntetickú močovinu a dokonca aj vyrobiť v skúmavkách syntetické bielkoviny. Preto je bez pochyby, že raz ovládnu aj umenie vytvárať z atómov molekuly živého tela, ako aj telo samotné. Tým získajú nesmrteľnosť, pretože budú môcť znovu priviesť k životu každého nebožtíka, a to dôsledným zložením atómov do takej istej štruktúry, akú malo jeho telo počas života. Domnievam sa, že tento proces zmŕtvychvstania sa uskutoční v nejakom stroji, do ktorého sa vloží príslušný plán, to jest, štrukturálny vzorec daného človeka, a stroj potom vytvorí z atómov bielkoviny, bunky, šľachy, nervy – a človek vyskočí zo stroja živý a veselý, tešiaci sa najlepšiemu zdraviu. Čo na to povieš?

FILONOUS: Nuž, poviem, že ten problém treba zvážiť zo všetkých strán.

HYLAS: Čo tu treba zvažovať? Taký stroj síce zatiaľ nevieme skonštruovať, ale vedecký pokrok zaručuje, že raz ho zostrojíme, a pre nás filozofov nie je dôležité, či to bude o tisíc alebo o milión rokov. Ako som povedal, na svete niet ničoho okrem atómov a z nich vytvorených štruktúr. A obzvlášť nejestvuje žiadna nesmrteľná duša, ktorá by zo zomierajúceho odlietala na druhý svet. Takže ten, kto ovládne umenie skladať atómy do štruktúry tiel, ktoré dávno zotleli, bude vedieť tie telá oživiť v ich pôvodnom stave. Ten, kto znovu zloží z atómov telo už nežijúceho človeka, bude ho mať pred sebou celkom živého, aj keby ho boli uložili do hrobu pred stáročiami.

FILONOUS: Myslíš? Nuž dobre. Ak dovolíš, môžem ti položiť niekoľko otázok týkajúcich sa špecifík tvojej mašiny, ktorá kriesi život z atómov?

HYLAS: Ale samozrejme.

FILONOUS: Výborne. Predstav si, milý Hylas, že máš dnes zomrieť, pretože si v rukách nejakého tyrana, ktorý sa zaprisahal usmrtiť ťa, a má na to všetky prostriedky. Čas tvojej popravy bol určený na siedmu ráno. O šiestej, teda vlastne teraz, umáraný smútkom a strachom, vydáš sa na svoju poslednú predsmrtnú prechádzku, kde stretneš mňa a povieš mi o svojom nešťastí.

Súhlasíš s takýmto úvodom do diskusie o určitej fiktívnej situácii, v ktorej ty budeš odsúdený na smrť a ja tvojím priateľom, ktorý sa ti snaží pomôcť, a súčasne vynálezcom mašiny na kriesenie z atómov?

HYLAS: Súhlasím. Pokračuj.

FILONOUS: Úbohý Hylas, musíš zomrieť, beda-prebeda, to je strašné! Ale veď si predsa materialista, či nie?

HYLAS: Áno, som.

FILONOUS: To je výborné. Práve som skonštruoval mašinu, o ktorej sme v ostatnom čase toľko rozprávali. Kópie, ktoré jej pomocou robím, sa ničím nelíšia od originálu. Človek, ktorého z atómov zloží moja mašina, sa nelíši od pôvodného nielen telesnou schránkou, ale ani duševnými vlastnosťami. Ako príklad uvediem pamäť, ktorá, ako vieš, je daná špecifickými vlastnosťami mozgovej štruktúry. Moja mašina kopíruje všetky detaily štruktúry mozgu, a teda aj spomienky na minulé udalosti, myšlienky a túžby. Jedným slovom, Hylas, keď o hodinu podľahneš násiliu a skonáš, tvoja mŕtvola ešte ani nestačí vychladnúť, a ja už spúšťam mašinu a z rovnakých atómov, z akých sa teraz skladá tvoje telo, vytvorím živého, mysliaceho Hylasa. Ručím ti za to. Tak čo, nie si rád?

HYLAS: Ale som, pravdaže. Viac než rád. Lenže najprv musíš získať moju atómovú štruktúru, aby si ju mohol vložiť do mašiny.

FILONOUS: To je samozrejmé. Dovoľ mi, priateľ môj, aby som ťa ešte viac utvrdil v presvedčení, že môžeš prežiť vlastnú smrť. Poznáš ma a môžeš veriť mojim slovám a uisteniam, ale veci vytvorené človekom sú nedokonalé, a v tomto prípade je istota nevyhnutná. Dovoľ mi preto, aby som toho Hylasa, ktorý má byť tvojím pokračovaním, vytvoril hneď teraz. Počká na tvoju smrť a po nej sa spolu s ním, to jest, s tebou, oddáme radovánkam znovunadobudnutého života.

HYLAS: Čo to hovoríš, Filonous?

FILONOUS: Presne, čo počuješ: aby som ťa presvedčil, skopírujem ťa už teraz...

HYLAS: Ale to je predsa nezmysel!

FILONOUS: Prečo?

HYLAS: Bude to iná bytosť, nie ja!

FILONOUS: Myslíš?

HYLAS: Ako inak? Ten človek sa môže na mňa neuveriteľne podobať, všetci ho môžu považovať za mňa, bude mať tie isté city, pocity a túžby, dokonca aj prácu, ktorú som začal, bude vedieť dokončiť tak, ako som zamýšľal ja, a jednako to nebudem ja! Bude to môj dvojník, niečo ako dvojča, kým ja budem nadobro mŕtvy!

FILONOUS: Odkiaľ berieš takú istotu?

HYLAS: Odtiaľ, že ak ho stvoríš teraz a on tu bude prítomný, pre mňa to bude „on“, ako každý iný človek. Budem ho aj vidieť mimo seba, a preto  inou ľudskou bytosťou, odlišnou odo mňa ako každý iný človek, a to, že sa budeme podobať ako kvapka kvapke, mi moju smrť ani v najmenšom neuľahčí. Pravdaže, pre tých, ktorí budú žiť naďalej, pre mojich priateľov a príbuzných, bude dokonalou a presvedčivou ilúziou môjho ďalšieho jestvovania, ale ja – ja zomriem a nebudem viac žiť.

FILONOUS: Odkiaľ berieš tú istotu?

HYLAS: O tom nemôžeš pochybovať, Filonous, ty ma len skúšaš. Predsa keby som zdvihol zo zeme tento vlhký zvädnutý list a podal by som ho tomu „druhému Hylasovi“ , ak by tu stál, bol by to on, kto by vdýchol a zacítil jeho príjemnú horkastú vôňu, a nie ja. A tak isto by to bolo po mojej smrti, lebo fakt môjho skonu v ňom nič nemení a nič nové v ňom nespúšťa. On si bude ďalej chodiť po svete a kochať sa jeho nádherou, zatiaľ čo ja úplne prestanem jestvovať.

FILONOUS: Žeby? Hm, tak čo robiť? Povedz, čo mám urobiť s mašinou, aby som ti zabezpečil vzkriesenie?

HYLAS: Je to celkom jednoduché. Musíš vytvoriť moju živú, mysliacu kópiu až  p o  mojom skone.

FILONOUS: Myslíš?

HYLAS: Určite.

FILONOUS: Kópia vytvorená  p o  tvojom skone bude tebou, kým kópia vytvorená  p r e d  tvojou smrťou nebude tebou, ale človekom, síce nesmierne ti podobným, ale iným? Mohol by si mi, prosím, vysvetliť, aký je rozdiel medzi tými dvoma bytosťami?

HYLAS: Predovšetkým, ten stvorený pred mojím skonom ma bude vidieť, aj ja jeho; bude vedieť, že ja zomriem a on bol vyrobený, bude...

FILONOUS: Ak ťa len to trápi , to vyriešime ľahko: aj v jednom aj v druhom prípade bude kópia sladko spať po použití uspávacieho prášku, a zobudí sa až  p o  tvojom skone, teda nebude nič vedieť o mrzutých udalostiach okolo tvojho konca, ani o tom, ako sama prišla na svet.

HYLAS: Nie, o to mi nejde. Ako vidím, Filonous, nebol som dosť presný. Na túto otázku musíme použiť precízny nástroj rozumu. V okamihu mojej smrti, keď prestanem jestvovať, nebude na celom svete spôsobu, ktorým by sa dalo zistiť, že to nie som ja, ale len moja kópia. Je to tak?

FILONOUS: Je.

HYLAS: Keby si však vytvoril kópiu skôr, ľahko by sa dokázalo, že ona nie je mnou, a to preto, lebo by existovala súčasne so mnou, len na inom mieste v priestore. Takže by tu šlo o koexistenciu, čo ipso facto vylučuje trvanie. Áno, teraz vidím, v čom bola chyba. Kópia vytvorená  p o  mojom skone bude mnou, a kópia vytvorená pred mojou smrťou bude iným, cudzím, jednotlivcom. A nehovor, že okamih stvorenia môžeš ľubovoľne posúvať v čase tak, že nakoniec len jedna milióntina sekundy bude znamenať rozdiel medzi mojím zmŕtvychvstaním a stvorením mne cudzieho dvojníka. Nehovor tak, lebo nech to vyzerá akokoľvek čudne, musí to tak byť. Zvláštna situácia prináša zvláštne dôsledky.

FILONOUS: Dobre. Takže ty vravíš, že kópia poskladaná z atómov pred tvojím skonom bude pre teba úplne cudzím človekom, s ktorým ťa nespája nič okrem neobyčajnej podobnosti. A kópia vytvorená hneď po tvojom skone bude tvojím pokračovaním, to značí, tebou samým. Je to tak?

HYLAS: Áno.

FILONOUS: Môžeš mi povedať, čím sa tie kópie od seba odlišujú?

HYLAS: Časom, v ktorom vznikli. Koexistencia kópie so mnou vylučuje kontinuitu, kým jej existencia v čase po mne, po mojom skone, kontinuitu umožňuje.

FILONOUS: Hovoríš, že existencia kópie po tvojom skone kontinuitu umožňuje? Výborne. Tak teraz sa dozvieš, akú smrť pre teba tyran vymyslel. Vypiješ čašu jedu. Agónia potrvá hodinu. Kedy mám spustiť mašinu?

HYLAS: Keď celkom prestanem žiť.

FILONOUS: Keď vyrobím kópiu až potom, tak bude tvojím pokračovaním, to jest, tebou samým?

HYLAS: Vytvorená po mojej smrti – áno, bude.

FILONOUS: Výborne. A čo keď zlomyseľný tyran rozkáže svojim medikom, aby ťa, otráveného, znovu oživili tak, že ti husím brkom vlejú do hrdla protijed, čo potom? Kópia, ktorú stroj vyrobí po tvojej smrti, je, ako si sám povedal, tebou. Teraz, v dôsledku tvojho oživenia na popravisku, tá kópia znenazdajky tebou byť prestane a jedným razom sa zmení na tebe celkom cudzieho človeka?

HYLAS: Je možné, aby ma, jedom otráveného, oživili?

FILONOUS: Je to nepochybne jednoduchšie než vyrobiť stroj na kriesenie z atómov. Diskutujeme tu o technických alebo filozofických detailoch, milý Hylas? Je nejaký zásadný, principiálny dôvod, prečo by sa práve zomretý nedal oživiť? Vari chirurgovia nevedia už dnes oživiť tých, čo zomreli na stole počas operácie? Vari o tom nevieš? Prosím, povedz mi, čo sa udeje s tou kópiou, ktorá už bola tvojím pokračovaním; čo sa s ňou stane v momente, keď ožiješ? Je možné že nie ty ožiješ vo svojom pôvodnom tele, ale niekto úplne iný?

HYLAS: To je vylúčené. Samozrejme, že v tom tele, ktoré predtým tyran zbavil života, ožijem ja. A preto v tom okamihu kópia prestane byť mojím pokračovaním.

FILONOUS: Teda tak? Rozmýšľaj, Hylas. Vieš si predstaviť, že ty sám si tou kópiou? Povedzme, že ti ukážem ten stroj a poviem ti, že práve si z neho vyskočil. Prirodzene, cítiš sa byť Hylasom až do morku kostí – pretože mašina ťa vyrobila dokonale. No teraz si predstav, že „tamtoho Hylasa”, ktorý bol pred hodinou otrávený rukou tyrana, medici protijedom vrátili k životu. Pocítiš nejakú zmenu vo svojom vnútri ako dôsledok tej vzdialenej udalosti?

HYLAS: Nie.

FILONOUS: No vidíš. Kópia je normálny, živý človek (vyplýva to z predpokladov) a nemôže v nej prísť k žiadnym zmenám iba na základe toho, čo sa deje s „originálom“. Či ho na popravisku napoja jedom alebo protijedom, kópie sa to vôbec netýka a nijako ju to nemení. Tak prídeme k záveru, že niet žiadnej príčinnej väzby medzi tebou so všetkými spomenutými peripetiami a tým druhým Hylasom, a preto osoba vytvorená strojom, či už počas tvojho života alebo rok po tvojom skone, bude pre teba vždy cudzím človekom, ktorý okrem dokonalej podobnosti nemá s tebou nič spoločné. Súhlasím s tým, že koexistencia s kópiou kontinuitu vylučuje. Ale to, či kópia zhotovená po tvojej likvidácii je skutočne tebou, a teda či ti táto možnosť dáva príležitosť na nový život, to treba ešte len dokázať. Zatiaľ všetko svedčí proti takejto interpretácii.

HYLAS: Počkaj, nejako si sa zamotal. Toto je moje telo. Ak zahynie a podľahne skaze, môže sa vytvoriť analogická štruktúra v budúcnosti... Á, už to mám! Už viem! Treba počkať s výrobou kópie, až kým moje telo prestane jestvovať, kým jeho štruktúra nezmizne úplne.

FILONOUS: Takže o tom, či budeš vzkriesený, teraz rozhoduje to, či tvoja mŕtvola preukázateľne zhnije, ak tomu dobre rozumiem. Takže vzkriesenie závisí od rýchlosti rozkladu tvojich pozostatkov. A ak ťa dá tyran zabalzamovať, tak neožiješ nikdy. Tak to myslíš?

HYLAS: Nie, dočerta, nie! Zdá sa, že celé uvažovanie treba oddeliť od živých bytostí. Do výrokov o ľuďoch sa zrejme vkráda nejaký mätúci faktor – strach alebo nepokoj. Porozmýšľajme o celej veci na príklade neživých predmetov. Mám tu drahocennú, z kosti vyrezanú kameu. Povedzme, že ju roztrieštim na atómy a potom vytvorím z rovnakých atómov nerozlíšiteľnú kópiu. Čo môžeme o tom povedať? Ja to vidím takto: ak sa dohodneme, že kópia je pokračovaním originálu, tak ním bude. A ak sa dohovoríme, že ním nebude, tak ním nebude. Záleží to len a len na našej dohode, lebo porovnávajúc „pôvodnú“ kameu s tou „neskoršou“, žiadny rozdiel nepostrehneme – keďže ex definitione sú obe rovnaké.

FILONOUS: Konečne si na otázku vrhol svetlo. Ak aplikujeme tvoju poslednú úvahu na človeka, potom vyznie takto: keď o siedmej zomrieš a ja ťa zložím z atómov, tak v závislosti na našom predchádzajúcom dohovore buď budeš žiť naďalej, alebo nebudeš. Nezdá sa ti to nezmyselné? Ak sa ti stane, že zomrieš na stole pod chirurgovým skalpelom, no lekári ťa svojím majstrovstvom znovu privedú k životu, vtedy budeš rovnako trvať na tom, že žiješ alebo nežiješ v závislosti na tom, ako sa dohodneme?

HYLAS: Zdá sa mi, že problém tkvie v tom, že vo vzťahu ku všetkým predmetom, ktoré okolo mňa existujú, rozhoduje o ich trvaní arbitrárne prijatá dohoda (konvencia). Akonáhle sa však ja sám stanem predmetom tohto experimentu, tak tá istá konvencia vedie k nezmyslu. Nerozumiem, prečo je to tak. Predsa človek je tak isto hmotný objekt ako kus skaly, vlákno ľanu alebo kus kovu!

FILONOUS: Ukážem ti, kde pramení chyba v tejto úvahe. Keď ideme potvrdiť trvanie nejakého predmetu, tak zároveň vyberáme konkrétne metódy, ktoré majú rozhodnúť o tom, či kontinuita skutočne pretrváva, čiže či stále, aj teraz aj predtým, ide o ten istý predmet. Ak teda chceme zistiť, aká je skutočnosť, implicitne (a niekedy aj explicitne) vyberáme metódy, ktoré majú rozhodnúť, ako sa veci majú. Vedomie je mi však dané priamo a výber metódy, ktorá má rozhodnúť, či momentálne vedomie mám alebo nemám, absolútne nezávisí odomňa. Čo sa iných ľudí týka, môžu ma považovať za predmet a v otázke mojej prípadnej existencie po smrti a po opätovnom zložení z atómov si môžu prijímať konvencie, aké chcú. Len ja to robiť nemôžem. Toto je všeobecný metodologický problém. Každý predmet vykazuje rôzne vlastnosti v závislosti na tom, akou metódou ho skúmame. Ľudské vedomie sa však javí svojmu nositeľovi úplne bezprostredne, prvotne a očividne, bez použitia akejkoľvek metódy alebo – ak chceš – „tou istou metódou” v každom normálnom človeku pri vedomí. Môžeme mať veľmi vážne pochybnosti o štruktúre a mechanizme vzniku vedomia, ale o jeho spojitej existencii v danom jednotlivcovi pochybovať nemožno.

HYLAS: Tak teda vieš čo? Ja si myslím, že kladieš nesprávne otázky. Vlastne celý problém je zle postavený, lebo je to argumentum ad hominem. Pýtaš sa ma na veci budúce, ktoré si musím len domýšľať, pretože žiaden človek ich doteraz nezažil. A navyše: závažné sú tu len moje výroky pred smrťou, lebo keď zomriem a opýtaš sa kópie vyrobenej v mašine, či je mnou, samozrejme ti odpovie, že áno, že je tým istým Hylasom, ktorý tu predtým s tebou viedol tento rozhovor. A tak všetko, čo som povedal na tému svojej budúcnosti po vlastnej smrti a po opätovnom zložení môjho tela z atómov, a predovšetkým čo som povedal o tom, či budem žiť ďalej alebo nie, hovorím ti, Filonous, všetko sú to len moje subjektívne predstavy, očakávania, myšlienky, pocity, pochybnosti, a nič viac.

FILONOUS: Ako to? Takže mašina mŕtvych do nového života nekriesi?

HYLAS: To nevravím. Neviem, ako to je. Avšak vedecky sa tu nič dokázať nedá. Akýkoľvek rozhodujúci experiment je nemožný, pretože ak sa spýtaš kópie, povie ti, že je mnou, a nebude, a ani byť nemôže, žiadneho spôsobu, ako sa dozvedieť, či nie je len dvojníkom. Ak stojíme na pôde empirických vied, musíme prísť k záveru, že celý problém je raz a navždy iba vymyslený, že výroky moje či iných osôb môžu svedčiť jedine o istých špecifických črtách ľudského vedomia, ale nehovoria nič o budúcich udalostiach, a ak sa zdá, že áno, tak to nie je nič iné ako zneužitie jazyka. Áno, je to len pomyselný problém, Filonous, už som si tým istý.

FILONOUS: Máš pravdu v tom, že problém sa nedá vyriešiť empiricky. Aj keby tu mašina stála priamo pred nami a ty by si súhlasil podstúpiť ten experiment, a po smrti by si v nej ožil, nevedeli by sme, či si vstal z mŕtvych ty alebo len niekto podobný, nejaké tvoje dvojča. Ide tu však o logicky presne definovaný prípad alternatívy: buď kópia je pokračovaním originálu, alebo ním nie je. Z každej z týchto dvoch možností, v prípade, že ich uznáme za pravdivé, vyplývajú určité dôsledky. Ak dôsledok vedie k logickému rozporu, potom sme povinní ho odmietnuť a spolu s ním aj alternatívu, ktorá k nemu viedla. Takto nájdeme možnosť, ktorá neobsahuje logický rozpor a ktorú potom vyhlásime za skutočne pravdivé zobrazenie skutočnosti. V každom prípade náš problém nie je podľa mňa zdanlivý. Zdanlivý problém je taký, ktorý vlastne neexistuje. A ak daný problém neexistuje, nemáš dôvod trápiť sa tým, čo o siedmej hodine vykoná krutý tyran.

HYLAS: Filonous, ty žartuješ, zatiaľ čo problém je ťažký a treba ho riešiť vecne. Ako odsúdeného na smrť ma trápi, že nadchádzajúca poprava nie je fiktívny problém, ale fakt, ktorý sa má udiať, a potenciálna možnosť zmŕtvychvstania, ktorú som dosiaľ považoval za nevyvrátiteľnú, obsahuje doteraz nepoznané a neriešiteľné tajomstvá. Pokúsme sa vyriešiť problém kontinuity na niekom inom. Dajme tomu, že jestvuje človek Ix a že za jeho života vytvoríme strojom jeho kópiu, Ix s čiarkou. Ix a Ix s čiarkou majú rovnaký pocit jedinečnosti a rovnakú pamäť. Ak sa ich opýtame, obaja odpovedia, že prežili presne to isté. Ale v skutočnosti len Ix prežil to, o čom hovorí; Ixovi s čiarkou sa to len zdá. Identita človeka je teda daná nielen atómovou štruktúrou, ale tiež historicko–príčinnou väzbou jeho momentálnej štruktúry so štruktúrou v predchádzajúcom okamihu. Vložením príčinného prvku do pojmu identity sme tak zachránili tento pojem pre naše ďalšie skúmanie. Spolu s Lewinom ho môžeme nazvať  g e n i d e n t i t o u ².

FILONOUS: Tvoj argument sa mi príjemne počúval, priateľu, ale nazdávam sa, že do diskusie nič neprináša, ba naopak, ešte sa od nej vzďaľuje.

HYLAS: Ako to?

FILONOUS: Po prvé, opäť, len iným spôsobom, sa snažíš dokázať, že koexistencia vylučuje kontinuitu. Po druhé, kvôli dôkazu kontinuity sa snažíš uznať pojem historicko-príčinnej identity alebo genidentity za nevyvrátiteľný. Ale to predsa odporuje samotným zásadám činnosti mašiny, pretože aké dôsledky to prinesie? Ak tyran rozkáže svojim drábom zapchať ti na istý čas nos a ústa, tak zomrieš. Nejaký vedátor, zapálený za tvoju ideu genidentity, dôkladne preskúmajúc mŕtvolu povie, že nebožtík je genidentický s Hylasom, a teda je jeho pokračovaním, ibaže neživým. Takto teda objaví niečo, čo je síce bezpochyby pravdivé, ale žiadna novinka, totiž, že po smrti sa človek stane nebožtíkom a že ten nebožtík je tým istým človekom, ibaže neživým, a teda tento objav náš problém v žiadnom prípade nerieši. Ty sám si sa vzdal postulátu genidentity už na začiatku rozhovoru, keď si správne povedal, že pocit jednoliatej osobnosti závisí na zachovaní nie tých istých atómov, ale tej istej štruktúry. Povedzme, že drábi ti odtnú ruky a mašina ti vyrobí nové, živé ruky, prirodzene prirastené k telu. Budeš to stále ty?

HYLAS: Samozrejme.

FILONOUS: A teraz ti drábi odrežú hlavu, a ja pomocou mašiny vyrobím kópiu tvojho tela, ktorá ti hneď k hlave prirastie. Ožiješ ty alebo tvoj dvojník?

HYLAS: Ja.

FILONOUS: A keď po tvojej smrti urobím kópiu tela so všetkými jeho údmi, tak to už nebudeš ty?

HYLAS: Počkaj. Prišlo mi na um niečo nové. Predtým si spomenul metódy pozorovania, čiže metódy, ktoré vyberáme, aby sme sa presvedčili, či nejaká vec pretrváva alebo nie. Také pozorovanie totiž musí byť nepretržité, nie? Len tak by to bolo prirodzené.

FILONOUS: Vôbec nie. Každý z nás, ukladajúc sa po dni plnom námahy na odpočinok, často upadá do hlbokého spánku, a tak stráca vedomie o vlastnej existencii. Ale ráno sa zobudíš a napriek nočnej prestávke určite vieš, že si ten istý Hylas, ktorý sa včera uložil k spánku.

HYLAS: Skutočne! Máš pravdu. Počuj, nevenujeme trochu priveľa pozornosti očakávaniam človeka, ktorý má zomrieť? Možno že problém preňho zanikne, keď nebude o nadchádzajúcej smrti vôbec vedieť. Takže človek sa, nič netušiac, ukladá na odpočinok. Premoženého spánkom ho zlikvidujeme a potom položíme na posteľ atómovú kópiu v hlbokom spánku. Keď sa zobudí, nebude možné povedať, že je tu kontinuita, že je to ten istý človek, čo sa večer uložil spať, a že je to očividná pravda?

FILONOUS: Ctený Hylas, už dávno sa mi nestalo, aby som z tvojich úst naraz počul toľko viet poškvrnených chybou v úsudku. Po prvé, určite nevedomky (ináč sa ani neodvažujem pomyslieť), si dal na známosť, že keď zabijeme človeka spiaceho alebo — všeobecnejšie – v takom stave, že o svojom nadchádzajúcom usmrtení nič nevie, tak mu bude spôsobená menšia škoda, než keby si bol blízkeho konca vedomý. Túto otázku, ktorá prináleží do oblasti etiky, obídem mlčaním. Po druhé, začína sa mi zdať, že podliehaš úplne nerozumným, metafyzickým obavám. Takže nevedno, prečo sa ti vidí, že keď sa po smrti človeka vytvorí jeho kópia, malo by to byť podľa možnosti čo najbližšie k miestu, kde daný človek prestal jestvovať. V tvojom prípade spánok a tá istá posteľ majú vytvárať ideálne podmienky na zdanlivý „prestup” individuálneho „ja” z jedného tela do druhého, z toho, ktoré existovať prestáva, do toho, ktoré existovať začína. Je to prejav iracionálnej viery v to, že ono “ja” je akási jednoliata, nedeliteľná a neredukovateľná entita a že ono „ja” sa prenáša z jedného tela do druhého, čo predstavuje tézu najčírejšej metafyziky, akú si len možno predstaviť. Tentokrát predsa nejde o to, aby zdania, ktoré nám produkuje vonkajšia situácia, zodpovedali našej naivnej viere, ako napríklad priestorová blízkosť nebožtíka a kópie, alebo stav bezvedomia (domnievam sa, že ti prišla na um nehoda na operačnom stole a k tomu si chcel onú situáciu priblížiť), lež o to, aby sme sa metódami logiky dopracovali k tézam, ktoré budú platiť všeobecne, na všetky jednotlivé situácie, aké si len pri kriesení z atómov možno predstaviť. Úbohá by bola teória gravitácie, ktorá by platila len pre padajúce jablká, kým pre hrušky alebo mesiace by bola nepoužiteľná! Čo povieš na takúto predstavu budúcnosti? Každý človek, ktorý sa vydáva na nebezpečnú vesmírnu výpravu, zanechá doma svoj „atómový plán”. Keď príde správa, že na výprave zahynul, rodina spúšťa mašinu a nebožtík z nej k všeobecnej radosti okamžite vystupuje živý a zdravý. Ak ten človek zahynul v plameňoch hviezdy Sírius, uznáš, že kópia je jeho pokračovaním, alebo ťa vzdialenosť medzi miestom smrti a miestom vzkriesenia od takého záveru odrádza?

HYLAS: Určite, pretože v oboch prípadoch, mojom aj tvojom, niet zásadného rozdielu v podstate re-kreácie, treba uznať, že kópia je jeho pokračovaním.

FILONOUS: Naozaj? A keď sa správa ukáže mylnou a ten, čo sa vydal na cestu, sa vráti živý, čo potom?

HYLAS: Potom sa samozrejme ukáže, že rodina bola uvedená do omylu a že človek vytvorený strojom je len imitácia, kópia, čiže dvojník.

FILONOUS: Takže na čom závisí pravosť kontinuity? Na tom, či je zvesť o jeho smrti pravdivá?

HYLAS: Áno.

FILONOUS: Nuž ale aká len môže byť súvislosť medzi správou z hviezd a štruktúrou človeka, ktorého zložil stroj z atómov? Medzi tou správou a jeho myšlienkami alebo celou jeho osobnosťou? Predsa žiadna, nie?

HYLAS: Máš pravdu, žiadna.

FILONOUS: Potom ako môže to, čo nemá žiadnu súvislosť s osobou či osobnosťou človeka, rozhodovať o tom, či je on tým istým, čo sa vydal k hviezdam, alebo len takým istým, čiže iba podobným, ktorý koexistuje s tým prvým?

HYLAS: Naozaj neviem. Dovoľ mi, priateľu, pozrieť sa na problém ináč. Ak urobíš po smrti človeka kópiu, môžeš ju nazvať pokračovaním, ale aj nemusíš. Rozpor je len v slovách, pretože fakt je jeden: ten človek ďalej jestvuje a žije. Takisto by sme sa mohli prieť, či ja som dnes mojím „včerajším ja” alebo môjho „včerajšieho ja“ dnes už niet. Tak ako tento problém nevyriešiš slovami, tak isto nevyriešiš otázku, či kópia je „tým istým“ alebo len „takým istým“ človekom. Rozdiel je irelevantný, lebo nič nemení na samotnom fakte skutočnej, aktuálnej existencie. Takže táto alternatíva je len zdanlivá.

FILONOUS: Len zdanlivá alternatíva? Teda vlastne žiadna? Ako to? Predsa musí nastať jedna z dvoch možností: buď o pätnásť minút zahynieš rukou tyrana a ničota ťa pohltí na veky, zatiaľ čo niekto vyrobí kópiu v podobe neuveriteľne podobného dvojčaťa, ktorá tú stratu všetkým dokonale vynahradí, akurát ty sám už nikdy existovať nebudeš — alebo vďaka mašine to budeš  t y   s á m , kto otvorí oči, zazrie oblohu, priateľa, začuje spev vtákov a vdýchne do pľúc lahodnú arómu. Je tu ešte nejaká iná, tretia možnosť?

HYLAS: Neviem. Možno. Dovoľ mi premýšľať nahlas. Pokiaľ človek žije, jeho pokračovanie je nemožné. Súhlasíš?

FILONOUS: Áno, navonok od neho je to nemožné. Súhlasím.

HYLAS: Keď však prestane existovať, jeho pokračovanie sa stáva možným – pre celý svet. To iste. Ibaže nie preňho...? Myslím, že tu prichádza k zneužitiu gramatiky, pretože ak hovoríme alebo si kladieme otázku, či je pokračovanie možné pre neho samého, hovoríme o mŕtvom, a mŕtvy je ten, koho už niet, kto neexistuje a ako keby ani nikdy neexistoval – lebo zmizli všetky jeho vnemy, vedomie, pamäť, a tak ďalej. Máme tu do činenia s nedovoleným zneužitím syntaxe.

FILONOUS: No toto je už azda priveľa! Už obviňuješ aj syntax? Predsa ja nediskutujem s nebožtíkom, ale s tebou, niekoľko minút predtým, než sa na nebožtíka premeníš. Počkaj. Pred chvíľou si spomenul, že slovami nemožno rozhodnúť, či „včerajší ty“ dnes existuje alebo ho dnes už niet. Ja nevidím najmenší problém s riešením tejto otázky. Ak sa ťa spýtam, kde je tvoja včerajšia tóga, rozumieš pod tým tógu, ktorú si mal oblečenú včera, nie?

HYLAS: Áno.

FILONOUS: Tóga nie je ani viac ani menej hmotná než ty sám, a preto v takom objektívnom zmysle aj včerajší ty dnes existuješ. Ani tvoje subjektívne pocity, ktoré si pociťoval včera, nepredstavujú žiadny problém. Nevidím na tvojej tóge jeden konkrétny fald, ktorý na nej vznikol v dôsledku toho, že si sedel na prahu svojho príbytku. No dôkladné preskúmanie tógy by nepochybne vyjavilo jemné premiestnenie molekúl v tkanine, spôsobené včerajším pokrčením. Tá zmena konfigurácie by sa, prirodzene len metaforicky, mohla nazvať „spomienkou“ na fald. Tak vidíš, že všetky predmety, a teda aj naše telá, brané ako predmety, ktoré existovali včera, existujú naďalej. Avšak naše včerajšie vnemy, presnejšie – stavy vedomia – neexistujú ináč, ako v našej pamäti, zatiaľ čo ich hmotnou stopou sú určité zmeny v molekulárnej štruktúre mozgu, ktoré reprezentujú pamäť. Ako vidíš, dá sa to dokonale objasniť, len si treba dávať pozor, aký význam pripisujeme slovám. Výroky „včerajší ja existuje“ aj „včerajší ja neexistuje“ sú tak oba pravdivé: ak pod „včerajším ja“ rozumieme moje materiálne, všeobecne vnímateľné telo, ono existuje dnes tak isto ako to, ktoré existovalo včera. Ak však pod „včerajším ja“ rozumieme súbor myšlienok a vnemov, ktoré sa včera odohrali v mojom vedomí, tomu súčasnú aktuálnu existenciu pripísať nemožno.

HYLAS: Priznávam, že som sa mýlil. No aj tak, čím prispieva tvoj argument k riešeniu nášho problému?

FILONOUS: Úplne ničím. Totiž v objektívnom zmysle, po ustanovení konvencie, kópia môže byť pokračovaním originálu, ale aj nemusí, ak sa dohodneme ináč a vyberieme iné metódy skúmania. Celý problém však tkvie v tom, že sa pokúšame rozhodnúť o jeho subjektívnej stránke, to jest, rozhodnúť, či sa dá logicky dokázať, že po opätovnom zložení mozgu v ňom znovu ožíva vedomie zosnulého, ktorý taký mozog zaživa vlastnil, alebo by taký dôkaz viedol k rozporu.

HYLAS: Áno, máš pravdu. Tu je pes zakopaný! Stále si miešame subjektívne s objektívnym! Ak sa celý pokus nedá vykonať objektívne, nemožno naň použiť logiku a celá naša úvaha je bezpredmetná.

FILONOUS: Naozaj? Nuž dobre, Hylas. Pozmením svoj modus operandi na úplne objektívny. Tak zmiznú pochybnosti o súčasnosti alebo nesúčasnosti re-kreácie. Síce nezistíš, že to vec objasní, ale aspoň ju to značne zjednoduší!

HYLAS: S veľkým uspokojením na to pristanem. Hovor, počúvam ťa, priateľu.

FILONOUS: Už sa nebudem nikoho na nič pýtať, nebudem trýzniť tvoju dušu, umáranú predsmrtnými myšlienkami, otázkami pramálo užitočnými v danej situácii, ale urobím len toto: po tvojej smrti vytvorím tvoje kópie, a to nie jednu, drahý Hylas, ale pre väčšiu istotu celú légiu. Takže až zahynieš (a už ti zostáva len päť minút života) a ja vytvorím mnoho kópií tvojej osoby, budeš existovať ako množstvo Hylasov, a to množstvo môže byť celkom neohraničené, pretože ti sľubujem, že si neoddýchnem, kým všetky planéty všetkých sĺnc a hviezd, všetky mesiace, nebeské sféry a telesá nezaľudním samými Hylasami, a to všetko pre lásku, ktorú voči tebe prechovávam. Čo na to povieš? Môžeš sa tak stať všadeprítomný vo vesmíre, ty sám!

HYLAS: To znie veľmi čudne. Nie je v tom logický rozpor?

FILONOUS: Sám uváž. Tisíce Hylasov si pekne nažívajú, rôznym prácam i koníčkom sa venujú... Lenže ako to tvoje jedno „ja“, naraz na všetkých rozložené, môže existovať a pritom všetkých obsahovať? Vari nejaká záhadná spojitosť jednej osobnosti spája všetky kópie do jedného celku?

HYLAS: To je nemožné. Každý z nich musí mať svoje osobné, výlučné, subjektívne „ja“, akurát také isté ako moje.

FILONOUS: Vravíš, že každý má  t a k é   i s t é  „ja“ ako ty? Nie  t o   i s t é ?

HYLAS: Nie to isté, lebo potom by všetci boli jedným človekom, čo je rozpor.

FILONOUS: Výborne. Teda každý má také isté „ja“ ako ty, Hylas. Ale ktorý z nich má  t o   i s t é  „ja“, a teda predstavuje tvoje pokračovanie? Prečo mlčíš? Čo hovorí logika?

HYLAS: Logika hovorí, že ani jeden. Ale počkaj. Niečo mi prišlo na um. Áno! Pravdaže! Priateľu, vec sa má takto. Identitu definuje nie materiálna identita, ale jedine identita štruktúry, ako sme sa už dohodli, je tak?

FILONOUS: Áno, tak.

HYLAS: Štruktúru však možno označiť za „tú istú“, nielen „takú istú“. Tu ti nakreslím rovnostranný trojuholník. Keď nakreslím druhý, môžem povedať, že v oboch vystupuje “tá istá” štrukturálna črta – rovnostrannosť. Takých trojuholníkov môžem nakresliť veľa, ale zo štrukturálneho hľadiska to bude vlastne len jeden trojuholník, veľakrát opakovaný. Podobne možno povedať, že všetci Hylasovia vytvorení mašinou sú vlastne jeden a „ten istý“ človek, ibaže x–krát opakovaný. Čo ty na to?

FILONOUS: Veľmi jasne si to vyvodil. Dovolíš mi teraz, aby som zhotovil tvoju kópiu už za tvojho života?

HYLAS: Prosím?

FILONOUS: Nuž, ak kópia nie je iným človekom, ktorý by bol len „taký istý“, ale, ako si sám povedal, zo subjektívneho hľadiska (a o to nám teraz ide) je to „ten istý” človek ako ty, potom z toho vyplýva, že keď ťa tyran usmrtí a kópia zostane nažive, potom aj ty zostaneš nažive, pretože naďalej bude existovať človek, ktorý je „tým istým“ Hylasom ako ty. Alebo nie?

HYLAS: Žeby som sa pomýlil? Ako to? Prídeme k podobnej dileme, aj keď budeme uvažovať o neživých predmetoch...?

FILONOUS: Áno, lenže vtedy ju okamžite likvidujeme arbitrárnou konsolidáciu hľadísk. Či kópiu uznáme za pokračovanie originálu alebo nie, závisí výlučne na dohode. No v prípade človeka je to inak, lebo sa nám do toho mieša pojem vedomia. Dve dokonale podobné hlinené misy si možno pomýliť, ako aj dve neuveriteľne podobné dvojčatá, lebo zvonku ich berieme ako predmety. Ale jedno dvojča sa samo nikdy nemôže pomýliť s druhým. Tak isto aj ty si nikdy nemôžeš pomýliť samého seba so svojou koexistujúcou kópiou, ktorú vyrobil stroj. Čo teda urobíme? Čo nevidieť sa tu objaví tyran. Vieš, akú smrť ti chystá?

HYLAS: Vravel si o jede a potom o udusení.

FILONOUS: To bol len príklad, na posilnenie argumentu, nie v súlade s jeho chúťkami. Tvoja smrť má byť iná. Tyran zmrazí tvoje telo, až kým neustanú všetky pohyby a jemné kmity atómov, nestuhnú všetky tkanivá, nezastavia sa všetky procesy a nezamrú všetky štruktúry. Uväznený v kvádri ľadu a vrhnutý do víru boreálneho oceánu, bude to smrť, Hylas?

HYLAS: Bezpochyby.

FILONOUS: Ale ak ja, tvoj priateľ, po tom, ako vylovím ľadový kváder, roztopím ho a tvoje zamrznuté telo tak majstrovsky ohrejem a takými medicínami napojím, že všetky molekuly sa znovu dajú do pohybu, potom z ľadového väzenia a z temnoty nebytia na svetlo dňa vyvedený, ožiješ?

HYLAS: Áno, ožijem.

FILONOUS: Mimo akúkoľvek pochybnosť?

HYLAS: Áno, mimo akúkoľvek pochybnosť

FILONOUS: A ak ťa rozprášia na atómy, a ja ťa z tých atómov znovu zložím, už to nebudeš ty? Prečo? Vari tvoje osobné „ja“ kamsi uletí z tela ako vták z klietky, ktorej rozlámali mreže?

HYLAS: Teraz si myslím si, že aj v tom prípade ožijem.

FILONOUS: Skutočne ty, Hylas, a nie len niekto, kto sa na teba neuveriteľne podobá?

HYLAS: Naozaj ja.

FILONOUS: Dobre. A ak sa vytvoria dve tvoje kópie, jedna z tých istých atómov, z ktorých je tvoje telo aktuálne zložené, a druhá len z toho istého  d r u h u  atómov, bude potom prvá kópia tvojím pokračovaním, teda skutočne tebou, kým tá druhá len tvojím dvojníkom?

HYLAS: Asi áno.

FILONOUS: Ale atómy [jedného a toho istého izotopu – pozn. prekl.] sa predsa od seba ničím nelíšia. Teda ani tie kópie sa od seba ničím nelíšia; čo potom robí z jednej kópie tvoje pokračovanie, a z druhej od teba absolútne odlišného človeka?

HYLAS: Neviem. Naozaj, tie isté alebo také isté atómy – zdá sa, že všetko je jedno. Všetky atómy [toho istého izotopu — pozn. prekl.] sú úplne rovnaké a nedajú sa od seba odlíšiť.

FILONOUS: Takže budú obidve kópie tvojím pokračovaním? Alebo ani jedna? Prečo neodpovedáš? Blíži sa siedma hodina, tyran s húfom drábov tu bude každú chvíľu, a ty, Hylas, napriek tomu že som ti predostrel všetky možnosti vzkriesenia, aké si len skutočný materialista vie predstaviť, ustavične tu vyhlasuješ premenlivé a diametrálne si odporujúce súdy, raz hovoríš, že otázka, či budeš žiť, závisí na dohode, potom zas pripúšťaš množstvo pokračovaní, čo vedie k absurdite, alebo robíš svoje atómové zmŕtvychvstanie závislé od toho, ako rýchlo sa bude rozkladať tvoja mŕtvola, a tak ustavične dokola. Vyslov svoj posledný súd, priateľu! Tyran už mieri k nám, vidím v diaľke v aleji jeho tógu pofŕkanú ichorom³ tvojich predchodcov. Povedz rýchlo, čo mám spraviť s mašinou, aby si ožil, a či si presvedčený, že vďaka atómovej rekonštrukcii hneď znovu otvoríš oči? Otvoríš oči, môj drahý Hylas? Povedz mi, otvoríš?

HYLAS: Naozaj, nie som si už v ničom istý, priateľ Filonous. Obávam sa, že si urobil niečo hrozné argumentujúc per reductionem ad absurdum, že okrem atómov a z nich zložených štruktúr existuje ešte niečo, a práve toto záhadné „čosi“ robí znovuvytvorenie človeka, jeho zmŕtvychvstanie, nemožným, pretože znovu oživiť možno len takého istého, ale nie toho istého jedinca. Žeby toto bol dôkaz existencie nehmotnej duše, a žeby si ty, Filonous, bol jeho zosnovateľom?

FILONOUS: V žiadnom prípade, priateľu. Per reductionem ad absurdum som len ukázal nepravdivosť tézy, ktorú si mlčky bral za očividne pravdivú, menovite, že vedomie možno zredukovať na atómy alebo štruktúry z nich zložené. Vedomie však nie je ani jedno ani druhé – quod erat demonstrandum. Z toho však nevyplýva, že by nebolo materiálnym javom. Je to nanajvýš zložitý problém a treba ho skúmať inými, novšími metódami. Možno, že dokážeme prejsť od púhej kritiky k pozitívnym výsledkom, ak použijeme zjednotené poznatky vied, ktoré sú od seba zdanlivo tak vzdialené, ako psychológia a teória elektrických sietí, alebo termodynamika a logika. Len takéto úvahy, rozšírené o najnovšie poznatky vedy, nám umožnia, hoci len krok za krokom, posúvať hranice poznania.

 

 

II

 

FILONOUS: Zdravím ťa, Hylas. Tak sa náhliš týmto parkom, že som ťa ledva dobehol. Ako to, že som ťa včera márne hľadal? Predsa sme mali viesť diskusiu o onej perle poznania, ktorou je kybernetika.

HYLAS: Ach, priateľu, ani netušíš, do akého zmätku si uviedol moju myseľ svojou poslednou úvahou. Nadôvažok, moji priatelia filozofi hovoria, že tvojím skutočným cieľom bola reštitúcia iracionalizmu a podlomenie dôvery v poznávaciu moc ľudského rozumu a všetko, čo si na konci povedal, aspoň oni tak vravia, je len dymovou clonou, ak nie prosto výhovorkou.

FILONOUS: Čo to počujem?

HYLAS: Naozaj. Preto som po dlhšom rozvažovaní dospel k názoru, že najlepšie by bolo tvoj záver vôbec nezverejňovať, ba naopak, odsúdiť ho na zabudnutie. Myslím si, že sa prikloníš k mojej mienke – tým skôr, že tvoj záver bol v celej svojej podstate len negáciou: iba popieral, budil nepokoj a pochybnosti, a neprinášal žiadne nové, pokrokové hodnoty.

FILONOUS: Ach tak… Nuž, porozmýšľam o tom, milý priateľu. Len mi dovoľ, aby som ti pri príležitosti nášho stretnutia rozpovedal príbeh, ktorý sa odohral dosť dávno. Na žírnych rovinách žil raz jeden kmeň, ktorého jedni členovia sa zaoberali lovom a pastierstvom, kým druhí, menej početní, sa snažili pochopiť svet, v ktorom žili – čo je pre človeka len prirodzené. Jeden z nich, bystrejší od iných, raz postrehol, že stojac na rovine vidí len predmety bližšie ako 2000 krokov, a všetko, čo sa dostalo za túto hranicu, mizlo tak dôkladne, ako keby to prestalo existovať. Povedal to iným. Oni si ten jav dovtedy nevšimli, lebo neboli až takí bystrozrakí, ale keď napli oči, museli s ním súhlasiť. Po chvíli premýšľania mu povedali: „Bratku, máš pravdu. Ale objav, ktorý si učinil, môže mať zhubné následky, pretože vyvolá všeobecný dojem, že bytosti a veci, ktoré sa vzdialia od nášho obydlia viac než 2000 krokov, uchytia akési nečisté sily, čo podnieti vieru v duchov a iné škodlivé povery. Preto bude najlepšie, keď tvoj objav nezverejníme, ale naopak, spolu naň zabudneme, s čím budeš isto súhlasiť, lebo plodí len nepokoj, seje neurčitosť, neguje, a keďže neumocňuje žiadne nové, kladné vlastnosti, zjavne neslúži pokroku…” Nuž, čo povieš, môj milý Hylas, na tento príbeh? Azda si vieš domyslieť skutočný mechanizmus toho javu?

HYLAS: Pravdaže. Vzdialené predmety nemožno vidieť, lebo ich pred okom pozorovateľa zakrýva zakrivenie Zeme.

FILONOUS: Presne tak. Lenže kmeň o guľatosti Zeme nič nevedel a ten, čo na to prišiel, sa o nej dozvedel len vo forme istého zákazu, to jest nemožnosti pozorovať vzdialenejšie predmety.

HYLAS: Domnievaš sa, že jestvuje nejaká podobnosť medzi tvojím záverom a touto historkou, a teda že tvoj záver obsahuje nejaký racionálny prvok poznania?

FILONOUS: Áno, priateľu, práve to si myslím.

HYLAS: Tak ma, prosím, presvedč. Presvedč ma, a hneď sa ako prvý prihlásim k tvojmu záveru. Len ma presvedč, drahý Filonous. Aká pravda, ktorá by zodpovedala guľatosti Zeme v tej historke, sa ukrýva v tvojej téze?

FILONOUS: To žiaľbohu neviem, milý Hylas, ako to nevedel ani jej objaviteľ. Stáva sa neraz, že napredujúca ľudská myseľ poznáva nové pravdy práve v podobe nejasností, pochybností, či priam zákazov…

HYLAS: Takže mi vlastne nič nevieš povedať?

FILONOUS: To nie. Najprv ti v niekoľkých vetách zrekapitulujem samotnú tézu. Ako sa pamätáš, riešili sme, či je možné vzkriesiť človeka po smrti tak, že znovu vytvoríme z atómov jeho telo ako dokonalú podobizeň, úplne vernú kópiu so všetkými atribútmi života. Predpoklad, že áno, viedol k rozporu, a preto sme ho museli, ako nezlučiteľný s pravdou, zamietnuť. Ak ti dobre rozumiem, chceš vedieť, prečo sa tak stalo.

HYLAS: Áno. A navyše chcem vedieť, či je kriesenie z atómov možné alebo nie, a ak nie, tak prečo.

FILONOUS: Výborne. Môžeme začať tým, či je možné vzkriesiť človeka opätovným vybudovaním jeho tela z atómov. Za tým účelom musíme najprv zhotoviť perfektný plán rozmiestnenia všetkých atómov v jeho tele.

HYLAS: To je samozrejmé.

FILONOUS: Samozrejmé áno, ale je to aj uskutočniteľné? Pre odpoveď sa obráťme na fyziku. Bezpochyby poznáš Heisenbergov princíp neurčitosti, jeden zo základných princípov modernej fyziky. Hovorí, že presne lokalizovať individuálny atóm je nemožné. Dá sa to vždy len s istým priblížením, takže obrazom atómu nie je bod, ale ako keby rozmazaná škvrna, ako na fotografickej platni, ktorou sa pohlo počas expozície. Pre nás je ale podstatné, že táto nemožnosť presnej lokalizácie atómu nie je spôsobená daným stupňom vývoja meracích prístrojov; skôr predstavuje základný fakt, prejav vlastností atómu, ktorý nie je rozpriestranený v priestore v tom istom zmysle ako makroskopické predmety našej každodennej reality. Ak je nemožné presne vyznačiť miesto jednotlivých atómov, potom je tiež nemožné vytvoriť absolútne presný plán ich rozmiestnenia v organizme. A z toho vyplýva nemožnosť zhotovenia identickej kópie živého človeka... quod erat demonstrandum. Si spokojný?

HYLAS: Ani najmenej. Predsa, milý Hylas, aj keď princíp neurčitosti zabraňuje zhotoviť úplne vernú kópiu organizmu, vo svojej podstate je to len prekážka čisto technického rázu, zatiaľ čo my sme skúmali poznávaciu, filozofickú stránku veci, čoho by sme sa mali aj naďalej držať.

FILONOUS: To je chyba, Hylas. To, čo ty nazývaš „technickým problémom”, je v skutočnosti neoddeliteľnou a podstatnou súčasťou reálneho sveta atómov, milý môj. Z Heisenbergovho princípu vyplýva istý „zákaz” – zákaz vykonávania presných meraní na atómoch. Tento „zákaz” nie je akousi prekážkou na ceste nášho poznania, ale skôr súčasťou tohto poznania. Tak isto „zákaz” pozorovania vzdialených predmetov nie ja žiaden „technický problém”, ale skôr prejav určitej vlastnosti sveta, v ktorom ľudia žijú, menovite guľatosti glóbu. Ak filozofi onoho kmeňa z nášho príbehu začnú skúmať štruktúru Zeme za predpokladu, že je plochá, nevyhnutne prídu k protirečeniam a absurdnostiam, tak ako sa to stalo nám. Žiaden skutočný „zákaz” presného merania predsa vo svete atómov nejestvuje. To, čo my vyvodzujeme z mnohých pozorovaní a zovšeobecňujeme pod menom onoho princípu je proste neoddeliteľnou vlastnosťou samotných atómov, o ktorej dnes vieme len toľko, že nedovoľuje vyznačiť presné miesto, na ktorom sa jednotlivé častice nachádzajú. Takže tu máme dočinenia nie s nejakou dočasnou ťažkosťou alebo priam zákazom vo svete atómov, lež s ich určitou vlastnosťou, ktorú dnes poznáme iba ako „nemožnosť”. Je vysoko pravdepodobné, že keby atómy neboli takými zložitými objektmi, vykazujúcimi také zvláštne črty ako princíp neurčitosti, ale boli by, povedzme, malými tvrdými guľkami, svet, ktorý by tvorili, by vyzeral úplne ináč ako svet skutočný, a ľahko by sa mohlo stať, že z takých atómov by vôbec nemohli povstať živé organizmy ani nervové štruktúry, ktoré sú základom duševných procesov.

HYLAS: Nie celkom dobre ti rozumiem. Chceš povedať, že je to práve princíp neurčitosti, čo umožňuje zlučovanie atómov do takých štruktúr, že v nich vznikne život a vedomie?

FILONOUS: Nie, až tak ďaleko by som nešiel. Predmety miznú za obzorom kvôli guľatosti Zeme, však?

HYLAS: Áno.

FILONOUS: Guľatosť Zeme umožňuje obísť ju dokola a vrátiť sa na to isté miesto, je tak?

HYLAS: Samozrejme.

FILONOUS: Ale dá sa povedať, že miznutie predmetov za obzorom umožňuje obísť zemeguľu? Nedá, však? Oba tieto javy existujú len preto, lebo Zem je guľatá, no väzba medzi nimi nie je priama, ale iba sprostredkovaná faktom, že glóbus je guľa. Takže: princíp neurčitosti je manifestáciou určitej vlastnosti atómov. Duševné pochody sú, v konečnom dôsledku, tiež podmienené nejakými vlastnosťami atómov. Len budúcnosť nám povie, ktoré sú tie základné vlastnosti, čo umožňujú oba uvedené javy. Pripúšťam, že odpoveď nebude taká jednoduchá ako v našom príklade, v tej historke o planéte; skôr asi objavíme celý reťazec pospájaných ohniviek a navyše do okruhu našej otázky vstúpia ešte aj problémy, ktorých súvislosť s uvedenými javmi zatiaľ nikto ani len netuší.

HYLAS: Ako napríklad?

FILONOUS: Neviem. Nie som prorokom.

HYLAS: To, čo si povedal, mi pripomenulo často opakované tvrdenie, že princíp neurčitosti je akoby prejavom „slobodnej vôle” atómu, z ktorej má vyplývať aj „slobodná vôľa” človeka. Čo ty na to?

FILONOUS: Princíp neurčitosti nepredstavuje žiadnu „slobodnú vôľu” atómu. Je to len obyčajné zneužitie jazyka—nedovolené operovanie pojmami. Je pravda, že očakávam nejakú súvislosť medzi vlastnosťami atómov a vznikom vedomia, ale odmietam také plytké a vulgárne hypotézy na jej objasnenie. Práca elektromozgov sa bezpochyby vyznačuje jasnosťou úvah v tom zmysle, že pracujú efektívne, čisto logicky a jednoznačne. V strojoch sa pochody „uvažovania” realizujú prúdom v elektrických obvodoch. Tiež vieme, že blesky vydávajú jasné svetlo a tak isto sú elektrickým javom. No tvrdiť na základe toho, že „jasnosť uvažovania” elektromozgov vyplýva z „jasnosti” blesku, by bolo, musíš sám uznať, vyloženou hlúposťou. Nejaká súvislosť medzi nimi však predsa len jestvuje, keďže hlavnou hybnou silou oboch javov je elektrina. Vnášanie princípu neurčitosti do duševných procesov tak, ako si to zacitoval, je veľmi škodlivý nezmysel. Podobných lacných a povrchných analógií sa dá plodiť na tony, a skutočne to aj robia rôzni metafyzicky naladení mudrci, ktorí sa, zrejme omylom, zapodievajú atomistikou namiesto mystikou. Ale vráťme sa k našej téme. Si spokojný s mojím dôkazom nemožnosti kriesenia z atómov?

HYLAS: Nie.

FILONOUS: Prečo nie?

HYLAS: Je možné, že Heisenbergov princíp zabraňuje rekonštruovať uhynuté organizmy z atómov. Ale v našej diskusii sa predsa táto nemožnosť vôbec nevyskytovala. Ak sme ju nezačlenili do premís našej úvahy, potom nemohla až tak deformujúco ovplyvniť jej priebeh, aby sme nakoniec prišli k protirečeniu. Nemyslíš?

FILONOUS: Vôbec nie. My sme ten princíp brali do úvahy, milý Hylas, a to tak, že sme ho vopred arbitrárne zobrali za nepravdivý, čo sa nám potom vypomstilo.

HYLAS: Nespomínam si, že by sme ho niekde spomenuli.

FILONOUS: Len si spomeň. Keď sme hovorili o kopírovaní, vari sme nepovedali, že atómy v kópii musia byť presne na tých istých miestach, na ktorých sú v „origináli”?

HYLAS: To áno.

FILONOUS: Slovo „atóm” znamená „nedeliteľný”. Pretože však atóm možno štiepiť (a to s nemalým efektom), to meno je už anachronizmom. Možno sa fyzici dohodnú dať atómu nové meno, napríklad „nelokalizovateľný”, čo by viac zodpovedalo skutočnosti. Čo sme teda urobili? Vlastne sme povedali, že „treba umiestniť niečo, čo je neumiestniteľné”. Ako vidíš, už na samom počiatku našej úvahy sme vykonali rozpornú a nedovolenú operáciu, ktorá v reálnom svete nemá ekvivalent. Takže, si už spokojný s mojím vysvetlením?

HYLAS: Nie. Tie tajomné, neriešiteľné protirečenia, ktoré sa vynorili v priebehu diskusie, sa podľa mňa nedajú všetky zredukovať na onú prvú nedovolenú operáciu. Predsa vieme, že za istých okolností dokážeme vytvoriť celkom presné kópie atómových štruktúr – napríklad pri syntéze jednoduchých bielkovín, ktoré sa v ničom (tj. v štruktúre) nelíšia od originálu. Tie malilinké nepresnosti v meraní, ktoré nám vnucuje princíp neurčitosti, môžu byť pri kopírovaní živého systému zanedbateľné. Predsa príroda dokáže robiť neslýchane verné kópie organizmov, stačí len spomenúť jednovaječné dvojčatá. Možno raz sa ľudia naučia robiť to isté, a potom sa pred nimi objavia všetky tie dilemy, na ktoré sme natrafili my.

FILONOUS: Príroda vie tvoriť dvojníkov, tak ako aj my (napríklad v prípade bielkovinových molekúl, ktoré si spomenul). Napriek tomu, absolútne presné umiestňovanie atómov je neuskutočniteľné a možno práve v tom sa skrýva záhada vzniku duševných procesov v určitých štruktúrach. Ale nebudem sa prieť. Predsa už na začiatku som ti povedal, že nie som si úplne istý, aká pravda sa ukrýva v mojej téze, a Heisenbergov vzťah je len jednou z možností. Sú aj iné.

HYLAS: Rád by som si niečo vypočul o tých iných možnostiach.

FILONOUS: Jedno sa mi zdá isté, Hylas: ten „zákaz”, na ktorý sme natrafili, „zákaz” vzkriesenia mŕtveho z atómov, bol niečo ako signál, že narábame s pojmami atóm a vedomie v rozpore s ich pravým významom. Na pochybenia kvôli ľahkovážnemu narábaniu s pojmom atóm som už upozornil. Tiež je možné, že sme nepatričným spôsobom pristúpili k problému vedomia. Jedným z jeho základných charakteristík je trvanie v (subjetívnom) čase. Smrť pretrháva a zastavuje tok času. Je možné, že už raz pretrhnuté vlákno sa nedá obnoviť v tej istej podobe, ako predtým.

HYLAS: Prečo nie? Vari sa pre nás čas neprerušuje v spánku alebo pri takzvanej (dočasnej) klinickej smrti počas operácie? Tieto príklady sme predsa už v diskusii spomenuli.

FILONOUS: Veľa ľudí si pred spaním dokáže vopred určiť, kedy sa zobudia, a aj sa im to podarí. Z toho vyplýva, že aj keď spia ako drevo, v úplnom bezvedomí, ich mozog neprestáva počítať čas, keďže inak sa tento jav vysvetliť nedá. Počas klinickej smrti mozog tak isto funguje – ako dokazujú funkcionálne prúdy v mozgovej kôre, ktoré možno zmerať. Takže najzákladnejšie mozgové procesy v oboch prípadoch pretrvávajú, len prichádza k čiastkovému rozpadu, dočasnej dezintegrácii oných procesov. Tento rozpad je vratný iba do určitého stupňa, po určitú hranicu. Keď sú konkrétne atómové štruktúry mozgu vystavené nadmernému napätiu alebo poškodeniu, rozpadnú sa aj tie najzákladnejšie procesy a klinickú smrť vystrieda smrť skutočná. Len potom možno hovoriť o úplnom zastavení subjektívneho času. Je možné, že prerušené vlákno času nemožno znovu nadviazať z príčin, ktoré dnes nepoznáme, ale že sú tak isto fundamentálne ako tie, kvôli ktorým žiadne teleso nemôže dosiahnuť rýchlosť svetla. Kým tie druhé poznáme z teórie relativity, vedomie ešte len čaká na svojho Einsteina.

HYLAS: Musím podotknúť, že tvoje dnešné vývody trochu strácajú na sofistikovanosti. Pokúšaš sa zboriť budovu, ktorú si predtým sám vlastnoručne postavil, ani v najmenšom pritom neodhaľujúc nové, pozitívne hodnoty, ktoré mali byť ukryté v tom reductio ad absurdum.

FILONOUS: Ja nebúram, Hylas, len premýšľam. Do hry môžu ešte vstúpiť aj iné činitele, z ktorých by som chcel vymenovať dva. Po prvé, spomeň si, že otázku, či vedomie jedinca skonštruovaného z atómov je tým istým ako v mŕtvom origináli alebo nie (teda či je to ten istý alebo len taký istý človek) – túto otázku sme nevedeli vyriešiť ináč, ako kladením otázok nášmu subjektu, jeho vypočúvaním a pozorovaním, zatiaľ čo v skutočnosti je potrebné snažiť sa o objektívne riešenie. Nato by sme však museli vedieť pozorovať jeho vedomie priamo, nejako sa naň, takpovediac, „napojiť”, a nie uspokojiť sa s púhymi slovami nášho subjektu.

HYLAS: Ale to je predsa nemožné.

FILONOUS: A odkiaľ to vieš?

HYLAS: Odtiaľ, že „bezprostredný prístup k vedomiu” má výlučne jeho vlastník. Keď sa pozrieš do lebky človeka, uvidíš jeho mozog, nie jeho vedomie.

FILONOUS: Napriek tomu sa pousilujem ukázať ti konkrétne náznaky, že v budúcnosti bude možné „napojiť” sa na vedomie iného človeka.

HYLAS: To je nemožné, keďže by bolo treba byť súčasne sebou samým a aj niekým iným (lebo si neviem predstaviť, ako ináč by sa dalo, ako hovoríš, „napojiť sa” na cudzie vedomie). A to je predsa vylúčené.

FILONOUS: Myslíš? Skutočne nie je možné byť na jednom mieste a súčasne aj na druhom, ďaleko od toho prvého?

HYLAS: Nie.

FILONOUS: Ani sediac pri televízore?

HYLAS: To je niečo iné.

FILONOUS: Pozrime sa, či sa mi podarí presvedčiť ťa.

HYLAS: Moja zvedavosť je bezhraničná, hovor.

FILONOUS: Najprv mi musíš povedať, či si spokojný s vysvetleniami mojej tézy.

HYLAS: Nie, nie som.

FILONOUS: A prečo nie?

HYLAS: Stále neviem, odkiaľ sa vzalo to protirečenie, a teda ani či je možné vzkriesiť človeka z atómov alebo nie.

FILONOUS: Také nešťastie. Predsa ti už hodinu vysvetľujem, že ani ja to neviem s úplnou istotou, ale zato ti dávam rôzne varianty odpovedí. Existuje ešte jedna, ktorú som doteraz nespomenul. Povedzme, že človek zomiera a zo stroja vychádzajú dve dokonale verné kópie. Ktorá z nich je pokračovaním zosnulého? Ako sa ukázalo, úvahou sa tá otázka nedá zodpovedať. Uvažovanie asi nie je na to vhodný nástroj. Prečo? Pretože uvažovanie prebieha v systéme formálnej logiky, ktorý nepovoľuje rovnicu typu A = 2A, považujúc ju za protirečivú. Ale v našom prípade to vyzerá, že rovnica A = 2A je pravdivá, keďže tu vlastne prišlo k „znásobeniu osobnosti”. Asi by tu bolo nevyhnutné použiť logiku bez vylúčenia tretieho, to jest viac-hodnotovú logiku. V každom prípade vidíš, že nemožnosť vyriešenia problému môže pochádzať nielen z nevhodnej definície východiskových pojmov („atóm”, „vedomie”), ale aj z použitia nevhodného nástroja uvažovania (to jest, logického systému). Si už konečne spokojný s mojím vysvetlením?

HYLAS: Iba v tom, že ho už nepovažujem za otvorený útok na racionalizmus, ale…

FILONOUS: Ale čo?

HYLAS: Teraz je mi ľúto tej tvojej úvahy – bola taká presvedčivá, jasná, jednoduchá, len je proste chybná…

FILONOUS: Ale kdeže. Má hodnotu ako istý znak – ako signál pre nevidiaceho. Poukázala na to, že tam, kde niet žiadnych problémov, kde už všetko vieme, sa ešte stále skrývajú tajomstvá. Vari je to málo? Preto nielenže netreba pred ňou zatvárať oči alebo kropiť ju svätenou vodou, aby z nej vyrobiť argument iracionalizmu, ale treba pojať danú tému a skúmať ju, prehlbujúc tak naše znalosti o atómoch, o životných a duševných procesoch, až kým tie znalosti nezmohutnejú natoľko, že sa budú môcť použiť na problém vzkriesenia hmotnými prostriedkami. Uvidíš, že jasné perspektívy v tomto smere ponúka kybernetika, alebo skôr jej určité dôsledky…

HYLAS: Priateľu, začínam mať podozrenie, že ty sám si ten Einstein vedomia, ktorý má prísť…

FILONOUS: Vôbec nie, Hylas. Od položenia otázky do odpovede na ňu je veľmi ďaleko. Ja len hľadám ten správny spôsob, ako otázku postaviť.

HYLAS: A môžeš mi povedať, ako vlastne znie?

FILONOUS: Ochotne, ale dnes už nie. Stretnime sa zajtra. No čo s mojou úvahou? Je ti už jasná?

HYLAS: Nie.

FILONOUS: Ani mne – ale myslím si, že vlastne to je dobre. Totiž, keď človek verí, že všetko už vie a všetkému rozumie, že už preňho neexistuje žiadne tajomstvo, často vtedy vlastne stojí na počiatku cesty do záhuby.

 

 

                                                                                III

 

 

FILONOUS: Čo je s tebou, Hylas? Kam sa tak rútiš týmito záhradami?

HYLAS: Á, to si ty. Vlastne teba hľadám. Vieš, Filonous, vyvrátil som tvoju tézu. Pravda mi to nebudeš mať za zlé? Je to také jasné! Nechápem, ako to, že ma to hneď nenapadlo.

FILONOUS: Vyvrátil si moju tézu? Akú tézu?

HYLAS: No predsa tú o atómovom vzkriesení, to jest, tvoje reductio ad absurdum. To, čo si naposledy vravel o zákazoch ako forme objavovania doteraz nepoznaných javov a neznámych zákonov, je v našom prípade úplne irelevantné, lebo tvoja úvaha bola chybná. Tak mámila rozum, ako kúzelnícky trik klame oči.

FILONOUS: Ale nevrav. To je naozaj zaujímavý objav! Tak hovoríš, že si ju vyvrátil?

HYLAS: Áno, vyvrátil. A tým sa celá tá mašinéria budujúca pevnosť skepticizmu zrútila. Ako milovník pravdy isto pochopíš moje pohnútky, však?

FILONOUS: Celkom isto ich pochopím. Uraziť ma môžeš len nelogickosťou alebo slabosťou svojich úvah, nikdy nie ich mocou. Môžeš mi teraz prezradiť, ako si na to všetko prišiel?

HYLAS: Je to skutočne veľmi jednoduché, ba priam do očí bijúce; nechápem, ako som to mohol nezbadať hneď na začiatku. Tvrdili sme, že o psychickej identite človeka rozhoduje výlučne identita štruktúry, pravda?

FILONOUS: Celkom správne.

HYLAS: Lenže, milý môj, štruktúry mimo hmotu, štruktúry bez hmoty, „samy o sebe”, predsa reálne neexistujú. Kladúc všetok dôraz na štrukturálnu identitu, úplne si opomenul materiálnu stránku a to nás priviedlo k absurdite. Ona vôbec nebola prejavom nejakého „zákazu”, svedčiaceho o zatiaľ nepoznaných vlastnostiach či už atómov alebo aj vedomia, ale vyplynula z nesprávneho, nedovoleného spôsobu argumentácie.

FILONOUS: Myslíš? V čom teda spočívala tá chyba argumentácie?

HYLAS: Predsa ti hovorím: v opomenutí alebo zľahčovaní hmotnej stránky veci. Ak obmeníme tvoju úvahu tak, aby identita hmotných častíc ľudského tela sprevádzala ako nevyhnutná podmienka identitu štrukturálnu, potom paradoxná situácia, v ktorej človek existuje „súčasne dvakrát”, v ktorej môže byť v tom istom čase aj tu aj niekde inde, sa nekoná.

FILONOUS: Hovoríš, že ak za nevyhnutné podmienky prijmeme súčasne identitu štruktúry ako aj identitu telesnej hmoty, tak paradox zmizne? Vari to má znamenať, že súčasné zohľadnenie oboch podmienok zabezpečí zmŕtvychvstanie?

HYLAS: Neodškriepiteľne. Ak z tých istých atómov, z ktorých sa teraz skladám, vytvoríš živé telo Hylasa, štrukturálne analogické môjmu, vtedy ožijem ja sám. Lenže v takomto chápaní sa vec stane úplne banálnou a nehodnou ďalšej analýzy.

FILONOUS: Aj keď si si taký istý svojím tvrdením, možno mi dovolíš, aby som ti rozpovedal krátky príbeh. Predstav si, prosím, že na inak neobývanom ostrove žijú dvaja ľudia: ty a tvoja kópia, zhotovená z atómov a dokonale ti podobná.

HYLAS: No a? Tá kópia nie je mnou, keďže je zložená z iných atómov, síce toho istého druhu, ale nie z tých istých, čo sú v mojom tele.

FILONOUS: Celkom správne. Jednako ťa poprosím o chvíľu strpenia. Obaja, čiže ty aj tvoja kópia, ste stroskotanci z lode, ktorá sa potopila. Na ostrove nie je nič na jedenie, a ten človek, čo je „druhý Hylas”, ťa tak premôže, že sa mu dáš zjesť. Je ťa v tejto smutnej a pomyselnej situácii až do poslednej kostičky, takže po istom čase sa všetky hmotné častice tvojho organizmu nachádzajú v jeho tele, ba čo viac, ony tvoria jeho telo, pretože vďaka metabolizmu tie častice, ktoré predtým tvorili jeho telo, ho po niekoľkých týždňoch opustili… V tejto situácii predsa môžem povedať, že teraz si tým človekom, ako zo štrukturálneho, tak aj z hmotného aspektu, pretože jeho svaly, kosti, nervy aj mozog sú vybudované z častíc, ktoré predtým tvorili tvoje bytie. Ako vidíš, prišlo tu k tebou vytúženej súčasnej identite štruktúry aj hmoty, ale asi uznáš, že ty, zjedený, nebudeš mať z toho žiaden úžitok v zmysle zmŕtvychvstania, lebo v skutočnosti bude jestvovať iba osoba, ktorá sa ti podobá ako vajce vajcu a navyše je obvinená z hnusného a najzavrhnutiahodnejšieho prečinu ľudožrútstva. Ale ty azda súdiš, že ten ľudožrút si vlastne ty sám, že to nie on, ale ty, zjedený, chodíš po ostrove a kocháš sa západom slnka v oceáne. Čo ty na to, Hylas?

HYLAS: Len toľko, že znovu si nado mnou vyhral. Skutočne, teraz už jasne vidím, že ani postulát identity atómov, pridaný k postulátu štrukturálnej identity, neumožňuje zmŕtvychvstanie pomocou atómovej rekonštrukcie. Celkom určite si nado mnou vyhral. No jednako, priateľ môj, neviem sa zmieriť s myšlienkou o pominuteľnosti nášho bytia a v hlbinách hmotného sveta hľadám nejaké dvierka, nejakú šancu opäť sa prebudiť po skone, možnosť zopakovať si tú najvzácnejšiu vec – bytie, ktoré si uvedomuje samo seba. Ono jediné je absolútne isté spomedzi všetkých javov, ono je žriedlom rozkoše z myslenia a poznávania; ako je teda možné, že by malo byť len krátko trvajúcim zábleskom, drobnou iskierkou, hasnúcou v mrakoch nebytia? Ak kolovrat hmotných premien je večný, prečo sa v ňom nemôže niekedy znovu objaviť moje mysliace „ja”, to „ja”, ktoré je živým, cítiacim celkom, neredukovateľným na žiadne menšie časti?

FILONOUS: Čo to zase? Ty si myslíš, že tvoje „ja” je celok, ktorý sa nedá zredukovať na menšie prvky? Očividne sa mýliš, priateľu. Čo je tvoje (alebo aj ktorékoľvek iné) „ja”? V materiálnom zmysle je to prirodzene tvoje živé telo, kým v duševnom zmysle je to istá abstrakcia, určité zovšeobecnenie a výslednica.

HYLAS: Abstrakcia? Moje „ja” je abstrakcia? Čo to hovoríš?

FILONOUS: Je to tak, priateľu. Ak by sme skúmali minulosť tvojho „ja”, idúc časom späť do detstva, prišli by sme k bodu, kedy si začal hovoriť a nevolal si sám seba „ja”, ale rozprával si o sebe v tretej osobe. Predsa vieš, že tak robia všetky deti medzi druhým a tretím rokom života. Rozprávať a myslieť o sebe ako „ja” vyžaduje takú rozumovú abstrakciu, akej malé deti ešte nie sú schopné. Preto teda abstrakcia. Pamätáš sa na svoj počiatok? Počiatok svojej vedomej existencie?

HYLAS: Nie.

FILONOUS: Nepamätáš, lebo to ani nie je možné. Si sám sebou, lebo máš pamäť. Keby nie jej, nielenže by si nemal žiadne spomienky, či už veselé alebo smutné, nepamätal by si si svoje zážitky, starosti, nádeje, nepoznal by si si rodičov, známych a priateľov, ale nemal by si ani základnú schopnosť učiť sa – a to nie iba v úzkom zmysle, ktorý tomuto pojmu dáva škola, ale aj v tom najširšom. Preto by si sa nenaučil chodiť ani pracovať, ba ani len vidieť (lebo ako vieš, novorodenci sa vôbec nerodia s hotovým darom videnia, musia sa naučiť vidieť, to jest priraďovať farbám a pohybom v zornom poli určité tvary, významy a časopriestorovú organizáciu). Je samozrejme jasné, že by si sa nenaučil ani rozprávať, uvažovať a myslieť; bol by si síce živým, ale úplne bezradným stvorením, slepým, hluchonemým a bezmocným tvorom a v žiadnom prípade by sa v tebe nevyvinul ten vedomý pocit osobitnosti bytia. Je to vlastne pamäť udalostí, alebo presnejšie – ich zovšeobecňovanie, podriadené hierarchicky najdôležitejším centrám duševného života, čo konštituuje tvoje „ja”. Takže zovšeobecnenie a súčasne výslednica: výslednica tisícov a tisícov javov, ktoré sa ťa kedy dotkli a ktorých si bol účastníkom, výslednica stoviek aktov výberu, rozhodnutí a stavania si nových cieľov v svetle predchádzajúcich udalostí, výslednica konfliktov a triumfov, porážok a víťazstiev, tak isto telesných ako aj duševných. Toto všetko, vzaté dohromady, z roka na rok a zo dňa na deň, formovalo tvoje „ja”, až kým ono nezačalo označovať toho dospelého človeka na vrchole duševných síl, ktorým si ty, ctený Hylas. Keby sme však začali zotierať z tvojho mozgu všetky v ňom uchované spomienky, všetky vedomosti a všetky automatizmy chôdze, udržiavania rovnováhy, zraku a sluchu (ktoré sa tiež uchovávajú v pamäti), tvoj duševný život by bol čoraz úbohejší, až by si nakoniec prestal byť sebou a nepostrehnuteľne by si sa stal nikým, Hylas. Áno, nikým, aj keby tvoje telo naďalej žilo. Bola by to tvoja skutočná smrť, smrť tvojho „ja”, dokonalá anihilácia, a tento poľutovaniahodný výsledok by sme dosiahli odstránením tých štrukturálnych zmien, ktoré sa predtým udiali v tvojom mozgu. Takto teda vyzerá otázka tvojho „ja”, ktoré sa očividne dá redukovať na veľké množstvo rôznych prvkov, a nie je to nič prekvapujúce. Čo ty na to?

HYLAS: Samozrejme, máš pravdu. Divné, že som na to sám nemyslel, predsa to dobre viem. Ako vidieť, nachádzam sa v stave výnimočnej konfúzie, zapríčinenej vysokým úsilím objaviť možnosť opätovnej vedomej existencie, keďže som schopný opomenúť také banálne pravdy.

FILONOUS: Ak ťa to tak absorbuje, môžeme to trochu rozobrať. Povedz, čo chceš povedať.

HYLAS: Snažil som sa uvažovať tak rigorózne, ako sa len dá, a môžem povedať, že som už dospel k istým, aj keď skromným, výsledkom. Chcel by som vedieť, či by nebolo možné vypočítať matematickú pravdepodobnosť takého budúceho javu, v ktorom by sa istý počet atómov znovu zložil do štruktúry môjho živého organizmu. Nebolo by to isté ako vypočítať pravdepodobnosť, že hodím v kockách dvanástku veľakrát za sebou?

FILONOUS: Nie, milý môj, tvoj výpočet vôbec nie je podobný výpočtu pravdepodobnosti nasledujúceho hodu kockami. Medzi radom rovnakých hodov kociek a radom po sebe v čase nasledujúcich Hylasov nie je žiadna analógia v tom zmysle, o aký ti ide. Môžeš mi presnejšie načrtnúť, ako si predstavuješ to, že sa opätovne objaví tá istá osoba, vedomá si svojej existencie?

HYLAS: Včera večer, zahľadený do hviezd, som na prahu svojho príbytku premýšľal,. Naokolo nebolo ani živáčika. Cítil som sa byť jediným vedomým bytím v nekonečne hviezd a pomyslel som si, že to nie je len letmý dojem, ale pravda, pretože všetky živé tvory vzaté dohromady, zvieratá, rastliny aj baktérie, ktoré kedy existovali na Zemi od jej počiatku až dodnes, tvoria len mikroskopicky malý, zanedbateľný zlomok všetkej hmoty Vesmíru, ktorá vo svojej desivej nesmiernosti hmlovín a galaxií je mŕtva až kam oko dovidí. Aká prapodivná náhoda, aké zriedkavé šťastie spôsobilo, že akúsi omrvinku, kúsok pasívnej, bezvládnej hmoty, neschopnej akéhokoľvek pocitu, čosi vtiahlo do sféry životných procesov, ktorá sa, nimi pretvorená, zasimilovaná a premenená na tkanivo živej bytosti, stane najvyšším stvorením bytia – mysliacou bytosťou. A takáto nanajvýš neobvyklá náhoda sa aj naozaj udiala, výsledkom toho je aj matéria môjho tela. Takto som uvažoval pod hviezdnym nebom. Len si predstav, priateľu, že hmota, ktorá vypĺňa moju lebku, bola kedysi mŕtva; tie atómy fosforu, uhlíka, kyslíka a železa sa celú večnosť hmýrili v ľadových hmlovinách a krúžili v kozmických mrakoch, až skončili na Zemi a po miliónoch rokov, vtiahnuté na orbit evolúcie, sa stali mojím mozgom! Keď sa to stalo raz, prečo by sa nemohla táto náhoda niekedy zopakovať?

FILONOUS: Ty si mal byť básnikom, milý Hylas. Som pohnutý lyrickou žiarou tvojich slov, no čo sa ich poznávacej hodnoty týka, musím s ľútosťou dosvedčiť, že tá je zanedbateľná. Predsa som ti už raz opísal ten jav, po ktorom tak nesmierne túžiš, totiž, to „znovuvtiahnutie” tvojho posmrtného prachu, tvojich studených pozostatkov, na „orbit životných procesov” – a to prostredníctvom tvojho požitia svojím vlastným dvojníkom na onom pustom ostrove. Ty si však tú myšlienku zavrhol, lebo sa ti nezdala dostatočne sľubná v súvislosti s tvojím znovuzrodením. Priznávam, že tá situácia bola v detailoch trochu triviálna a vzhľadom na pokiaľ ide romantické predstavy príliš vzdialená od tej, ktorú si si vymyslel pod hviezdnym nebom, ale vari sa tu zaoberáme estetickým hodnotami udalostí, alebo skôr ich poznávacím obsahom, milý môj?

HYLAS: Znovu si ma stiahol z neba na zem, priateľu. Vytriezvený, priznávam, že som sa nevyjadril dosť presne a pozorne. Ale naozaj nemožno vypočítať matematickú šancu mojej novej existencie po smrti – v čisto materiálnom chápaní, zavrhnúc metafyzické špekulácie na tému duše a podobných fikcií?

FILONOUS: Otázka o tvojom budúcom jestvovaní je ako otázka o zajtrajšom vanutí včerajšieho vetra. Si neopakovateľným zjavom, drahý môj.

HYLAS: Prečo?

FILONOUS: Ak zabudneš na hviezdy, na pocit samoty pod nimi, túžbu po nesmrteľnosti a iné lyrické hodnoty, vec je úplne prostá. V skutočnosti je možné vypočítať pravdepodobnosť opätovného vzniku bytosti, ktorá ti bude štrukturálne analogická.

HYLAS: No vidíš.

FILONOUS: Len chvíľku počkaj. Tvoje telo by mohlo vzniknúť napríklad v centre nejakej hmloviny prostredníctvom dlhej sekvencie zrážok presne takých atómov, z ktorých si zložený, pričom tie atómy by sa museli zbehnúť v jednom a tom istom mieste a poskladať sa do patričných organických molekúl. V každom prípade by to bolo dosť výnimočným javom . Povedz mi, či je možné, aby počas banských prác ľudia objavili v hrubom sloji železnej rudy moderný automobil, ktorý by vznikol tak, že atómy železa by sa náhodne uložili do rámu, motora s valcami, prevodov, kolies, káblov a karosérie?

HYLAS: To je predsa nemožné.

FILONOUS: A prečo? Ak by sme sa spýtali fyzika, odpovedal by, že jeho veda nevylučuje udalosti, ktorú sú málo pravdepodobné. Na pomoc nám tu príde druhý zákon termodynamiky, ktorý hovorí, že stavy, ktoré sú najpravdepodobnejšie, sa vyskytujú najčastejšie. Po patričných výpočtoch prídeme k výsledku, ktorý nám napríklad povie, že ak budeme počas najbližších 70 kvintiliónov rokov usilovne prehľadávať sloje železnej rudy na 100 triliónov planét Galaxie, tak náš automobil nájdeme (čo znamená, že jeho nález sa stane faktom, obdareným značnou dávkou pravdepodobnosti). Lenže spontánna kryštalizácia automobilu zo železnej rudy je vysoko banálnym, skoro až každodenným javom v porovnaní so spontánnym vznikom ľudského tela náhodným stretom 80 triliónov atómov… Povedzme, že šanca takého stretu je jedna k jednému centiliónu. Ak má Vesmír trvať nekonečne dlho, času máme dosť, takže táto výnimočná a pre teba prospešná náhoda sa nakoniec udeje. Čo z toho vyplýva? To, že ty nebudeš mať z tejto „hlavnej výhry vesmírnej lotérie” zhola nič, jednoducho preto, lebo ten „budúci Hylas” nie je s tebou nijako  spätý a nemáte so sebou navzájom žiadnu kontinuitu. Možno že práve teraz vznikol taký Hylas v tichom kútiku hmloviny Lovecké psy⁴. Je to predsa on, čo poznáva tú hmlovinu a prechádza sa v jej víroch, a nie ty. A tak isto by bolo aj po tvojej smrti. Šanca „hodenia Hylasa” v „atómových kockách” síce môže zodpovedať šanci hodenia radu dvanástok v tradičných kockách, ale je tu jeden rozdiel: každý z tých Hylasov je Hylas sám o sebe, a nie je nijako spätý s inými. Niet medzi nimi žiadnej pamäťovej väzby, čo je špeciálna forma väzby príčinnej.

Myslím však, že sme až priveľa času venovali tak banálnemu problému; zapríčinila to tvoja neústupčivosť v hone za vidinou „atómového zmŕtvychvstania”. Taký záver je matematicky v poriadku, ale čo sa týka jeho fyzikálnej stránky, reči o Vesmíre o 100 kvintiliónov rokov nemajú žiadny zmysel, keďže také časové extrapolácie nám súčasné vedomosti nedovoľujú. Prosím ťa, zanechaj tých jalových výstrelkov mysle, ktorá (ako už vieme) je odhodlaná na všetko, vrátane porušovania kánonov rozumu, len aby sa aspoň trochu obtrela o nádej na opätovný život. Tadiaľ cesta nevedie.

HYLAS: No je nejaká iná?

FILONOUS: Je. Lenže je to cesta dlhá a kľukatá. A aby sme sa na ňu dostali, budeme musieť porozmýšľať a preskúmať mnohé veci. Si na to pripravený?

HYLAS: Áno.

FILONOUS: Tak dobre. Na úvod ti predostriem určitý obraz, ktorého dôsledky budeme neskôr potrebovať. Povedali sme, že mozog dospelého človeka sa formuje všetkým, čo sa daný jedinec naučil a čo zažil vo svojom živote. Potom všetky jeho spomienky, výroky, predsudky, znalosti a schopnosti sa nachádzajú v mozgu, v podobe konkrétnych zmien v jeho štruktúre. Teraz si predstav, že podobne ako jedna elektricky nabitá častica môže odovzdať svoj náboj inej, nenabitej, tak isto jeden mozog môže nejakou formou kontaktu odovzdať inému celý „náboj” svojej pamäti. Alebo trochu všeobecnejšie: že mozgy si môžu medzi sebou vymieňať ich jedinečné štrukturálne vlastnosti (ktoré vlastne tvoria duševnú individualitu). Takto by sme dostali nasledujúci obraz: Osoba A žije, poznáva svet aj iných ľudí, v dôsledku čoho nastávajú v jej mozgu štrukturálne zmeny, ktoré sú zobrazením a nosičom všetkých javov, ktoré A zažil. A sa teraz stretne s osobou B a vymení si s ňou kompletný plán štrukturálneho usporiadania svojho mozgu, tak ako si dve častice vymenia svoje elektrické náboje. Od chvíle, kedy sa A a B rozídu, všetky črty osobnosti A, to jest, jeho charakter, talent, idiosynkrázie, návyky, záľuby aj závislosti, spolu s úplnou pamäťou všetkých zážitkov, sa nachádzajú v mozgu jedinca B. Ak by sme ten proces zopakovali, došli by sme k prekvapujúcemu poznaniu, že osobná individualita, chápaná ako pamäť životných zážitkov, sa môže prenášať z jedného materiálneho jedinca na druhého. Svet, v ktorom by niečo podobné bolo možné, je prinajmenšom logicky neprotirečivý. Ba, dokonca by sme vedeli zostrojiť jeho verný model, a to vybudovaním zodpovedajúcej skupine automatov, ktoré by mali tak skonštruované elektromozgy, že pri stretnutí by ihneď jeden automat odovzdal kompletný zápis svojej pamäti druhému. Popritom by on sám zostal prázdny ako nepopísaný papier, čo by mu vlastne umožnilo prijať náboj inej pamäti. Ako vidíš, dve črty ľudskej existencie, ktoré sú v našom svete neoddeliteľne späté, sú v tomto hypotetickom svete oddelené. Sú to telesná jedinečnosť alebo materiálna identita organizmu na jednej strane, a duševná jedinečnosť, založená na pamäti a charaktere na strane na druhej. V takomto svete sa daný jedinec z času na čas a bez akýchkoľvek zmien vo svojej telesnej identite stane substrátom, nosičom novej duševnej individuality, totálne odlišnej od tej predošlej. Mohli by tam nastávať zaujímavé milostné drámy, pretože človek, čo sa zamiluje do osoby druhého pohlavia – ak predmetom jeho lásky je duša, a nie telo – musel by neustále prenášať city na iné osoby, podľa putovania duše svojej milenky, „kočujúcej” z jedného tela do druhého… Ak by občas nevedel, do akého nového tela sa preniesla, zakúsil by muky, ktoré sú pre nás nepochopiteľné a celkom cudzie…

HYLAS: Je to veľmi pekné, ale teraz mi tu básniš lyriku ty, a pritom sme sa mali venovať filozofickým otázkam.

FILONOUS: Áno, priznávam, nechal som sa trochu uniesť krasorečnením.

HYLAS: Čo teda vyplýva z tvojej recitácie v poznávacom zmysle?

FILONOUS: Môj rukolapný príklad nás dostatočne priblížil k porozumeniu, čím vlastne je duševná individualita. Alebo presnejšie: na čo sa dá zredukovať vo fyzikálnom  zmysle. Konkrétne uvážme, čo si vlastne tie mozgy v onom príklade vymieňali, čo to bola za vec alebo jav, ktorý sme v stručnosti nazvali „náboj pamäti”? Definovali sme ho ako kompletný systém štrukturálnych zmien, ktoré daný mozog nadobudol počas svojej existencie; to znamená, že je to istý súbor informácií, však? V okamihu, keď zaznelo toto slovo, ocitli sme sa na kľúčovom bode našich úvah. Pravdu povediac, otázky informácie, jej podstaty, vzniku, hromadenia, uchovávania a zužitkovania tvoria obsah kybernetiky a súčasne sú kľúčom k záhadám, ktoré reprezentujú systémy ako náš mozog.

HYLAS: V čom je informácia taká výnimočná?

FILONOUS: Informácia je nanajvýš výnimočná vec, milý môj, pretože nie je ani hmotou, ani energiou, a predsa je úplne reálnym javom. V žiadnom prípade nemôže byť hmotným objektom, lebo ten sa môže nachádzať v danom čase len na jednom mieste, zatiaľ čo tá istá informácia dokáže byť na mnohých miestach súčasne (napríklad v mnohých exemplároch tej istej knihy). Dá sa merať fyzikálnymi metódami, a teda sa dá zistiť jej množstvo. Dá sa prenášať materiálnym médiom. Vlastne bez neho informácia ani nemôže existovať, ale nie je s ním totožná. Hmota podlieha zákonu zachovania; hmotu nezničíš, len ju môžeš premeniť na energiu. Naopak informáciu možno neodvratne zničiť.

HYLAS: Je teda nejakým druhom energie?

FILONOUS: Nie, lebo energiu a hmotu, ako som už povedal a ako sám dobre vieš, nemožno zničiť čiže anihilovať. Energia jedného druhu, napríklad radiačná, sa len mení na inú, napr. tepelnú, kým informácia sa dá úplne zničiť.

HYLAS: To je naozaj zvláštne. Takže čím vlastne je?

FILONOUS: Význam práce kybernetikov je práve v tom, že objavili odpoveď na túto otázku. Obrazne povedané, informácia je dieťaťom termodynamiky postavenej hore nohami, keďže informácia predstavuje zápornú entropiu. Entropia je fyzikálna veličina, ktorá je mierou dezorganizácie, neporiadku a chaosu v hmotných systémoch. Snažiac sa vysvetliť tento základný pojem bez použitia matematiky, musíme sa, žiaľbohu, uchýliť len k príkladom a prirovnaniam.

Vo všetkých procesoch, ktoré sa dejú v prírode, či už vo hviezdach alebo v malých súboroch atómov, zásadne a bez výnimky pozorujeme nárast neusporiadanosti a vzrastajúcu dezorganizáciu energie⁶. Letiaci meteor predstavuje istý vnútorný poriadok, ktorý sa vyznačuje tým, že všetky jeho častice sa pohybujú jedným smerom. Keď ten meteor spadne do vane s vodou, organizovaná „jednosmerná” energia jeho pohybu sa premení na chaotický tepelný pohyb molekúl, čo sa prejaví tým, že voda zovrie. Vtedy hovoríme, že usporiadaná kinetická energia pohybu sa premenila na energiu neusporiadaného tepelného pohybu. Nesmierne dôležitá v tomto procese je jeho nezvratnosť: je nemožné, aby sa to odohralo naopak, že by sa voda zahriata na bod varu zrazu ochladila a súčasne vrhla meteor (alebo hocijaké iné teleso) nahor. Keď sa raz molekuly dostanú do stavu chaotického tepelného pohybu, už nikdy nemôžu sústrediť svoju energiu do organizovaného, jednosmerného pohybu meteoru. V celej prírode pozorujeme postupnú dezorganizáciu energie a nárast neporiadku; a mierou tohto procesu je práve entropia. Pohár hodený na zem sa rozbíja: usporiadaná energia jeho pádu sa presúva na nižší stupeň organizácie. Stalo sa niečo nezvratné, lebo ponechané samy na seba, črepy sa nikdy nezložia naspäť do celého pohára. Druhý zákon termodynamiky zovšeobecňuje tento jav a hovorí, že entropia izolovaného systému môže samovoľne iba rásť, a nemôže sa znížiť. To znamená, že najpravdepodobnejší a najprirodzenejší v prírode je rast chaosu a energetická dezorganizácia, čo je vlastne príčinou, že spontánne sa dejú len procesy, ktoré sú nezvratné. Ak otvoríme banku naplnenú plynom pod tlakom, plyn sa okamžite rozopne a vyfučí, čím sa zníži energetický poriadok jeho molekúl. Teplé telesá chladnú, lebo väčšie teplo znamená vyšší energetický poriadok v systéme⁷, a v prírode cesta vedie od poriadku a organizácie k chaosu a dezorganizácii. Termodynamika nám dáva odpoveď na otázku, aká je pravdepodobnosť realizácie rôznych stavov, pričom vždy je pravdepodobnejší nárast chaosu. Teda – vracajúc sa ku kybernetike – informácia je opakom entropie. Zatiaľ čo druhá je mierou neporiadku, prvá je mierou poriadku. Zatiaľ čo druhá ukazuje najpravdepodobnejší priebeh procesov, prvá meria procesy menej pravdepodobné – v tom zmysle, že informácia obsiahnutá v danom systéme nemôže spontánne rásť. Informáciu obsiahnutú v izolovanom systéme možno zničiť, ale nie znovu ju vytvoriť.

HYLAS: Ako by nebolo možné znovu stvoriť informáciu? Predsa keď znovu zozbierame potrebné dáta…

FILONOUS: Povedal som: v izolovanom systéme. Ak je systém v kontakte s okolím, všetko môže byť inak. Ponechané samy na seba, odstrihnuté od akýchkoľvek vonkajších vplyvov, všetky systémy, či už planéty, hory alebo hmloviny, postupom času vykazujú nárast molekulárnej dezorganizácie a zánik štrukturálneho poriadku; hranicou tohto procesu je maximálny nárast entropie, ktorému zodpovedá totálny energetický aj hmotný neporiadok, čiže náhodne premiešaný roj atómov bez akéhokoľvek usporiadania. Jav opačný, to jest, spontánny nárast vnútorného poriadku, je nanajvýš nepravdepodobný. Eróziou rozdrobené skaly samy nevstávajú zo sutín a nesceľujú sa, spadnuté meteory sa nevystreľujú naspäť ku hviezdam, rozbité kryštály sa nevedia zrekonštruovať bez prísunu vonkajšej energie (napríklad slnečnej). Hoci jav rastúcej entropie sa potvrdzuje v hmlovinách aj hviezdach, na nebi aj na Zemi, jednako existujú systémy, ktoré sa zjavne spod tohto všeobecného zákona vymanili.

HYLAS: Máš na mysli naše telo?

FILONOUS: Áno. Oplodnená vaječná bunka je predsa menej usporiadaná ako celý dospelý organizmus, ktorý sa z nej vyvinie. Vyzerá to, ako keby životné procesy prebiehali proti prúdu ostatných prírodných procesov, a to v tom zmysle, že všade v prírode, okrem živých systémov, pozorujeme výlučne nárast neporiadku, rozpad, zánik a zjednodušovanie štruktúry, zatiaľ čo celý priebeh biologickej evolúcie je javom opačným: neustálym znižovaním entropie v ďalších pokoleniach organizmov, ktoré sú vždy zložitejšie ako rodičovské formy.

HYLAS: Tento jav vôbec neodporuje druhému zákonu termodynamiky, milý Filonous. Je predsa známe, že organizmy nie sú izolované od svojho okolia, ba práve naopak, žijú len vďaka nemu, lebo ich rast a vývoj sa odohráva na účet znižovania organizácie nimi požívanej potravy. Zvieratá sa živia rastlinami a rastliny využívajú na syntézu vlastných tkanív energiu slnečných lúčov, ktorá tým podlieha dezorganizácii, takže celková termodynamická bilancia stále vykazuje rast entropie.

FILONOUS: Máš pravdu, lenže celková termodynamická bilancia, potvrdzujúca správnosť druhého zákona termodynamiky, vôbec nevysvetľuje životné javy. Uváž toto: nejaké zariadenie alebo nejaký stroj môže vyprodukovať len zariadenia alebo predmety, ktoré sú (štrukturálne) jednoduchšie než on sám. Jedným slovom, stroj na topánky je zložitejší než topánka sama, stroj na klince je zložitejší než klinec a tak ďalej.

HYLAS: Naozaj musí byť vždy zložitejší? Zdá sa mi, že zložitosť vyrábajúceho a vyrábaného môže byť rovnaká. Zober si napríklad odlievací lis a odliatok.

FILONOUS: Vždy zložitejší, vždy zložitejší, priateľ môj.

HYLAS: Nože počkaj. Predsa relatívne jednoduchým strojom, akým je napríklad sústruh, možno vyrobiť veľmi zložitý predmet.

FILONOUS: Nikdy. Jednoduchý stroj dokáže vytvoriť predmet zložitejší než on sám iba vtedy, ak ho riadi človek, a vtedy v súčte vystupuje už stroj spolu s ľudským mozgom, to jest jeho štrukturálnou zložitosťou, ktorá nemá páru v celom Vesmíre.

HYLAS: No dobre, a elektrická kalkulačka, ktorá rieši neuveriteľne zložitú úlohu? Vari tá úloha nemôže byť štrukturálne zložitejšia než ona sama? Aj keď priznám, že neviem, ako vlastne ten rozdiel v zložitosti zmerať.

FILONOUS: V našom chápaní „zložitosť” či „komplikovanosť”  štruktúry je proste množstvo informácie, milý Hylas. Počítací automat môže vyriešiť úlohu, ktorá je zložitejšia než on sám, ak doň vložíme zodpovedajúce inštrukcie. No tie inštrukcie samy sú istou štruktúrou, alebo presnejšie, istou informáciou. Takže konečná bilancia vždy vykáže prevahu zložitosti na strane počítacieho stroja, a nie jeho produktu – vyriešenej úlohy. Aby sme to lepšie pochopili, zoberme si jednoduchý príklad, vlastne tvoj odlievací lis. Povedzme, že tlačí z formy ľudské masky, čiže forma v procese lisovania odovzdáva hline určitý súbor informácií, s tým, že v praxi niektoré drobné subtílnosti formy sa počas lisovania strácajú, takže produkt (odliatok) je vždy trošku menej zložitý (chudobnejší na informácie) ako forma sama. Je to prejav všeobecného zákona, ktorý hovorí, že v procese prenosu (transmisie) informácia môže klesať, ochudobnieť, ale samovoľne nevzrastá. Ako vidíš, toto je „zrkadlová”, kybernetická forma druhého zákona termodynamiky, ktorý hovorí, že entropia systému môže spontánne rásť, ale nemôže samovoľne klesať. Poďme však ďalej. Keby sme totiž proces lisovania masiek opakovali tak, že z každého odliatku robíme novú formu (negatív) a jej pomocou lisujeme masku nasledujúcu, z ktorej potom znovu zhotovíme negatív (formu) a tak ďalej, tak po istom počte takých opakovaní nakoniec dostaneme masky, ktoré budú oveľa chudobnejšie na detaily než pôvodná forma. Takto by sme sa presvedčili o ustavičnom degeneratívnom trende, ktorý sa prejavuje v tom, že v procese tlačenia čoraz novších masiek neustále strácame niektoré detaily tvaru. Po tisícoch takýchto úkonov by sme dostali odliatok ako balvan, nanajvýš so všeobecnými kontúrami, len zhruba podobný pôvodnému originálu a bez akýchkoľvek stôp po výtvarných detailoch. A je nesmierne dôležité, že takýto degeneratívny trend neexistuje v procese, ktorý je analogický tomu diskutovanému, to jest v rozmnožovaní živých organizmov. Keby sa v ňom tento trend vyskytoval, tak deti by boli vždy o niečo chudobnejšie (v zmysle systémovej organizácie) než rodičia a po určitom počte pokolení by sme dostali organizmy tak zdezorganizované, že by už neboli schopné života.

HYLAS: Ako rozriešiť túto dilemu? Vari to má znamenať, že pravidlá prenosu informácií neplatia pre živé bytosti, čiže vývoj dospelého organizmu nie je podmienený súborom informácií obsiahnutom vo vaječnej bunke?

FILONOUS: Zákony obehu a prenosu informácií platia všeobecne, na všetky systémy, živé či neživé, tak isto ako zákony termodynamiky. Napriek tomu môžeme povedať, že v evolúcii funguje istý zákon, ktorý zabraňuje manifestácii degeneratívneho trendu. Domnievame sa, že v evolúcii sa prejavuje jav, ktorý je v neživej prírode neznámy, a to prekročenie prahu minimálnej zložitosti. Čo to znamená? Znamená to, že iba systémy pod určitou mierou zložitosti nedokážu vytvárať systémy, ktoré by sa im zložitosťou vyrovnali. Keď však tvoriace zariadenie prekročí túto úroveň, čiže dosiahne „prah minimálnej zložitosti”, potom už bude schopné vyrábať zariadenia, ktoré sa mu zložitosťou vyrovnajú.

HYLAS: Počkaj. Predsa nestačí, aby sa mu zložitosťou vyrovnali. V evolúcii vznikajú z jednoduchších organizmov organizmy zložitejšie. Z toho vyplýva, že za istých okolností môže z menej informácií vzniknúť viac, nie? No potom ten kybernetický zákon, ktorý hovorí, že informácia nemôže počas prenosu rásť, a môže sa len znižovať – ten zákon neplatí v evolúcii, ktorá ho neustále narušuje. Čo ty na to?

FILONOUS: Ten kybernetický zákon sa v evolúcii neporušuje. Priznávam, že toto sa ťažko vysvetľuje. V podstate je to takto: Na zrodenie potomka zložitejšieho ako on sám organizmus „netvorí” informáciu z ničoho, ale čerpá ju z prostredia. Tak isto, s cieľom zabrániť rastu vnútrosystémovej entropie, čerpá z prostredia živiny, ktorých energetická dezorganizácia vyrovnáva jeho termodynamickú bilanciu. Akým spôsobom čerpá organizmus informáciu z prostredia? Všeobecne možno povedať, že sa to deje dvojako. Po prvé, je informácia, ktorú z prostredia čerpá jeho nervový systém. Táto slúži len danému organizmu, a nie jeho potomkom, lebo, ako vieš, individuálna pamäť životných udalostí a zážitkov sa nededí. Po druhé, informácia sa čerpá z prostredia samotným procesom rozmnožovania po sebe nasledujúcich generáciách.

HYLAS: Tomu vôbec nerozumiem. Ako si to mám predstaviť?

FILONOUS: Aby som to vysvetlil, musíme sa niekoľkými slovami pristaviť pri druhom základnom pojme kybernetiky, ktorým je spätná väzba. Táto väzba znamená, že informácia o vplyve organizmu na prostredie sa obratom dostáva späť do organizmu, aby korigovala jeho ďalšie aktivity. Spätná väzba je teda mechanizmus, ktorý umožňuje súvislú kontrolu vplyvov aktivít organizmu či iného zariadenia, ktoré sa vďaka tejto väzbe samoreguluje, pretože nepôsobí naslepo, lež neustále korigujúc ďalšie kroky svojej činnosti, môže postupovať k predurčenému cieľu. Aspoň na teraz si s takýmto vysvetlením vystačíme. Keď vystieram ruku, aby som zodvihol zo zeme tento lístok, informácie o výsledku mojej činnosti prúdia spätnou väzbou očami do mozgu, takže ak siaham príliš blízko alebo priďaleko môj zrak mi to oznámi a hneď môžem do ďalšej fázy pohybu vniesť patričnú korekciu. Toto ti je, dúfam, jasné.

HYLAS: Áno.

FILONOUS: Tak sa vráťme k evolúcii. V nej tiež funguje spätná väzba, lenže ona nesmeruje k tomu istému organizmu, ale k nasledujúcej generácii. Organizmus „pôsobí” na prostredie tak, že privádza na svet potomka. Ak toto „pôsobenie” dosiahlo „cieľ” (ako keď moja ruka chytí lístok), tak ten potomok bude schopný života v danom prostredí, bude sa rozmnožovať a prinášať na svet ďalšie generácie. Ale ak ono „pôsobenie”, čiže potomok, cieľ minulo (ako keď moja natiahnutá ruka lístok netrafí), tak potom prostredie zasiahne ako filter a nepustí potomka ďalej, „vykoná korekciu”, ktorá spočíva v tom, že potomok neschopný života hynie. Takto spätná väzba v evolúcii zahŕňa životný cyklus generácií. Potomkovia, ktorí prejdú cez  „filter prostredia” tvoria kladnú spätnú väzbu – oni budú žiť a ďalej syyla rozmnožovať. Tí „nesprávni”, t.j. neschopní prejsť cez „filter prostredia”, vymrú, najčastejšie nie hneď v jednej generácii, ale po niekoľkých prechodoch „filtrom” (to znamená – po niekoľkých generáciách). Evolučná adaptácia organizmov sa rovná zmene informácií v zárodočných bunkách. Táto informácia vzrastá génovými mutáciami, pričom nesprávnu informáciu odselektuje, t.j. nepustí ďalej, ten filter, čiže súbor podmienok v prostredí. Obrovská väčšina mutácií nespôsobuje rast užitočnej informácie, a preto ich „filter” pohltí. „Filter prostredia” prepustí len tie mutácie, ktoré nesú užitočnú informáciu (v zmysle životaschopnosti v daných podmienkach).

Tento proces je veľmi pomalý; treba si uvedomiť, že jednému aktu kontrolovanému spätnou väzbou v individuálnej činnosti organizmu zodpovedá v evolúcii život celej jednej generácie. Evolúcia však dala organizmom dosť času – okolo dvoch miliárd rokov. Jednako však, odkiaľ sa berie v celkovej bilancii tá dodatočná informácia, ktorá sa hromadí z generácie na generáciu v chromozómoch zárodočných buniek tých organizmov, ktoré prešli filtrom? V konečnom dôsledku pochádza z dezorganizácie fotónov slnečného svetla, ktoré umožňujú a udržiavajú na Zemi život a jeho rozvoj. Teraz už chápeš kybernetickú interpretáciu evolučného procesu?

HYLAS: Vôbec nie. Hlavne sa mi nepozdáva tá myšlienka, podľa ktorej informácia v zárodočných bunkách rastie vďaka mutáciám, ktoré sú predsa náhodné a slepé. Čítal som, že množstvo informácie v génoch zárodočnej bunky sa viac menej rovná množstvu informácie obsiahnutej v kompletnom vydaní Britskej encyklopédie. Dá sa predstaviť, že tých štyridsať hrubých kníh by sa vytlačilo tak, že by sme hádzali na zem tlačiarenské štočky, čítali, čo sa z nich náhodne zloží a opakovane zavrhovali to, čo nedáva zmysel? Mne sa zdá, že k encyklopédii by sme sa nedopracovali ani keby taký proces trval aj miliardy rokov,. Takto teda vyzerá kybernetická interpretácia evolúcie. A čo sa týka otázky, či vlastnosti nadobudnuté počas individuálneho života sú dedičné alebo nie, tá sa dá zodpovedať práve vďaka tomu, že informácia je merateľná. Predsa možno vypočítať matematickú pravdepodobnosť toho, že informácia v ľudskej gaméte sa nahromadí za dve miliardy rokov pôsobenia spätnej väzby v systéme zloženom zo „slepých mutácií a selekčného filtra prostredia”. Ak sa tá pravdepodobnosť ukáže zanedbateľnou (čo vlastne predpokladám), potom budeme musieť prijať hypotézu o dedení nadobudnutých vlastností. Inej možnosti predsa niet.

FILONOUS: Nie je to také jednoduché, ako si myslíš, Hylas. V štatistickom zmysle a čo sa týka množstva informácie, skutočne jestvuje analógia medzi encyklopédiou a gamétou, keďže obe sú nosičom informácií. Ale v dynamickom zmysle, vo svojich vnútorných systémových zákonitostiach, sú úplne odlišné a neporovnateľné. Obzvlášť nemožno porovnávať tlač encyklopédie náhodným skladaním štočkov s činnosťou evolučných systémov spätných väzieb, ktoré filtrujú genotypové rozloženie mutácií v populácii.

HYLAS: Ale prečo? Predsa populačná genetika používa tú istú matematickú štatistiku akú možno použiť aj na výpočet pravdepodobnosti zostavenia encyklopédie pomocou rozhadzovania štočkov po podlahe.

FILONOUS: Áno, lenže „filter prostredia” pracuje len s organizmami, ktoré už prišli na svet, a preto treba do tohto javu zahrnúť – ako jeho skoršiu fázu – aj rozvoj zárodku, to jest, dynamické spúšťanie informačného náboja v génoch, ktorý organizuje predurčený zdroj biologickej štruktúry do výsledného živého organizmu. Encyklopédia je katalóg zoradených informácií, z ktorých ani jedna nijako neovplyvňuje žiadnu inú. Naproti tomu zmeny informačných prvkov (génové mutácie) majú často ďalekosiahly dôsledok na rozvoj c e l é h o  zárodku. V zmysle vnútornej spojitosti, čiže vzájomného vplyvu informačných prvkov, sa gaméta výrazne odlišuje od encyklopédie, a preto na skúmanie týchto dvoch javov nemožno použiť rovnaké metódy.

HYLAS: Nie je mi to jasné. Čo znamená “vnútorná spojitosť gaméty”? Dúfam, že nič iné ako to, že jej informácia je predurčená na jediný účel a nasmerovaná na jediný cieľ, a to vytvorenie alebo skonštruovanie organizmu, zatiaľ čo informácia v encyklopédii nie je taká jednorozmerná. V tom prípade nahraďme v našej úvahe encyklopédiu jedným hrubým zväzkom, ktorý sa zaoberá napríklad budovaním atómovej elektrárne; potom bude analógia presná, keďže v oboch prípadoch budeme mať do činenia len s  j e d n ý m  problémom.

FILONOUS: To vôbec nie, milý môj. Príručka sama nikdy nevybuduje atómovú elektráreň, kým zygota sama vytvára výsledný organizmus. Zygota je oveľa viac než len „návod na konštrukciu”. Je to tým, že v zárodku prebieha informačný kolobeh, ktorý pomocou  spätných väzieb riadi jeho vývoj. Keby si aj vybudoval elektromozog, ktorý by vedel pretvoriť doň vložený návod na predurčené činnosti, a vložil by si doň ako návod svoju príručku, z ktorej by si však predtým vytrhol posledných dvadsať strán, tvoj elektromozog by kvôli chýbajúcej informácii neuspel. Naproti tomu aj poškodený zárodok (ak len nie je poškodenie príliš veľké) sa môže vyvinúť tak, že zmrzačenie vykompenzuje a aj napriek nemu vytvorí normálny a zdravý výsledný organizmus.

HYLAS: Ako to, že zárodok dokáže kompenzovať poškodenie, kým elektromozog nevie zaplniť medzery v návode?

FILONOUS: Dal by sa vybudovať aj taký elektromozog, ktorý by dokázal samostatne zapĺňať medzery v návode (napríklad tak, že by na nahradenie chýbajúcich údajov najprv vykonal patričné experimenty). Bolo by to však zariadenie oveľa zložitejšie ako to, ktoré iba verne a slepo realizuje príkazy. Rozdiel medzi týmito dvoma spočíva v tom, že ten prvý elektromozog  s a  v i e  u č i ť, kým ten druhý nie. Pretože zygota je ako ten prvý, zložitejší mozog, prídeme k prekvapujúcemu záveru, že zygota je schopná učiť sa. Je to naozaj tak, lebo dospelý organizmus je oveľa bohatší na informácie ako zárodok. Zárodok prijíma informácie počas embryonálneho vývoja vďaka vnútorným spätným väzbám. Vzájomné prispôsobovanie sa tvarov, chemických mechanizmov a funkcií ho ako celok neustále obohacuje o nové informácie.

HYLAS: Neznie to veľmi presvedčivo. Zárodok, ktorý sa učí? Obohacuje sa o informácie pomocou spätných väzieb? Ako to dokáže?

FILONOUS: Vďaka univerzálnej schopnosti reagovať, ktorú prejavuje každé živé tkanivo, čiže aj (ba možno predovšetkým) tkanivo zárodočné, a vďaka spájaniu, hierarchickej integrácii tejto reaktívnosti do jedného celku pomocou celo-organizmových spätných väzieb. Funkcie všetkých tkanív a orgánov sa vyvíjajú súbežne s nimi samými: zárodočné srdce už bije, keď sa ešte len formuje; zárodočná krv kolujúc sama stimuluje svojím tlakom steny ciev, aby zosilneli. Skrátka, súbor chromozómových génov spúšťa gradienty vývoja, a nie jeho pevný rozvrh; akoby vypustil stádo reťazovito sa rozvíjajúcich chemických reakcií, ktorých jednotlivé ohnivká sa navzájom ovplyvňujú, a to tak, že ich výslednicou je formovanie buniek, tkanív a orgánov  s ú č a s n e  s ich činnosťou. Teda zygota je „návod na konštrukciu, ktorý je schopný učiť sa”, t.j. asimilovať počas svojho vývoja dodatočné informácie, ktoré tento vývoj formujú. Mutácia je zmena informačných prvkov, ktorá sa môže odraziť na širokom fronte „konštrukčných prác”, nie len na jednej črte. A stade, hoci nielen stade, pramenia ťažkosti s matematickou analýzou tohto javu.

HYLAS: Nespomenul si nič o tom, že zygota je systém, ktorý prekročil prah minimálnej zložitosti. Nie je toto ďalší rozdiel medzi encyklopédiou a zárodočnou bunkou?

FILONOUS: Máš úplnú pravdu, keď spomínaš v tejto súvislosti prah minimálnej zložitosti. Táto hypotéza nám vyjasní veľa vecí. Po prvé, vysvetľuje, prečo živé bytosti sú tak neslýchane zložitými systémami a prečo nemôžu existovať živé organizmy len s nízkou mierou zložitosti, ako majú stroje (mechanizmy). Je to preto, lebo jednoduchšie štruktúry, podliehajúce degeneratívnym trendom, by vyhynuli po niekoľkých desiatkach pokolení. Po druhé, prah minimálnej zložitosti označuje presnú, fyzikálne merateľnú hranicu medzi svetom strojov (klasických mechanizmov) a svetom  o r g a n i z m o v. Všimni si, prosím, že nehovorím „svetom    ž i v ý ch  organizmov”. „Život” je užší pojem než „organizácia”, čo je pojem širší, nadradenejší. Nová hranica, vytýčená prahom minimálnej zložitosti, naznačuje možnosť existencie organizmov, to jest systémov, ktoré sa správajú ako živé, bielkovinové systémy, lenže sa skladajú z neživých prvkov alebo častí. Dúfam, že mi rozumieš. „Neživý organizmus” v tomto chápaní neoznačuje mŕtvolu, ale určitý hmotný systém, vyrobený napríklad zo skla, striebra alebo niklu, ktorého stupeň zložitosti je vyšší ako minimálny prah, a ktorý sa preto vie samorozmnožovať a samoregulovať, počas svojej existencie vie zhromažďovať a používať nadobudnuté informácie a, nakoniec, vie dosahovať predurčené ciele. Chápeš?

HYLAS: Nie veľmi. To jest, v prvom rade nevidím dôvod, pre ktorý by bolo potrebné zaoberať sa takými “neživými organizmami”. Nevidím tiež žiadny zmysel ani potrebu ich konštruovať a hlavne, nevidím žiadny súvis medzi týmto „organickým strojom” a našou hlavnou témou.

FILONOUS: Pousilujem sa všetko vysvetliť – ale už nie dnes. Poprosím ťa: v čase, ktorý nás delí od ďalšieho, budúceho stretnutia, si preštuduj základné pojmy ako informácia, entropia a prah zložitosti, na ktorých, ako na nerozborných stĺpoch, vybudujeme veľkolepý palác kybernetiky.

                                                                                            

 

 

                                                                                            IV

 

 

FILONOUS: Zdravím ťa, priateľu. Prečo posedávaš taký zachmúrený pri tomto nádhernom potôčiku?

HYLAS: Pozdrav aj tebe, Filonous. Skutočne, už ani krása krajiny, ani nič iné ma nevie potešiť, odkedy si tak mocne otriasol mojím najhlbším presvedčením; od toho dňa sa mi zdá, že vlastne nič neviem. Lámem si hlavu nad záhadou vedomia a úvahy o ňom ma privádzajú do zúfalstva, lebo už tisíce rokov sme sa v tejto otázke nepohli ani krôčik dopredu. Vedy sa nám zdokonaľujú a naša terminológia upresňuje, ale medzi vedomím a hmotou zíva stále rovnaká priepasť; každý pokus o analýzu končí odpudivým bludným kruhom, v ktorom sa myseľ točí ako na kolotoči bez vypínača. Proste hrôza!

FILONOUS: Toľko slov a toľko zmätku a chaosu! Čo to len hovoríš, priateľ môj? Aká priepasť? Aká záhada vedomia?

HYLAS: Keď ako neurológ skúmam nejakého človeka, zisťujem, že zvukové vlny sa dostávajú do ucha, pretvárajú sa v ňom na nervové impulzy a prúdia nervom do mozgu, kde sa presmerúvajú do inej časti mozgovej kôry, odkiaľ potom iný impulz prúdi do svalu na ruke, ktorú ten človek potom dvíha. Celý priebeh tohto javu od okamihu, keď ucho prijme zvukové vlny, ktoré nesú príkaz zodvihnúť ruku, až po jeho vykonanie, možno opísať ako reťazec fyzických príčin a následkov, v ktorého všetkých fázach vystupujú iba rozmanito tancujúce a kmitajúce atómy. V celom reťazci niet ani najmenšej skulinky, ani najmenšej medzierky, do ktorej by sa dalo vtisnúť ľudské vedomie; žeby teda vedomie vytvárala len istá časť týchto rôznorodo poskakujúcich atómov? Ale ako to, že niektoré atómy by mohli byť vedomím, a iné nie? Atómy predsa nie sú nič iné ako vákuum s obiehajúcimi miniatúrnymi elektrickými nábojmi, ktoré majú svoje kvantové orbity, vlny pravdepodobnosti, spiny, magnetické momenty a čertvie čo ešte. Žeby sa teda vedomie skladalo z vákua a elektrických nábojov? Naozaj už nič neviem. Keď však ja sám nahradím toho skúmaného človeka a príkaz vydajú mne, tak ho prijmem do vedomia a vykonám ho, plne si uvedomujúc, čo robím. V prvom prípade sme dostali obraz fyzickej stránky tohto javu, ktorá sa dá pozorovať zvonku, a v druhom vnútornej, psychologickej stránky. Tá fyzikálna je prístupná každému pozorovateľovi, a preto tento druh javov voláme javy verejné; naopak, to, čo sa odohráva v mojom vedomí, je priamo prístupne iba mne, a nikto okrem mňa nemôže potvrdiť, či som príkaz počul a vykonal, lebo sa mi chcelo, alebo som ho nepočul a ruka sa mi zdvihla sama od seba, ako dáky podmienený reflex.

FILONOUS: Milý Hylas, veci, čo hovoríš, sú staré ako svet; ako môžu ony byť príčinou tvojho zúfalstva?

HYLAS: Ako to, ešte aj ty sa pýtaš? Jedni hovoria, že fyziologické javy neovplyvňujú javy duševné, a ani naopak; vraj oba druhy javov len prebiehajú súbežne tak, že každému javu prvého druhu zodpovedá nejaký jav druhého druhu. Takto sa na vec pozerajú paralelisti. Iní hlásajú, že duševné javy sú len dôsledkom, pasívnym „odrazom” javov fyziologických, ktoré každý vníma akýmsi „vnútorným zmyslom”. Toto hovoria epifenomenalisti. Jestvuje aj teória „dvoch aspektov” alebo „dvoch stránok”, podľa ktorej fyziologické aj psychologické sú len dve stránky toho istého javu, lebo keď sa na nejaký reálny jav pozerám zvonku (napríklad keď skúmam tvoj mozog), tak sa mi javí ako fyziologický, ale keď svoj mozog skúmaš ty sám z vlastného vnútra, tak sa ti javí ako zážitok duševný. Ďalej sú ešte spiritualisti a materialisti rôznych odtieňov, a nadôvažok aj fyzikalisti, ktorí nás dobrosrdečne presviedčajú, že celá otázka vedomia je len pomyselná, a preto sa vedci k nej nemajú vyjadrovať. To ako keby niekto povedal, že samozrejme chodiť smieme, len preboha ani slovo o nohách. Mám podozrenie, že tu ide o nejakú principiálnu „nemožnosť” dopátrať sa skutočného stavu veci. Možno naozaj neexistuje prechod od subjektívne vnímaných javov v našom vedomí k javom, ktoré môže vnímať každý. A možno tento „zákaz” ukrýva v sebe nejaké základné tajomstvo prírody, tak isto ako Heisenbergov „zákaz” presného a úplného pozorovania atómu.

FILONOUS: Vieš čo? Počkaj ešte s vyhláseniami o nejakom „zákaze” a nezúfaj toľko, prosím ťa. Čo si ty sám myslíš o vedomí?

HYLAS: Keby som len vedel! Bezpochyby to nie je vec alebo predmet, ale proces alebo postupnosť javov, to po prvé. Po druhé, prejavuje sa výlučne v živých organizmoch na vysokom stupni vývoja, ako napríklad človek. Po tretie...

FILONOUS: Skade tá istota, že vedomie sa môže prejavovať len v živých bytostiach?

HYLAS: Filonous, dúfam, že o tomto nemáš žiadne pochybnosti.

FILONOUS: To naozaj nemám.

HYLAS: Tak vidíš.

FILONOUS: Nemám, lenže v tom zmysle, že som pevne presvedčený, že vedomie môže vzniknúť v systémoch, ktoré patria do jednej množiny a majú jednu spoločnú črtu, ktorou však vôbec nie je život.

HYLAS: Azda nechceš povedať, že vedomie by podľa teba mohlo vzniknúť v štruktúre, povedzme, zo skla a kovu.

FILONOUS: Veru chcem povedať práve to.

HYLAS: Milý môj, rúhaš sa proti samozrejmosti!

FILONOUS: Priateľu, prosím ťa, aby si v diskusii so mnou nepoužíval slovo „samozrejmosť”. Všetky priepastné spory vo filozofii pochádzajú práve z toho, že to, čo sa jedným zdá samozrejmé, pre druhých to také vôbec nie je. Preto sa nesmieme odvolávať na žiadnu „samozrejmosť”, tým skôr, že na túto istú inštanciu sa odvolávalo kedysi, keď sa myslelo, že na druhej pologuli chodia ľudia hore nohami, alebo že existuje niečo také ako súčasnosť javov odohrávajúcich sa na hviezdach veľmi od seba vzdialených. Pre mňa ako vedca nič nie je úplne „očividné”, ani „samozrejmé” a každý výrok si zasluhuje dôkladnú analýzu a experimentálne preskúmanie jeho dôsledkov. Takže hovoríš, milý Hylas, že v kovovej konštrukcii nemôže vzniknúť vedomie?

HYLAS: Áno. Dokážeš mi zdôvodniť opak?

FILONOUS: Hneď ti ukážem, kde kov umožňuje vznik vedomia.

HYLAS: To som teda zvedavý. Kde?

FILONOUS: Tu – v tvojej hlave.

HYLAS: To má byť vtip?

FILONOUS: Vôbec nie. Predsa vieš, že v tvojom tele, a teda aj v mozgu, sa nachádza železo, a to v molekulách respiračných enzýmov. Bez týchto enzýmov, a teda bez železa, by si nemohol žiť a myslieť ani len sekundu.

HYLAS: To je síce pravda, ale...

FILONOUS: Počkaj. Takže železo je neodmysliteľným prvkom tkanív, okrem iných aj tých, ktoré tvoria tvoj mozog. Železo je teda súčasťou (možno iba nepatrnou, ale zato nevyhnutnou) procesov prebiehajúcich v tvojom mozgu. A tieto procesy sú základom vedomia. Quod erat demonstrandum. Čo ty na to povieš?

HYLAS: Poviem, že to železo je naviazané na organickú molekulu bielkoviny, následkom čoho stráca svoje normálne vlastnosti...

FILONOUS: Musím ťa prerušiť, lebo tu hovoríš nezmysly. Aké vlastnosti stráca železo, keď sa stane súčasťou enzýmu zvaného oxidáza? Tie, ktoré vykazuje ako klinec alebo podkova? To znamená, že podľa teba vlastnosti, ktoré železo vykazuje v podkove, sú „normálne”, a tie, ktoré vykazuje v molekule enzýmu sú „nenormálne”?

HYLAS: Nie sú „nenormálne”, len sa to železo dostalo – ako časť väčšieho celku – do systému životných procesov.

FILONOUS: A vari v podkove sa železo vyskytuje v podobe dokonale čistej, rýdzej a na ničom nezávislej? Vari existuje akési „imanentné” železo? Aj keby som súhlasil s takou formuláciou, tak tým „prvotným” železom by sme mohli chápať, povedzme, chemicky čistý kov, a nie tú mikrokryštalickú štruktúru, plnú všelijakých prísad, ktorú nachádzame v podkove. Nebolo by lepšie povedať, že atómy železa, ktoré sa nachádzajú v takých a onakých podmienkach v kryštalickej štruktúre s prísadou uhlíka a síry, vykazujú vlastnosti, ktoré pozorujeme napríklad v podkove, zatiaľ čo atómy železa naviazané na molekulu bielkoviny vykazujú vlastnosti odlišné? V oboch prípadoch máme dočinenia s prejavom zákonitostí istého systému (čiže systémových zákonov), a nič viac.

HYLAS: Perfektné. Chceš mi teda povedať, že z faktu, že v mojej hlave sa nachádzajú atómy železa, vyplýva, že keby som mal hlavu z čistého železa, tiež by som myslel, cítil a mal vedomie?

FILONOUS: Takto vyprovokovaný, musím odpovedať: áno, presne to si myslím, ale s jednou podstatnou podmienkou – že to železo tvorí štruktúru, ktorá je funkcionálne rovnocenná tvojmu mozgu.

HYLAS: Si pekne opatrný, priateľu, no nie je to iba hra so slovami? Hovoríš: „železný mozog by myslel, keby mal také isté funkcionálne vlastnosti ako mozog živý”. Ale keďže železný mozog nemôže byť živý, tak ani nemôže vytvoriť vedomie. Železný mozog je contradictio in adiecto.

FILONOUS: Vieš, takto sa k ničomu nedopracujeme. Ty tvrdíš, že procesy života a procesy vedomia sú nerozlučne späté, a síce, že nie každý životný proces je procesom duševným, ale každý duševný proces je aj procesom životným. Je to tak?

HYLAS: Áno, toto si myslím.

FILONOUS: Najprv sa musíme zamyslieť nad tým, čo to vlastne vedomie je. Je to abstraktný pojem. To len my, takto  o ňom besedujúc, ho považujeme za niečo rovnako nevyhnutné na prežitie ako napríklad zrak. V skutočnosti je však vedomie abstrakciou. Ak poviem, že si niečoho uvedomujem, to znamená, že to chápem, vnímam, alebo na to myslím. Nič viac. Predsa keď na niečo pozerám alebo na niečo myslím, tak to neznamená, že by som si popri tom, „mimo toho” alebo „poza tým”, ešte aj uvedomoval to, že na to pozerám alebo myslím. Keď si uvedomuješ, že sa k tebe blížim, to proste znamená, že ma vidíš prichádzať z diaľky, a nič navyše. Nie?

HYLAS: V podstate áno. Ale predsa – hoci normálne nič nevnímam tak, že by som si to uvedomoval (teda to, že vnímam danú vec), jednako keď sa úmyselne sústredím na vlastný akt vnímania, je to akoby som spolu s vnímaním zaznamenával v mysli ešte aj samotný akt toho vnímania.

FILONOUS: Je samozrejmé, že akt vnímania možno súčasne zaznamenávať v mysli, ale čo z toho plynie?  Keď ma zbadáš, môžeš si pomyslieť: „vidím Filonoa” alebo: „uvedomujem si, že vidím Filonoa”, ale to je len „myšlienkový kontext” sprevádzajúci vnímanie. Podobne ako môžem spievať len tak alebo aj spievať o tom spievaní (čiže spievať o tom, že spievam), tak isto si môžem v mysli povedať, že vnímam ono vnímanie, ale to je len pokus o jeho zovšeobecnenie, ktorý prebieha súčasne s ním, to jest jeho zaradenie do určitej množiny javov, ktoré voláme vedomými. Vtedy sa snažíš sám v sebe zovšeobecňujúco sa dištancovať od jednoduchého aktu vnímania a odvolať sa na klasifikačné schopnosti svojho rozumu, čím si už na dobrej ceste k vytvoreniu abstraktného pojmu „vedomia ako takého”. Ak na niečo myslím, tak to „niečo” môže byť aj myslenie, čiže sám proces myslenia. Myslenie však vždy musí mať nejaký určitý predmet. Keby sa „myslenie na myslenie” kvalitatívne líšilo od „myslenia na jedenie” a pripustíš „uvedomenie si vlastného vedomia”, potom musíš pripustiť aj myšlienku ďalšieho, vyššieho rádu, ktorú vyjadríme takto: „Hylas myslí na to, ako myslí na vlastné myslenie”. Tu máš už „uvedomovanie si na tretiu”, a tento regressus možno opakovať ad infinitum, z čoho by samozrejme vyplynulo, že jestvuje nekonečné množstvo „poschodí vedomia”, čo je však nezmysel. Samozrejme, takto možno abstraktne uvažovať na akúkoľvek tému, a teda aj na tému abstrakcie alebo vedomia, ale každý takýto akt mysle má konkrétny obsah, určitý, jedine daný, a nič mimo toho. Takže, ako vidíš, pojem vedomie zahŕňa v sebe určité črty mnohých duševných procesov, ako cítenie, myslenie, vnímanie, atď. Koniec koncov, opýtaj sa  dieťaťa, či má vedomie, a ukáže sa, že vôbec nevie, na čo sa pýtaš, hoci, ak má aspoň šesť-sedem rokov, vedomie mu sotva môžeš uprieť.

HYLAS: Pekná historka. Tak sa zdá, že podľa teba vedomie ako také neexistuje. „Vyabstrahoval” si to tak dôvtipne, že vlastne nezostalo nič na vysvetlenie. Žeby to bol podľa teba iba zdanlivý problém? Žeby sa z teba vykľul fyzikalista? Čo sa týka príkladu s dieťaťom, prosím ťa, uvedom si, že je možné hovoriť v peknej próze, nič nevediac o jej teórii. Tak isto je možné mať vedomie bez toho, aby sme si to uvedomovali.

FILONOUS: To je dobrý argument, ibaže nesmeruje proti mne, ako sa domnievaš, ale skôr proti tým, čo si myslia, že „Hylasovo vedomie” je pojem iného rádu ako “Hylasovo bytie” – v tom zmysle, že namiesto zovšeobecnenia série procesov považujú ho za nejakú prvotnú entitu, ktorá je úplne základná a v najvyššej možnej miere očividná, čiže apriórna. To iba filozofi, častým obcovaním s týmto pojmom a tým, že oni sú akosi „profesionálne vedomí”, prišli k presvedčeniu, že ich vedomie je niečo neslýchane spojité, prvotné a apriórne. V skutočnosti „hovoriť v próze”, a vlastne „próza” ako taká, sú zovšeobecnené pojmy, tak isto ako aj vedomie, a preto je možné prežiť dokonalý život bez toho, aby sme vedeli, čo to vlastne je. Vec sa má totiž takto. Máme dve veľké triedy „reči ako takej”: „reč vo veršoch” a „reč v próze”. Ako vidíš, sú to zovšeobecnenia, a keď poviem „toto je próza”, tak vlastne hovorím: „vzhľadom na určité štylistické, rytmické a iné črty, to, čo je tu napísané, možno zaradiť medzi prozaické výroky, t.j. do triedy všetkých možných viet vyjadrených v próze”. Vedomie preto vôbec nie je „zdanlivý problém”, lež zovšeobecnenie celého radu duševných procesov, ktoré zahrnieme do jednej triedy, ktorú nazveme „triedou javov vedomia”, v skratke jednoducho „vedomie”. Keď sme si to takto pekne vyjasnili, pristúpme teraz ku konštrukcii tvojej „železnej hlavy, ktorá vie myslieť”. Konkrétne, postavíme zo železa (alebo aj z iného kovu, na tom nezáleží) elektronický mozog. Je niečo také možné?

HYLAS: Áno. Lenže taký mozog je neživá vec.

FILONOUS: Samozrejme, že je to vec neživá, a predsa dokáže myslieť.

HYLAS: Áno, ale iba formálne, t.j. vie aplikovať nejaké operačné pravidlá na nejaké znaky (symboly). Takýto mozog nedokáže myslieť meritórne. Dokonca i niektorí kybernetici označujú procesy prebiehajúce v elektronickom mozgu ako „pseudo-myslenie”.

FILONOUS: To je pravda. Ak chceš, môžeme výsledky takéhoto mozgu nazývať „pseudo-výsledkami”, hoci s nimi budeme narábať presne tak isto ako s výsledkami živých počtárov. Rovnako by sme mohli rozhodnúť, že jediný pravý penicilín je ten, ktorý tvorí živá pleseň, a penicilín vyrobený synteticky, je len „pseudo-penicilín”, prečo nie? Len by mi nebolo veľmi jasné, čo by sme tým sledovali. Chceme vari vyhĺbiť priepasť alebo postaviť múr medzi drôtenou elektrickou sieťou elektromozgu a neurónovou sieťou mozgu bielkovinového? Načo by bol dobrý taký múr a aký by bol pevný, vybudovaný z púhych slov? Namiesto vymedzovania, ohraničovania a vyhlasovania „vopred”, že toto alebo tamto je nemožné, nebolo by lepšie vec preskúmať sine ira metódami logiky a empírie?

HYLAS: Dobre teda, beriem späť termín „pseudo-myslenie”. Ale názor, že elektronické mozgy nemôžu myslieť meritórne, to jest, s porozumením a so subjektívnym pocitom zmyslu toho, čo robia, stále neopúšťam.

FILONOUS: V tom prípade však tvrdíš niečo nové. Najprv by si mi musel dokázať, že vedomie nemôže vzniknúť tam, kde niet meritórneho myslenia. Ale poďme na to pomalšie, krok za krokom. Zostrojíme teda náš elektromozog a pridáme mu obrovské „pamäťové zásobníky” slov a fotobunku na čítanie. Čo povieš, dá sa to?

HYLAS: Áno, dá.

FILONOUS: Bude možné s tým mozgom viesť rozhovor?

HYLAS: Ako?

FILONOUS: Samozrejme, budem musieť doň zapracovať prijímač zvukových vĺn a analyzátor frekvencií. Takýto prístroj už jestvuje – ako protéza pre nepočujúcich. A ešte by sme museli náš mozog trochu zväčšiť, takže by bol niekoľkokrát väčší ako tie, čo existujú dnes.

HYLAS: To sa tiež dá.

FILONOUS: Náš mozog má teda „vstup”, to jest orgán, ktorým doň vstupujú vonkajšie stimuly, a aj „výstup”, ktorým vysiela signály do prostredia. Teraz sa už s naším mozgom bude možné dorozumievať. Súhlasíš?

HYLAS: Bude možné dorozumievať sa s ním iba v tom zmysle, že ak mu dáme určitú úlohu, on ju vyrieši (pravdaže, len v tom prípade, ak je toho v jeho silách). Každú úlohu však rieši iba formálnym uvažovaním, a nie meritórnym myslením.

FILONOUS: Tvoja opatrnosť je chvályhodná. Urobme tu preto malú odbočku a zamyslime sa, čo je to meritórne uvažovanie. Ak správne chápem tvoj zámer, rozumieš  tým nasledujúce: ak poviem, že priame rovnobežné koľajnice, ak sa na ne pozeráme pozdĺž ich smeru, vyzerajú  akoby sa zbiehali na obzore, tak mi okamžite rozumieš, však?

HYLAS: Áno.

FILONOUS: Takže chápeš zmysel bez toho, aby si sa musel uchyľovať k formálnym metódam, spočívajúcim v analýze výroku za pomoci náležitých zákonov geometrie a fyziologickej optiky. Ako je možné, že mi rozumieš bez použitia formálneho myslenia, ktoré je v tomto prípade absolútne zbytočné? Je to samozrejme preto, lebo vieš, „intuitívne cítiš”, že je to naozaj tak, ako som povedal, že koľajnice naozaj vyzerajú, ako keby sa na obzore zbiehali. Myslíš, že náš elektromozog by vedel dospieť k rovnakému výsledku?

HYLAS: Áno, lenže pravdivosť toho výroku by potvrdil iba formálnou úvahou. Museli by sme doň vložiť pravidlá narábania s takými pojmami ako „koľajnice”, „obzor”, či „zbiehať sa” a v inštrukciách mu zadefinovať úkony, ktoré má vykonať pri použití zákonov geometrie a optiky, ktoré si spomenul. Vtedy, a len vtedy, dospeje k správnemu výsledku.

FILONOUS: Pekne. Teraz si predstav, že nejaký človek je od narodenia paralyzovaný, slepý, hluchý a nemý, a na dôvažok ešte aj neschopný cítiť dotyk na celom povrchu tela okrem jednej z dlaní. Dokáže vnímať len tou jedinou dlaňou. S vynaložením obrovského úsilia by sme toho človeka naučili dorozumievať sa s okolím, a to tak, že na citlivej dlani by sme mu písali písmená. Nuž, a teraz tomu nešťastníkovi hovorím, že keď sa na koľajnice pozeráme tým správnym smerom, tak vyzerajú ako keby sa na obzore zbiehali. Hovorím mu to, samozrejme, píšuc na dlaň jedno písmeno za druhým. Pochopí to hneď? Pochopí zmysel môjho výroku?

HYLAS: …

FILONOUS: Mlčíš, priateľu? Dobre robíš, lebo ten človek, aj keď živý a obdarený vedomím (keďže mozog mu funguje), nevie, o čo tu ide, pretože nemá skúsenosť s ekvivalentmi pojmov ako „pozerať sa”, „predmet v diaľke” alebo „v blízkosti”, „zmenšovať sa pri vzďaľovaní v súlade s optickými zákonmi perspektívy” a tak ďalej. A napriek tomu môže ten človek pochopiť, čo hovorím. To jest, vo všeobecnosti je schopný potvrdiť pravdivosť môjho tvrdenia. Ako? Pomocou formálnej úvahy. Totiž, môžeme ho naučiť geometriu aj optiku (keďže zákonitosti jednej aj druhej sa dajú vyjadriť sformalizovaným jazykom matematiky) a použijúc tieto zákonitosti na daný prípad, čiže uvažujúc formálne, ten človek dokáže spojiť výrok „koľajnice sa na obzore zdanlivo zbiehajú” do jedného logického celku a uznať ho za správny. Ako vidíš, čo pre jedného môže byť predmetom výlučne formálneho uvažovania, pre iných, ako napríklad pre nás, môže byť obsahom, ktorého zmysel sa chápe okamžite, bezprostredne a bez akýchkoľvek okľúk. A teraz si predstav, že jediným zmyslovým orgánom elektromozgu je analyzátor, ktorý skúma dierkovanie v páske s inštrukciami, a celý vonkajší svet, ktorý ten mozog pozná, sa redukuje len na túto pásku. Musíš uznať, že toto je ešte chudobnejšie spojenie so svetom, než aké mal ten vyššie spomenutý neborák. Na to, aby bol elektromozog schopný skutočne premýšľať, museli by sme doň zabudovať po prvé nesmierne zložitú vnútornú elektrickú sieť, ktorá by mu dávala rozsiahle možnosti na vytváranie spojení medzi impulzmi (a teda asociácií), a po druhé, orgány na mnohostranné kontakty s vonkajším svetom, ako optické, taktilné (dotykové), chemické receptory a tak ďalej.

HYLAS: A prečo to dnes inžinieri nerobia?

FILONOUS: Konštruktérov nezaujíma napodobňovanie ľudského správania v tých oblastiach, kde by to prinášalo iba zjednodušenú (pretože ona musí byť, ako doposiaľ, zjednodušená) imitáciu života. Im ide o niečo celkom iné – o budovanie strojov, ktoré sú nesmierne vysoko, ale zároveň aj nesmierne úzko špecializované. Naše súčasné elektromozgy sú „počtári-idioti”, lebo najvyššiu rýchlosť a presnosť formálno-matematického uvažovania spájajú s totálnou neschopnosťou, ba až „tuposťou”, vo všetkých ostatných oblastiach duševných procesov.

HYLAS: Teda si myslíš, že elektromozog bude schopný meritórne myslieť v prípade, že bude vybavený elektrickými obvodmi a senzormi?

FILONOUS: Áno, priateľ môj. Vôbec nechcem zľahčovať problémy, ktoré striehnu na ceste k vybudovaniu takého elektromozgu. O tom, o tej úžasnej perspektíve a o jej realizačnej stránke, však bude reč neskôr. Teraz smerujem inde. Predstavme si, že sme taký mozog už zostrojili. Prichádzaš ku mne, jeho konštruktérovi, a zastihneš stroj pri čítaní knižky. Pýtaš sa ho, čo robí. Čítam, odpovedá stroj. Čo čítaš? Čítam knižku, hovorí. A kto ju číta? Ja, odpovie, elektronický mozog. Takže vidíš, že stroj má svoje „ja”, číta, vidí a ak má zodpovedajúci elektrický orgán, tak povie i to, že cíti dotyk, keď sa ho dotkneme. Teda má dokonca aj pocity. A keďže sme sa už zhodli na tom, že cítiť, vidieť, čítať a vnímať je to isté, ako mať vedomie, tak potom takto upravený mozog bude mať vedomie, quod erat demonstrandum. Čo ty na to?

HYLAS: Ja na to, že s týmto nikdy nebudem súhlasiť. Vedomie nemôže vzniknúť tam, kde niet života.

FILONOUS: Odkiaľ to vieš? Že doteraz sa to ešte nestalo? Ale veď doteraz elektronické mozgy ešte neexistovali. A predsa tie mozgy, ich existencia, je fakt. Takého, s ktorým by sa dalo dorozumievať vyššie opísaným spôsobom, ktorý by na slová odpovedal slovami, síce zatiaľ ešte niet. Taký mozog by musel byť nesmierne zložitý; možno by musel mať štruktúru miliónkrát zložitejšiu než tie, čo existujú dnes, ale to je len technická otázka, ktorá nás, ako teoretikov poznania, nezaujíma. Čo povieš?

HYLAS: Poviem, že tvoja úvaha musí obsahovať nejakú chybu, že je to paradox a sofistický žartík, a nič viac. Prečo potom nie sme my všetci, ľudia aj iné systémy, tiež zo železa, niklu či skla, ako tvoj elektronický mozog? Prečo nikde nenachádzame neživé mysliace bytosti? Prečo bola len jedna evolúcia – evolúcia biologická, to jest živých organizmov, a jedine ona počas svojho priebehu vyprodukovala bytosti nesmierne zložité a zároveň živé? Vari z toho nevyplýva, že narastajúca organizácia a život sú dva nerozlučne späté procesy, a že ani jeden z nich sa v prírode nevyskytuje samostatne, tak isto ako nemôže samostatne existovať hmota bez objemu?

FILONOUS: Konečne si vec uchopil rozumom a posúvaš tento koncept dopredu. Súhlasím s tebou – v zmysle evolučnom, biologickom, je elektromozog rozhodne neživý, a predsa z úvah vyplýva, že v princípe, nie pri súčasných možnostiach, je schopný vytvoriť vedomie. Preskúmajme tento problém dôkladnejšie, pretože nám môže otvoriť nové, doposiaľ nepoznané perspektívy poznania. Pýtaš sa, prečo nie sme z dákeho kovu alebo zo skla, prečo sme zložení z koloidných roztokov bielkovinových molekúl. Pokúsim sa o odpoveď. Po prvé, uvedom si, že všetky orgány nášho tela sa v skutočnosti skladajú zo živých tkanív, aj keď to vlastne vôbec nie je nevyhnutné na ich správne fungovanie.

HYLAS: Ako to?

FILONOUS: Zoberme si napríklad srdce, cievy alebo obličky. Predsa vieš, že už existujú umelé, mechanické srdcia, umelé obličky aj umelé cievy, ktoré môžu dlhodobo zastúpiť vo funkcii prírodné, živé orgány.

HYLAS: To je pravda.

FILONOUS: Takže vytvorme nasledovné množiny. Každá z nich bude obsahovať všetky možné zariadenia, ktoré vykonávajú tú istú funkciu. O tom, či dané zariadenie bude patriť do danej množiny alebo nie, rozhoduje len výkon danej funkcie, a nie stavba, rozmery a konštrukčné detaily. Takto budeme mať množinu všetkých možných púmp. Obsahuje pumpy tlakové i beztlakové, centrifugálne i vákuové, absorpčné i ortuťové, atď. Medzi inými sa v tej množine budú nachádzať aj srdcia živých bytostí. Druhá množina bude množinou všetkých možných filtrov. Pomedzi miliónmi možných filtrov tam nájdeme aj obličky živých bytostí. Taktiež budeme mať množinu zariadení zvaných siete so spätnou väzbou, medzi ktorými sa budú nachádzať nervové systémy…

HYLAS: Vari toto má byť odpoveď na moju otázku?

FILONOUS: Nie, toto je iba jej úvod. Zatiaľ sme len dokázali, že funkcie jednotlivých orgánov nášho tela, ktoré pozostávajú zo živých tkanív, sa môžu čoraz efektívnejšie nahrádzať zariadeniami, ktoré vyrobia inžinieri a konštruktéri z neživej hmoty; toto sa nazýva prostetika živých systémov, ktorá sa rozvíja len pomaly, ale o to významnejšie. Bola to práve kybernetika, ktorá priniesla pokrok v tejto oblasti; dnes sa pracuje už na sluchovej, ba dokonca aj na zrakovej protéze pre nepočujúcich a nevidiacich. Ale vrátim sa k téme. Pýtal si sa, prečo sme vybudovaní z bielkovinových koloidov, a nie z neživých prvkov ako sú kovové vodiče, kolieska, skrutky, atď. Odpoveď je jednoduchá. Keď sa ako inžinier púšťam do konštruovania srdcovej alebo obličkovej protézy, či do projektovania umelého oka, moje počiatočné podmienky, čiže konkrétne okolnosti, s ktorými musím rátať, keď sa chystám do roboty, sú úplne odlišné od podmienok, s ktorými sa, obrazne povedané, musela popasovať Príroda, keď pred miliardami rokov začala syntézu organizmov. Samozrejme, „Prírodu” tu používam iba ako symbolickú skratku. Vtedy predsa neexistoval žiaden Konštruktér, žiadna bytosť, ktorá by zbierala patričné molekuly, ukladala ich jednu k druhej a viazala, až z tých čoraz stabilnejších štruktúr vznikli prvé baktérie. Nič také sa vtedy nedialo. Existoval iba prvotný horúci oceán a v ňom roztoky organických aj anorganických solí, a nič viac. Ako dnes vieme, pred biologickou evolúciou v pravom slova zmysle prebiehala dlhotrvajúca „evolúcia organických zlúčenín”, presnejšie povedané, „evolúcia chemických reakcií”, totiž ich vzájomná súťaž, ich „prírodný výber”. V istej etape tohto procesu, keď sa pomocou niektorých reakcií vytvorili polyméry, veľké molekuly, zložené z poskrúcaných nití atómov, súbory týchto častíc sa oddelili od horúceho oceánu v podobe drobných koloidných kvapôčok. Tento jav sa udial pod vplyvom pôsobenia základných fyzikálno-chemických zákonov a dokážeme ho ľubovoľne reprodukovať v laboratóriu. Tieto kvapôčky ešte neboli bunkami, ale bunky sa z nich vyvinuli v priebehu ďalšej „chemickej evolúcie”, možno v priebehu miliardy alebo niekoľko sto miliónov rokov. Všimni si, prosím, že o koloidnom charaktere týchto protoplazmových tehličiek, budúcich stavebných jednotiek mnohobunkových organizmov, sa rozhodlo už v oveľa skoršej etape evolúcie, lebo jav „prírodného výberu” chemických reakcií sa nemohol odohrávať mimo týchto kvapôčok, ktoré predstavovali koncentrovanú reakčnú fázu nejakej skupiny zlúčenín. Tak to bolo na počiatku. Neskôr, ako sa menili podmienky, plazma sa im prispôsobovala, ale rozličné znaky štruktúry a funkcie nášho tela dodnes dokazujú, že život začal v oceáne, v jeho vodách, slaných ako naša krv. Príroda budovala organizmy tam, kde to bolo možné – vo vode – pretože pri teplote, ktorá pretrváva na Zemi, v podstate „corpora non agunt, nisi soluta”, častice navzájom nereagujú, ak nie sú v roztoku⁸. Príroda neskôr tvorila z toho, čo bolo k dispozícii, a zloženie našich tiel tento základný fakt opäť potvrdzuje: vo vodnom prostredí sa niektoré častice vyskytovali relatívne hojne, iné sotva v stopových množstvách, a ešte iné tam úplne chýbali. Naproti tomu Konštruktér, ktorý chce zostrojiť mozgovú protézu, má k dispozícii nielen vodné roztoky lepkavých koloidov a relatívne nízke teploty, ale aj rozličné prístroje, vzácne chemické látky, vysoké teploty a tlaky, atď. Touto mojou úvahou sa pokúšam zdôvodniť, prečo štruktúra našich tiel a nášho mozgu nie je definovaná výlučne biologickými cieľmi, ktorým tieto telá a mozgy slúžia, ale že odzrkadľuje aj dlhú, zložitú a monumentálnu cestu celej biologickej evolúcie. Preto možno v našich telách postrehnúť dôsledky účinku dvoch skupín činiteľov: po prvé tých, ktoré stáli pri kolíske života a ktoré formovali vznik koloidných kvapôčok v prebiologickej, predživotnej etape, a po druhé tých činiteľov, ktoré sa zapájali do formovania živých organizmov v neskorších fázach evolúcie ako podmienky prírodného výberu, zmeny prostredia, vnútro- i medzi-druhová konkurencia, atď. Navyše evolúcia v skutočnosti nebola nepretržitým vývojom, od nižších foriem k vyšším bez potknutí a pádov. Nebolo to výlučne vylepšovanie a zdokonaľovanie štruktúr a procesov, naopak, vo svojich hrubých vetvách evolúcia vykazovala aj regresie, návraty, degenerácie, zánik a vymieranie foriem a druhov. Ale dokonca v tých líniách, ktoré sa zachovali, zmeny vonkajších aj vnútorných podmienok spôsobili rozličné komplikácie, v dôsledku čoho je cesta od jednoduchých jednobunkových organizmov k človeku, ak ju obsiahneme jediným pohľadom, plná zákrut, obchádzok a slepých uličiek, a naše telá dodnes nesú stopy a následky nejedného „taktického manévru” evolučného procesu. Prirodzene, konštruktéra mozgovej protézy alebo elektronického mozgu tie zákruty a stopy dávnych etáp evolúcie vôbec nemusia trápiť, rovnako ako to, aké znaky prispôsobovania sa podmienkam, v akých žili dávni predkovia človeka, naše telá dodnes vykazujú. Pretože mám sklony k odbočkám, pripomeniem, že krátkovekosť jednotlivca nie je dôsledkom nejakej „konštrukčnej chyby” evolúcie, ale naopak, je to konštrukčná nevyhnutnosť, pretože motorom evolúcie je premenlivosť foriem a ich následnosť v čase. Tam, kde by nebolo smrti, kde by jedny formy neustupovali iným, ďalším, nebolo by ani samotnej evolúcie. Smrť jednotlivca je teda cenou, ktorú platíme za možnosť nepretržitého vývoja celého druhu. A teraz sa znovu vraciam k téme: ukazuje sa, že biologická evolúcia bola jedinou možnou cestou ako dosiahnuť a prekročiť onen slávny prah minimálnej zložitosti, ktorý sme už spomenuli. Cesta od vodných roztokov ku koloidným kvapôčkam, od týchto kvapôčok k bunkám a od buniek k mnohobunkovým organizmom a k človeku, bola jediná možnosť za takých podmienok, aké panujú na planéte Zem. Až keď bol dosiahnutý prah minimálnej zložitosti, čím sa vyvinuté tvory uchránili pred zhubnými vplyvmi degeneratívnych trendov, až potom sa začala evolúcia organizmov v pravom slova zmysle. Prirodzene, konštruktéra protéz, umelých sŕdc, umelých obličiek, očí alebo mozgov toto všetko vôbec nezaujíma. Teda hovoríme: Kým Príroda musela splniť veľa ťažkých podmienok, konštruktér musí splniť len niekoľko z nich. A presne toto je dôvod, prečo bude v budúcnosti konštruktér schopný vyrobiť stroj, v ktorom vznikne vedomie – a to zo skla alebo kovu, hoci nás evolúcia vytvorila z vodnatej a lepkavej bielkoviny.

HYLAS: Takže ty si myslíš, že život a vedomie nie sú dva neoddeliteľné procesy a že môže existovať štruktúra, vytvorená z neživých prvkov (v obvyklom zmysle tohto slova), v ktorej sa môže vyvinúť vedomie?

FILONOUS: Čo najrozhodnejšie áno. Ba, čo viac, myslím si, že základné zákony fungovania mozgov musia byť rovnaké vo všetkých kútoch hmotného Vesmíru, aj keď nositelia týchto mozgov sa môžu od seba líšiť tak, ako sa hviezda líši od morskej hviezdice. Môžu to byť bytosti, ktoré sa na nás vôbec nepodobajú – a predsa ich mozgy musia prejavovať vo svojich funkciách pravidlá indukcie, dedukcie a ockhamovskej britvy (o úspornosti hypotéz)…

HYLAS: Dobre. Dovolíš, aby som ti položil ešte niekoľko otázok o vedomí?

FILONOUS: Nech sa páči, pýtaj sa, priateľu.

HYLAS: Prijímam tvoju tézu o tom, že vedomie je skupinový pojem, definujúci celú triedu javov, no kvôli jednoduchosti ho budeme používať tak ako predtým. Len mi, prosím ťa, povedz, kde sa podľa teba moje vedomie nachádza. Žeby v mojej hlave?

FILONOUS: A kde inde?

HYLAS: Teda v mojej hlave. A mohol by si mi ho ukázať?

FILONOUS: Trávenie sa odohráva v orgánoch mojej brušnej dutiny, však? A vedel by si mi to trávenie ukázať?

HYLAS: Mohol by som procesy tvojho trávenia ukázať tebe aj iným, a to tak, že by som ti po lokálnom umŕtvení chirurgicky otvoril brucho. Keby si mi však pod lokálnou narkózou vytrepanoval lebku a ukázal mi (napríklad v zrkadle) môj mozog, tak nikto by nevidel moje vedomie, ba čo viac, nevidel by ani tie procesy, ktoré sa spolupodieľajú na jeho tvorbe. Predsa nemožno vidieť moje vnímanie, moje myšlienky o oblakoch, ani bolesť môjho zuba. Preto sa nazdávam, že vedomie vo všeobecnosti nie je lokalizované vo fyzickom, objektívnom priestore. Keby sme uznali, že ho možno – a treba – lokalizovať, prišli by sme k veľmi zábavným záverom, ako napríklad, že keď sa pred obedom zohnem, tak sa zohýna aj môj hlad (tj. pocit hladu), alebo že keď nešťastne zamilovaný búcham hlavou o stenu, tak aj moja láska sa periodicky k tej stene približuje a zase od nej vzďaľuje, a tak podobne. Čo na to povieš?

FILONOUS: Hylas, povedz mi, prosím ťa, kde sa v priestore nachádza „odpudzovanie telies s rovnakým nábojom”.

HYLAS: Rozumiem, o čo ti ide. „Odpudzovanie ako také” ti nemôžem ukázať, lebo je to abstrakcia. Môžem ti však ukázať jeden konkrétny jav odpudzovania na príklade dvoch telies s rovnakým nábojom.

FILONOUS: Myslíš? Iba mi ukážeš, ako sa zväčšuje vzdialenosť medzi tými telesami. Vidieť možno len pohyb, ale nie „odpudzovanie”. Ono je istým zovšeobecnením a abstraktným pojmom, tak isto ako láska. Keď zdvihneme laboratórny stôl, na ktorom robíš pokusy s rovnako nabitými telesami pod strop, tak povieš, že aj ich odpudzovanie sa zdvihlo? Môžeme si zobrať aj iný príklad. Dá sa vidieť elektrón?

HYLAS: Prirodzene, vo Wilsonovej komore alebo na fotografickej platni.

FILONOUS: Vôbec nie. Vo Wilsonovej komore uvidíš len krátku šmuhu pary skondenzovanej na iónoch, ktorými niečo pohlo, a na základe teórie vydedukuješ, že to „niečo” bol elektrón; na fotografickej platni uvidíš zhluk sčernených zrniek emulzie. Elektrón bezprostredne neuvidíš. O jeho prítomnosti budeš vždy len hypotetizovať na základe istých stôp a fyzikálnych teórií. Podobne, až keď sa neurofyziológia dostatočne rozvinie, budem ti môcť ukázať isté elektrochemické procesy v tvojom mozgu, a na ich základe vydedukovať, že vidíš, počuješ alebo myslíš (napríklad myslíš „s citom a oddanosťou” na nejakú osobu, čo bude prejavom lásky). Iná skupina procesov bude v tvojom mozgu prebiehať vtedy a len vtedy, keď budeš smútiť. Takže pocit tvojho smútku existuje v priestore, tak isto ako v ňom existuje aj vedomie. Jedno aj druhé sú však abstrakciou a zovšeobecnením, ktoré v sebe zahŕňa celý rad javov, ktoré sú navzájom naviazané, a preto klasifikované spoločne.

HYLAS: Nepresvedčil si ma, Filonous. Smútok alebo bolesť zubu predsa cítiš, môžeš pociťovať alebo prežívať aj hlad, ale nikdy nemôžeš pociťovať alebo prežívať „odpudzovanie” ani „elektrón”.

FILONOUS: Zamysli sa prosím nad tým, čo sa deje keď pociťuješ hlad? Prečo si hladný? Lebo tvoj prázdny žalúdok vysiela do mozgu určité nervové signály, nie?

HYLAS: A čo z toho plynie? Každý pozorovateľ dokáže zmerať tieto nervové signály, napríklad galvanometrom, ale to mu neumožní pociťovať môj hlad. Ten pocit je výlučne môj, „privátny”, na rozdiel od „verejne pozorovateľných” nervových signálov zo žalúdka do mozgu. Prosím, aby si sa nepokúšal minimalizovať tento rozdiel.

FILONOUS: Vôbec ho neminimalizujem. Keby si sa pozrel do svojho brucha, zbadal by si, že tvoj žalúdok vykonáva pohyby zvané „hladové kŕče”. To ti povie zmysel zraku pomocou informácie plynúcej nervami z oka do mozgu. Hlad pociťuješ preto, lebo informácia o ňom prúdi zo žalúdka do mozgu inými nervami. Celý rozdiel spočíva v tom, že informácia o hlade je adresovaná výlučne tvojmu mozgu, pretože len on je nervami spojený s tvojím žalúdkom; iné mozgy nie. Keď ti však otvoríme brucho, každý bude vidieť tvoj žalúdok. Samozrejme, iba vidieť. Keby sme však prepojili nervy idúce z tvojho žalúdka s mojím mozgom, tak potom by som ja pociťoval hlad, hoci prázdny by bol tvoj žalúdok.

HYLAS: Tu postuluješ neprirodzený zákrok.

FILONOUS: Ale netáraj, Hylas. Zošitie tvojho nervu s mojím je „neprirodzený zákrok”? Ak áno, potom aj použitie elektrónového mikroskopu na pozorovanie atómových mikroštruktúr je tak isto „neprirodzený zákrok”. V oboch prípadoch len vykonávame pokusy s cieľom potvrdiť naše hypotézy a poznať realitu (ktorá zahŕňa tak vonkajšie predmety ako aj naše telá). Ak zakážeš vedcom „neprirodzené” postupy, tak by sme sa museli obmedziť len na činnosti, ktoré uspokojujú hlad, smäd, pohlavný pud, a to je všetko. To len potom bude „prirodzenosť”. Dúfam, že toto nemyslíš vážne.

HYLAS: Ale si sa nazlostil! Dobre, odvolávam tú výčitku „neprirodzenosti” postupu. Hovor ďalej.

FILONOUS: Tak sme sa dohodli, že rozdiel medzi „privátnym” a „verejným” faktom sa redukuje na vzťah medzi danou osobou a danou informáciou. Informácia o tom, čo sa deje v tele jedného človeka, je dostupná (vďaka nervovému spojeniu) iba jemu samému. Informácie z prostredia sú bezprostredne dostupné všetkým naokolo. Toto je celý problém.

HYLAS: Dovoľ mi, aby som to zopakoval. Hovoríš, že rozdiel medzi subjektívnym („som hladný”) a objektívnym pocitom („vidím fotografiu”, alebo presnejšie „tu je fotografia”) sa redukuje na vzťah medzi informáciou a jej adresátom. Informácie o vnútorných procesoch adresujú nervy výlučne mozgu daného organizmu. Na druhej strane informácie z prostredia sú dostupné všetkým.

FILONOUS: Áno. Z toho tiež vyplýva, že daná informácia pochádza z tvojho tela sa môže dostať do tvojho mozgu dvoma spôsobmi. Tvoj prázdny žalúdok môžeš  b u ď  vidieť očami (samozrejme, len keď ti otvoríme brucho)  a l e b o  ho „cítiť”, t.j. „pociťovať jeho prázdnotu”, vďaka priamemu nervovému spojeniu. Takáto diferenciácia je prirodzene dôsledkom evolučnej adaptácie, pretože by bolo úplne zbytočné, ba dokonca škodlivé, keby sme pociťovali hlad alebo bolesť zubu niekoho iného.

HYLAS: Dobre. No odkiaľ sa berie informácia, že som smutný, že pociťujem smútok?

FILONOUS: Tá informácia je správa tvojho mozgu o jeho vlastnom stave, na čo systém využíva svoje „vnútorné spätné väzby”. Myslím, že týmto sme rozptýlili všetky možné pochybnosti k danej téme. Sme teda pripravení pristúpiť k našej hlavnej téme, ktorou je funkčná analýza zariadení, ktoré patria do vyššie spomínanej množiny „sietí so spätnými väzbami”.

HYLAS: Skúmaním prvkov tejto množiny sa zaoberá kybernetika?

FILONOUS: Áno. Je to však obšírna a ťažká téma  a jej uchopenie vyžaduje vysoké intelektuálne úsilie. Preto navrhujem, aby sme ju odložili na naše budúce stretnutie. Zatiaľ, prosím ťa, samostatne pouvažuj o problémoch, ktoré sme doteraz spomenuli, no najmä o evolúcii z pohľadu konštruktéra.

 

 

 

                                                                               V

 

HYLAS: Priateľu, celú noc som premýšľal o všetkom, čo sme doteraz spolu preberali, a sformuloval som otázky, na ktoré by som rád počul tvoje odpovede pred tým, než mi predstavíš ďalšie dôsledky, ktoré pre filozofa vyplývajú z objavov kybernetiky. Ak som ťa správne pochopil, rozdiel medzi „subjektívnym“ a „objektívnym“ vidíš v spôsobe, akým sa informácia dostáva do našej nervovej sústavy. V tomto chápaní je môj žalúdok nervom spojený s mozgom, a preto môžem zažívať jeho stavy, ako napríklad hlad. Na druhej strane okolité predmety nie sú nervami spojené s mojím mozgom, a preto ich síce môžem vnímať, ale nedokážem „cítiť ich stavy“. Vec sa však komplikuje, keď predmetom vnímania urobím svoj vlastný mozog. Môžem ho vnímať dvojako, a preto aj „dvojako“ pre mňa existuje: raz ako mozog, ktorý pociťujem „zvnútra“ („bezprostredne“), a druhý raz ako „predmet“ („sprostredkovane“), keď, vyvŕtajúc si dieru v lebke pri lokálnom umŕtvení, hľadím na svoj mozog v zrkadle. Ten prvý prístup k vlastnému mozgu mám iba ja, kým tým druhým disponujú všetci ľudia. Ako chápať túto dualitu?

FILONOUS: Nie je tu žiadna dualita, pretože mozog „pociťovaný zvnútra“, ako si to vyjadril, neexistuje. Je to len zavádzajúci, a preto falošný opis duševného života, to jest myslenia, citov a vnemov, ktoré sa  o d o h r á v a j ú  v tvojom mozgu, ale  n í m   n i e   s ú . Tvoj mozog „jestvuje“ iba jedným spôsobom, a to takým, akým ho môžu skúmať všetci ľudia.

HYLAS: Nedá sa to nejako spresniť a zadefinovať vedomie pomocou objektívnych pojmov?

FILONOUS: Ale áno. Vedomím nazývame takú vlastnosť systému, ktorú poznáme vtedy a len vtedy, keď my sami sme tým systémom. Tu máš zreteľne vyslovenú celkom objektívnu nevyhnutnú a postačujúcu podmienku. Ak sa jeden človek rozpráva s druhým po telefóne, od partnera dostáva informácie iba on, ledaže by sme k telefónnemu káblu pripojili ešte jedno slúchadlo. Podobne, keby si sa pripojil k cudziemu mozgu, mohol by si sa bezprostredne zúčastňovať na jeho informačnom kolobehu, t.j. na jeho duševnom živote. O tom, aké podmienky by takýto pokus umožnili, ešte budeme hovoriť. Aká je tvoja ďalšia otázka?

HYLAS: Musím priznať, že napriek všetkým tvojím vysvetleniam stále neviem, čo naozaj vedomie je…

FILONOUS: Milý môj, povedať niekomu, čo „voľačo“ je, znamená zredukovať to „voľačo“ na „niečo iné“, ukázať spojenia jedného s druhým, skonštruovať model tohto „voľačoho“ (matematický, mechanický, alebo nejaký iný), a to je všetko. Iné poznanie alebo chápanie na tomto našom fliačiku nejestvuje. O aké pochopenie javu vedomia ti vlastne ide? Naozaj nechápem.

HYLAS: Možno že ohromne zložitý elektronický mozog by sa skutočne mohol správať neodlíšiteľne od toho ľudského: s pomocou príslušných aparátov by mohol vnímať okolie a skúmať ho spolu so zákonitosťami vlastného fungovania, mohol by myslieť, vyjadrovať svoje myšlienky, uvažovať – ale stále nebudeme vedieť, či tieto procesy sprevádza vedomie, teda či onen mozog vedomie má alebo nemá. Na to, aby sme to zistili, podľa teba, podľa tvojej definície, museli by sme sa sami stať tým elektronickým mozgom.

FILONOUS: Zotrvávaš v zajatí predsudkov a zastaraných názorov, až je mi ťa ľúto, milý Hylas. Hovoríš, že nevieš, čo je vedomie, a zrazu sa ukazuje, že máš v tomto odbore perfektné vedomosti, ktorých zdrojom je bezpochyby nadprirodzené osvietenie.

HYLAS: Čo to táraš?

FILONOUS: Z toho, čo si povedal, vyplýva, že nepovažuješ vedomie za zovšeobecnenie, ktoré zahŕňa procesy ako myslenie, vnímanie, atď., ale skôr za akúsi ideu, akési absolútno, ktoré iba sprevádza tieto procesy ako opatrovník, dozerá na ne, ale sa na ne neredukuje, a teda je to akýsi „superjav“, akýsi  e p i f e n o m é n , ktorý sa nad našimi procesmi vnímania a myslenia vznáša ako duch nad vodami. A tak sa ukazuje, že si epifenomenalistom, Hylas. Jasne a opakovane som ti však povedal, že vedomie  j e  videnie,  j e  počutie, pociťovanie, vnímanie, spomínanie, učenie sa, a nič viac. Sám si už k tomu dospel a uznal si, že vedomie sa skladá z duševných javov tak isto ako armáda z vojakov – a tu zrazu: mystické zjavenie sa vracia s metafyzickým rumencom na tvári, v plnej sile a v plnom zdraví.

HYLAS: Máš pravdu. Priznávam, vyjadril som sa pochabo. Ale… ale z toho vyplýva, že, ak sa nemýlim, ty redukuješ vedomie na reakcie organizmu (alebo elektromozgu) na vzruchy. Tým spôsobom stieraš rozdiel, ktorý môže (a podľa mňa musí) existovať medzi neživým, aj keď mysliacim, strojom a živým človekom.  M o j e  vnímanie,  m o j e  myšlienky – to je  m o j e  vedomie. Súhlasím. Ale vyplýva z toho, že vnímanie a myšlienky elektromozgu  s ú  jeho vedomím? Pri prechode od človeka k stroju sa niekde vytráca vnútorná kvalita mojich duševných procesov.

FILONOUS: Tento problém možno vyriešiť jedine cestou experimentu a empírie. Poznajúc vnútornú kvalitu vlastných duševných procesov, neupieraš túto kvalitu iným ľuďom, lebo vyzerajú tak isto ako ty a sú z toho istého materiálu. Čo sa týka elektromozgu, plne chápem tvoje pochybnosti. Preto sa vynasnažím nájsť podmienky, v ktorých by si sa ty sám (alebo ktorýkoľvek iný človek) mohol stať elektromozgom, a tak ti ukázať, či sa počas tejto premeny vytráca vnútorná kvalita duševných pochodov alebo nie.

HYLAS: Ale to je predsa nezmysel, to sa nedá!

FILONOUS: O tom sa presvedčíme, ale až keď zhromaždením dostatočného množstvo faktov natoľko prenikneme do kybernetickej vedy, že budeme schopní navrhnúť patričný experiment. Dovtedy si svoje pochybnosti uchovaj.

HYLAS: Dobre. Ideš teraz rozprávať o množine systémov zvaných siete?

FILONOUS: Áno. Táto množina zahŕňa systémy so stupňom zložitosti rovným alebo vyšším než istá hodnota v. Pod v rozumiem minimálnu zložitosť, akú system musí mať, aby do tejto množiny patril.

HYLAS: Vari všetkým prvkom tejto množiny pripisuješ vedomie?

FILONOUS: Ak definujeme vedomie ako vlastnosť systému, ktorá sa dá poznať iba ak my sami sme tým systémom, potom by sa muselo pripísať vedomie aj mozgom plazov, vtákov, rýb, a dokonca aj „brušným mozgom”, to jest gangliám, hmyzu. Ale takéto rozšírenie pojmu vedomie je nesprávne.

HYLAS: Takže tvoja definícia padá?

FILONOUS: Vôbec nie. Len v nej dodatočne spresníme podmienky takto: vedomie je taká vlastnosť systému, ktorú poznáme len vtedy, keď my sami sme tým systémom, pričom zložitosť systému je blízka zložitosti ľudského mozgu. Týmto spôsobom rozumne ohraničíme rozsah daného pojmu. Čo sa týka mozgov iných zvierat a tiež sietí, ktoré nie sú mozgom živého organizmu, môžeme len pripustiť, že analóg ľudského vedomia sa v nich prejavuje v rozličnej miere, a to tak, že čím má daná sieť vyššiu organizáciu, tým má „vyššie“ alebo „jasnejšie“ vedomie. Ten neobyčajne hmlistý a nedokonalý spôsob formulácie pramení z toho, že zatiaľ ešte nevieme merať vedomie fyzikálnymi prostriedkami. To znamená, vieme to robiť v princípe, teoreticky, ale k praktickej realizácii takýchto meraní je ešte veľmi ďaleko.

HYLAS: Ako si predstavuješ také meranie vedomia?

FILONOUS: Samozrejme tu ide o meranie „negatívnej entropie“ systému, t.j. v ňom obsiahnutej informácie, pričom meranie musí brať do úvahy nielen množstvo informácie, ale aj všetky  p r e m e n y , ktoré táto informácia môže podstupovať v danej sieti, ako aj v súvislosti s účinkami siete na prostredie a naopak. Je vysoko pravdepodobné, že transformovateľnosť informácie je funkciou zložitosti siete. Keby to tak bolo (a mnohé údaje naznačujú, že to naozaj tak je), mohli by sme odvodiť vzorce – tým myslím matematické rovnice – ktoré by jednoznačne preukázali vzťah medzi zložitosťou systému a stupňom vedomia, ktoré v ňom môže vzniknúť. V tomto zmysle naša množina predstavuje istú hierarchiu sietí, od najjednoduchších, ktoré ledva dosahujú zložitosť v a majú „mizivé“ vedomie, po najzložitejšie, ktoré vysoko prevyšujú hodnotu v, vďaka čomu sú obdarené vedomím „najvyšším“ a „najjasnejším“. Hádam chápeš, že ak takto matematicky a fyzikálne problém vyriešime, už by sme sa viac nemuseli uchyľovať k takým mútnym a ľahko misinterpretovateľným termínom ako „jasné“ „utlmené“, „nízke“ alebo „vysoké“ vedomie.

HYLAS: Počkaj. Z tvojich slov vyplýva jedna zvláštna vec. Hovoríš, že v množine sietí na samom spodku hierarchie sa nachádzajú siete najjednoduchšie a navrchu siete najzložitejšie, s „najvyšším“ vedomím. Lenže zložitosť predsa možno ľubovoľne zvyšovať, a preto by aj vedomie v tomto zmysle mohlo neohraničene rásť. Teoreticky by z toho vyplynula možnosť existencie nekonečne zložitej siete, obdarenej "nekonečne vysokým" vedomím. Obávam sa, že matematická formulácia tejto tézy by bola matematizáciou pojmu božstva, bytosti s „nekonečným vedomím“…

FILONOUS: To, čo si povedal, je vtipné, ale vec sa má inak. Je možné domnievať sa, že okrem prahu minimálnej zložitosti jestvuje aj hranica maximálnej zložitosti.

HYLAS: Kde je tá hranica?

FILONOUS: Ide o to, že pravdepodobne jestvuje isté maximum nárastu vedomia, nad ktorým ďalšie zvyšovanie zložitosti už prinesie len cúvanie, regres a degeneráciu.

HYLAS: Ako je to možné?

FILONOUS: Napríklad tak, že po prekročení optimálnej zložitosti sa sieť začne funkčne rozpadať. Jej jednotlivé časti sa začnú vymykať spod všeobecného zjednocujúceho riadenia a prejavia sa tendencie k vnútorným konfliktom medzi jednotlivými procesmi, tendencie k autonomizácii, ktoré privedú k totálnemu rozpadu príliš zložitej siete na rad kvázi-samostatných jednotiek, odsúdených na neustále vzájomné boje, čiže na seba navzájom škodlivo pôsobiacich.

HYLAS: Nie je to číra fantázia?

FILONOUS: Nie. Prirodzene, nemáme ani potuchy o tom, či sa ľudský mozog približuje k tejto hraničnej hodnote, teda či už dosiahol optimálnu zložitosť alebo nie, no v určitých podmienkach prejavuje výrazné tendencie k autonomizácii svojich jednotlivých častí – zdôrazňujem, že v zmysle funkčnom, a nie materiálnom.

HYLAS: Aké sú to prejavy a prečo zdôrazňuješ ich funkčnú stránku?

FILONOUS: O stránku funkčnú ide v tom zmysle, že rozpad procesov a s ním spojená strata akčnej celistvosti (čiže „osobnosti”) siete vôbec nevyžaduje štiepenie systému z materiálneho hľadiska. Napríklad rozdvojenie osobnosti môže zájsť u človeka veľmi ďaleko bez toho, aby sme postrehli akékoľvek morfologické alebo anatomické zmeny. Možno sa domnievať, že „optimum” zložitosti určuje celý rad činiteľov, ako napríklad rýchlosť prenosu impulzov, nárast „stupňov voľnosti” v dôsledku rastúceho počtu možností na výber ďalších prenosových dráh, a tak ďalej. Hovoriac o akčnej autonomizácii, ktorá sa prejavuje v zložitých sieťach, dotýkame sa tu obrovskej oblasti duševných javov, súvisiacich s takzvaným podvedomím.

Tento odbor psychológie je zabahnený ako maloktorý iný mútnou terminológiou, oceánom neoveriteľných a nepravdivých hypotéz, najčastejšie tvorených neschopnými alebo metodologicky neškolenými nasledovníkmi Freuda. Preto je kybernetická analýza týchto javov a ich skúmanie na báze teórie informácií výnimočne potrebné a cenné.

Riskujúc prílišné zovšeobecňovanie a istú dávku opakovania (keďže o dynamike sietí máme hovoriť až neskôr), predsa sa odvážim, práve v záujme napredovania v otázke kybernetického pohľadu na podvedomie, povedať na túto tému niekoľko slov – s tým, že sa vynasnažím pojať úlohu skôr vývojovo, ohraničiac sa výlučne na skúmanie duševného vývoja človeka a neporovnávajúc dynamiku neurónovej siete so sieťami inými (napr. elektronickými), lebo toto druhé poňatie, ktoréby som nazval „konštruktérskym”, si ponecháme na neskôr.

Psychoanalytici hovoria, že duševný život človeka sa skladá akoby z dvoch častí a je výslednicou dvojakých procesov: vedomých (ktoré zosobňuje nimi tak nazývané „ego”, t.j. „vedomé ja”, „vedomá osobnosť”) a podvedomých (ktorých substrátom je tzv. „ono”, „id”, tj. súbor javov, ktoré su za normálnych okolností ich nositeľovi nedostupné).

Vedomé procesy majú zjavný a výrazný  c i e ľ o v ý  a adaptačný charakter, t.j. sú prejavmi príčinne vysvetliteľnej a biologicky racionálnej adaptácie ľudského organizmu na prostredie, v ktorom ten organizmus žije. Vznikajú tým, že človek sa učí všetky sieťové činnosti nevyhnutné na život, pri čom neefektívne procesy, ktoré nevedú k dosiahnutiu cieľa, sa vďaka činnosti záporných spätných väzieb utlmujú a nakoniec vyradia zo správania organizmu.

Podvedomé procesy nemajú takýto predmetno-cieľový a racionálno-príčinný charakter. Akoby smerovali k cieľom, ktoré sú zásadne nedosiahnuteľné, ba čo viac: biologicky nezmyselné a iracionálne. Do značnej miery spočívajú v perseverácii (vytrvalom opakovaní dokola) určitých činností, ktoré majú charakter obsesií, fóbií, neuróz, a podobne, a ktoré sa reziduálne prejavujú aj v správaní tzv. “normálnych” ľudí, ale obzvlášť výrazne a silno u neurastenikov.

Ako tieto procesy vznikajú a fungujú?

Novorodenec pri narodení disponuje sieťou, v ktorej nastávajú predovšetkým javy „rozptýlené”, náhodné a necielené. Tieto javy vyvolávajú neusporiadané svalové pohyby, chaotickú premenlivosť reakcií a neschopnosť akejkoľvek koordinovanej a cielenej činnosti. Zbieraním skúseností od okamihu narodenia, dieťa začína  v y r a ď o v a ť  všetky necielené činnosti, t.j. také, ktoré nevedú k cieľu, čím sa spočiatku úplne chaotický systém, fungujúci na báze „štatistického rozptylu” sieťových procesov, začína organizovať do vyhranených funkčných súborov, ktoré sa priraďujú k rozličným úlohám.

Takto sa dieťa  u č í  vidieť, t.j. obracať oči do určitého smeru, chodiť, rozprávať, atď. Tú „štatistickú náhodnosť” činnosti „novonarodenej siete” treba chápať cum grano salis, aby sme neupadli do nejakého „fyzikáneho absolutizmu”, ktorý by chcel traktovať takúto funkčne neorganizovanú sieť tak isto ako napr. štatistický súbor (ensemble) atómov, pretože je zrejmé, že už od samého počiatku svojej existencie má sieť určité dynamické „centrá funkčnej kryštalizácie” a jej činnosť nie je až tak chaotická, ako napr. pohyby skupinky brownovských častíc v kvapke vody.

V každom prípade cesta od činností skôr chaotických ku koordinovaným, od myšlienok nejasných, nejednoznačných a mútnych ku slovne precizovaným a od správania novorodenca k vedomej činnosti dospelého organizmu vedie práve cez učenie sa, elimináciu necielených procesov a špecializáciu, organizáciu a dynamickú štrukturalizáciu procesov, pričom výberovým kritériom je adaptačná úspešnosť danej duševnej činnosti alebo jej účinku, premeneného na činnosť pohybovú.

Každá nová činnosť sprvu vyžaduje plnú koncentráciu vedomia, tj. všetkých tých sieťových procesov vyššieho rádu, ktoré psychoanalytici nazývajú „osobnosťou”, „egom”. Po jej zvládnutí sa činnosť automatizuje a presúva zo sféry vedomej do nevedomej. Dynamický model činnosti na dosiahnutie adaptačného efektu už nemusí budovať celá sieť; už nie je nevyhnutné neustále sa sústreďovať na každý stupeň novej činnosti – lebo sa vytvoril špeciálny funkčný podsúbor, ktorý je pripravený konať, kedykoľvek je to potrebné, a ktorý sa dá spúšťať podľa ľubovôle. Takýmto spôsobom podliehajú automatizácii, a teda aj presunu do ne-vedomia, všetky procesy bez výnimky, počínajúc vyššie spomínaným riadením očných buliev (ktoré sa novorodenec učí nie bez ťažkostí!) až po najzložitejšie činnosti pohybové (akrobatika, žonglovanie), ako aj duševné (abstraktné matematické uvažovanie, ktorého jednotlivé časti, pre laika neraz úplne nepochopiteľné, zručný matematik vykonáva  a u t om a t i c k y).

Všetky automatizmy tohto typu charakterizuje to, že ich možno ľubovoľne spúšťať, ako aj ľubovoľne vracať späť do vedomia. Napríklad automatizmy dýchania, jazdy na bicykli alebo akrobacie možno urobiť centrom subjektívne sústredenej pozornosti a introspektívne skúmať jednotlivé prvky daného procesu.

Automatizmy podvedomia sa od vyššie spomenutých automatizmov ne-vedomia odlišujú tým, že nie sú ľubovoľne prístupné, a dokonca len snaha dopátrať sa ich prameňov naráža na značné ťažkosti. Vysvetľujeme to tým, že ich od vedomia oddeľuje osobitná  d y n a m i c k á   b a r i é r a .

Pri koreni javov vedomých ako aj podvedomých leží symbolizačná (symbolotvorná) funkcia siete, ale jej aplikácia v nich je pricipiálne odlišná.

Symbolotvornosť vedomia má za úlohu narábať so symbolmi ako skratkami alebo „vyvolávacími heslami” veľkých súborov impulzov pri tvorbe rôznych „situačných modelov” vonkajšieho Sveta alebo tiež rôznych stavov siete samej, lebo tvorba takýchto modelov, narábanie s nimi a ich vzájomné transformácie (ako napr. pretváranie špecifických myšlienok vo forme slov alebo matematických vzorcov), sú nevyhnutné pre adaptačné funkcie ľudského organizmu. Tieto symboly sú adresované predovšetkým okolitému svetu a slúžia na komunikáciu s inými ľuďmi, no súčasne pomáhajú vytvárať „model sveta” v rámci siete samej. Biologicky cieľová, racionálna, príčinne podmienená a adaptačne nevyhnutná funkcia týchto vedomých sieťových procesov je zrejmá a pochopiteľná.

Ale v podstate rovnaké symbolotvorné schopnosti má aj podvedomie, čiže tie procesy, ktoré nie sú automatizmami v tom zmysle, ako sme opísali vyššie (lebo „dynamická bariéra” bráni voľnému prístupu k nim) – hoci ich adaptačná hodnota je veľmi otázna.

Prirodzene, tieto procesy sú neprístupné iba relatívne, pretože keby sa k nim naozaj nedalo dostať, ani by sme o nich nevedeli. V skutočnosti sa prejavujú v snoch, v hypnóze, v mnohých chorobných, neurotických stavoch a tiež ich možno nájsť počas vyšetrenia, najmä metódou „voľných asociácií”.

Symbolické funkcie podvedomia, o ktorých je reč, sa „nanucujú” vedomiu v stavoch neúplnej funkčnosti siete v podobe rozličných nutkaní, obáv a kompulzívnych činností (strach z uzavretého alebo otvoreného priestoru apod.) a vykazujú nezvyčajnú trvanlivosť, tendenciu k perseverácii, absolútnu odolnosť voči argumentácii skúsenosťou a racionálnym presviedčaním, či už zo strany samotného neurastenika alebo iných.

Vyzerajú úplne ako „normálne”, cieľové činnosti siete, a teda obsahujú počiatočnú motiváciu, koordinované aktivity, aj cieľ, ibaže všetky tieto prvky dohromady tvoria úplne iracionálny celok, ktorý v skutočnosti neslúži ani danému jednotlivcovi, ani nikomu inému, a nepredstavuje žiadnu reálnu adaptačnú činnosť, skôr naopak, obyčajne je len trápením pre človeka, ktorý tieto činnosti vykonáva pod vnútorným tlakom.

Ako vidno, toto je akoby „zrkadlový obraz” tej hierarchie duševných javov, ktorú považujeme za racionálnu a normálnu. Vieme, že vedomie je do značnej miery podmienené obrovským množstvom nevedomých duševných procesov – napríklad akúkoľvek myšlienku vieme vyjadriť len vďaka súčinnosti veľkého množstva duševných automatizmov v podobe vnútorných spätných väzieb pamäti, ktoré dodávajú potrebný slovný materiál, a spätných väzieb, ktoré udržiavajú smerový gradient výroku (vždy je reč „o niečom”, ale súčasne myseľ smeruje „odniekiaľ” „niekam”) a následne eliminujú zo sféry vnímania a myslenia všetky impulzy, ktoré by mohli byť prekážkou danému výroku, jeho organizácii alebo realizácii, atď.

Existencia týchto javov, týchto neuvedomených (ale uvedomiteľných) procesov, predstavuje akoby „základy” budovy vedomia, zrejme však vyžaduje nevyhnutnú jednosmernosť vo vzťahoch, ktoré v tejto oblasti musia panovať; to znamená, že vedomie musí mať plnú a absolútnu moc nad mimovedomými automatizmami, ktoré sa spúšťajú podľa potreby a ktoré tvoria a umožňujú jeho správnu činnosť, zatiaľ čo opačné procesy, t.j. procesy dominácie mimovedomých automatizmov nad vedomím, by mali byť – aspoň na prvý pohľad – nemožné.

Vzájomné závislosti a vzťahy medzi vedomým a ne-vedomým sú však v skutočnosti ďaleko zložitejšie.

Spomeniem tu len dva body. Po prvé, pripomeňme si, čo sme hovorili o chaotickej a štatisticky náhodnej činnosti „novorodeneckej” siete. Hneď od začiatku je to projekt „hypotézotvorného aparátu” o okolitom svete a o vzťahu organizmu k tomuto svetu. Ako už vieme, pomocou princípu „pokusu a omylu” a eliminácie vytvára modely prostredia a dynamické modely cieľových aktivít. Problém je v tom, že prinajmenšom nie všetky „nesprávne” modely sa odstraňujú bez stopy; po niektorých zostávajú isté stopy alebo zvyšky, ktoré môžu mať nezvyčajnú životnosť. Do hry tu vstupuje činiteľ citového zaangažovania organizmu (siete) do daných situácií, ktoré, súc v sieti nesprávne interpretované, síce podliehajú racionálnemu tlmeniu, eliminácii a vedomej filtrácii, ale stále v sieti zostávajú, ukryté za “dynamickou bariérou”, vo forme rozličných podvedomých procesov, ktoré stade môžu celé roky deformujúco vplývať na iné – vedomé – procesy.

Isté svetlo na tieto fakty vrhá jav, ktorý tu spomeniem ako bod druhý. Mám na mysli  p a m ä ť , mechanizmus zapamätávania, a predovšetkým rozpamätávania.

Neurónová sieť človeka nie je tak efektívna a tak podriadená vedomiu, ako sa mnohí domnievajú. Ako je experimentálne dokázané, ľudská pamäť obsahuje okolo m i l i ó n k r á t  viac uložených prvkov ako je tých, ktoré sú dostupné rozpamätávaniu podriadenému vôli. V hypnóze si človek môže spomenúť na zážitky a javy, ku ktorým v bdení nemá žiaden prístup. Tak napríklad výskum amerických psychológov ukázal, že zhypnotizovaní murári dokážu presne popísať jednotlivé tehly z tých desiatok tisícov, ktoré kládli pred ôsmimi až desiatimi rokmi. Taký murár ti povie, že určitá tehla v stene domu, ktorý staval, povedzme šiesta z rohu, v ôsmej vrstve na treťom poschodí, má červenkastú škvrnu a odbitý ľavý vrchný roh, čo sa samozrejme dá overiť, a aj sa tak stalo! Tieto fascinujúce výsledky ukazujú, že pamäť priemerného človeka obsahuje až 10¹⁵ prvkov, no z toho len na jednu milióntinu sa človek dokáže rozpomenúť v bdelom, tj. normálnom, stave.

Ako tieto fakty súvisia s javmi podvedomia, si dnes môžeme len domýšľať. Možno podvedomie je súbor javov, ktorý nevyhnutne vzniká v sieťach, ktoré prekročili istý prah zložitosti, a preto je len vedľajším, evolúciou vôbec neplánovaným, ale zato nevyhnutným, dôsledkom činnosti dostatočne zložitých štruktúr, v ktorých existuje vedomie.

Ako vidno z experimentálnych údajov, nad princípmi pamäti máme len ohraničenú, a to veľmi ohraničenú, moc. V  tomto informačnom zásobníku sa odohrávajú rozličné málo preskúmané procesy – niečo ako spontánna tvorba súvislostí a transformácií jednotlivých engramov, čiže pamäťových stôp. Toto má za následok vznik rozličných súborov, ukrytých za dynamickou bariérou podvedomia, ktoré majú zásadný vplyv na výslednú formu vedomých procesov. Dnes môžeme len hypoteticky načrtnúť plán neurónových spojení, ktoré korešpondujú s popísaným procesom, tj. s preraďovaním engramov z priestoru, ktorý je dostupný rozpamätávaniu riadenému vôľou, do oblasti akčných súborov, ktoré sú substrátom podvedomia. Toto sú prvé kroky kybernetickej analýzy v tomto tak zložitom a pre výskumníka nevďačnom teréne. Obzvlášť cenná je tu metóda voľných asociácií, pretože nám umožňuje sondovať hlbiny podvedomých procesov a získavať vzorky z náhodných „nerastných ložísk” týchto procesov, zatiaľ čo analýza obsahu vedomých procesov je obmedzená len na to, čo už bolo prefiltrované dynamickou bariérou, zorganizované, zoštruktúrované a čo nám preto hovorí málo, alebo až nič, o javoch, ktoré prebiehajú za obzorom poľa vedomia.

V skratke možno povedať, že vedomie by nemohlo existovať bez podvedomých, zautomatizovaných procesov. Podobne, bez symbolotvornej funkcie by neexistovalo podvedomie, ktoré sa prejavuje najmä v snoch, v hypnóze, v stave neurózy, ale aj v norme, a to vo forme omylov alebo zabúdania niektorých názvov a mien, atp., ktoré sú dôsledkom skrytého účinkovania podvedomých procesov.

HYLAS: Takže symbolotvorná funkcia podvedomia je nepochopiteľná v tom zmysle, že nevieme, na čo slúži – a možno sa domnievať, že je len vedľajším účinkom činnosti veľmi zložitej štruktúry sieťového typu, je to tak?

FILONOUS: Áno. Myslím, že týmto uzavrieme našu odbočku na tému psychoanalýzy. Tieto javy sme spomenuli, aby sme si uvedomili, že prejavy relatívnej slobody a autonómie rozličných duševných javov sú dôsledkom základného zákona fungovania veľkých neurónových sietí. Sú to problémy, ku ktorým kybernetika nevie pristúpiť dostatočne rigorózne, lebo ako veda je len v začiatkoch a ešte neexistuje všeobecná matematická teória automatov sieťového typu s neohraničenou zložitosťou.

HYLAS: Akú teóriu tu máš na mysli? Nie celkom ti rozumiem.

FILONOUS: Najzložitejšie siete, aké sa dnes budujú, sú počítacie stroje. Množstvo prvkov, ktoré obsahujú, je rádovo tri-štyri tisíc (rovné množstvu elektronických alebo kryštalických relé). Nemožno pochybovať, že s použitím súčasných technológií a dnešných poznatkov najväčšie siete, aké sa dajú skonštruovať, nemôžu obsahovať viac než 10 000 funkčných prvkov. Takže činiteľ zložitosti týchto sietí sa bude rovnať číslu 10 000, tj. 10⁴. Ale centrálna nervová sústava človeka obsahuje 10¹⁰ prvkov (neurónov), a teda je miliónkrát zložitejšia než najväčšia „umelá” sieť. Odkiaľ sa berie táto hranica v konštrukcii zložitých automatov, táto najvyššia dosiahnuteľná zložitosť rádu sotva 10 000 prvkov? Prvý problém tu spôsobujú činitele technologické: rozmery lámp a relatívne vysoká spotreba energie, ktorá má za následok, že elektronický mozog len 100 000-krát väčší ako tie súčasné, vyrobený z elektróniek, by vyžadoval na chladenie celé Niagarské vodopády⁹. V tejto oblasti však už vidno značný pokrok, lebo kryštalické lampy (tranzistory) umožnili zmenšiť rozmery aj znížiť energetickú spotrebu elektromozgov o 90 percent v pomere k elektromozgom skonštruovaným z katódových lámp. Druhý problém je zapríčinený nedostatkom vedomostí v oblasti teórie. Mám na mysli teóriu automatov. Vec sa má takto. Prvé lietadlá sa dali budovať empiricky, metódou pokusu a omylu, ale bez teórie lietania, aerodynamiky, teórie odolnosti materiálov, teórie vzbudených kmitov (flatter), atď., by bol ďalší rozvoj letectva nemožný. Aj dnes sa siete vlastne navrhujú metódou pokusu a omylu, lebo všeobecná teória ich činnosti neexistuje. Teória automatov digitálneho typu, akými sú počítače, musí byť súčasťou formálnej logiky. A formálnu logiku nezaujíma, koľko elementárnych operácií je potrebných na vyriešenie danej úlohy, ale len to, či riešenie existuje alebo nie. Z hľadiska formálnej logiky je jedno, či na riešenie nejakej úlohy je potrebných toľko elementárnych operácií, že ich vykonanie by si vyžadovalo 10 miliárd alebo 10 kvadriliónov rokov. Reálna konštrukcia automatu však vyžaduje poznať odpoveď na otázku, koľko operácií je potrebných na dosiahnutie cieľa (riešenia). To po prvé. Po druhé, pri každej jednotlivej operácii je možné urobiť chybu. Ak tých operácii musí byť veľmi veľa, potom rastie aj celková pravdepodobnosť výskytu chyby. Preto organizmus využíva na minimalizáciu následkov chýb opravné mechanizmy, ktoré my nedokážeme zabudovať, pretože sú založené na „samoopravnej” schopnosti tkanív. Technické zariadenia takúto schopnosť nemajú. A to je veľmi dôležitý detail. Teória automatov, ktorá raz určite vznikne, bude musieť zohľadniť dĺžku uvažovacieho reťazca, čo vyžaduje zobrať do úvahy faktor času, a tiež musí zohľadniť a predvídať aj chyby v uvažovaní. Preto musí taká teória, po prvé, zjednotiť prvky logiky s termodynamikou (ktorá zohľadňuje faktor času v procesoch rastu entropie, a ako už vieš, zrkadlovým obrazom entropie je informácia), a po druhé, musí zohľadniť princípy biofyziky. Tieto direktívy sú momentálne iba všeobecné, lebo, ako som povedal, teória ešte neexistuje.

HYLAS: Myslím, že taká teória nám naozaj pomôže určiť optimálnu zložitosť, to jest hornú hranicu zložitosti, ponad ktorú sa jednoliata činnosť siete začne rozpadať. Neviem si však celkom predstaviť, ako môže táto teória, vo svojej podstate fyzikálna, a teda formulovaná jazykom matematiky, merať stupeň vedomia danej siete.

FILONOUS: Bude schopná merať účinnosť, rozsah, rýchlosť a efektívnosť všetkých procesov, ktoré tvoria vedomie, a nič viac. Dám ti príklad, z ktorého pochopíš, čo taká teória dokáže. Na základe analýzy niektorých neurónových sietí McCulloch a Pitts dospeli k názoru, že ak sa na krátky okamih dotkneme pokožky človeka chladným predmetom, tak pocíti teplo¹⁰. Ich predpoveď sa potvrdila v experimente. Činnosti niektorých relatívne jednoduchých sietí už vieme matematicky modelovať. S veľmi zložitými sieťami je to zatiaľ nemožné.

HYLAS: Nič z tohto sa však netýka otázky „vnútornej kvality” duševných procesov.

FILONOUS: Ako že nie? Predsa vieš, že vedomie človeka nie je stále rovnaké alebo rovnako „jasné”. Niektoré chemikálie vedia vedomie určitým spôsobom „zaostriť” a iné zas „otupiť” a navyše, človek má iné vedomie v bdelom stave, v spánku, počas choroby, v únave alebo v stave „poblúznenia” či „čiastočnej straty vedomia”. Teória bude vedieť zohľadniť všetky tieto možnosti. Možno ti však ide o niečo iné? Možno myslíš na „vnútornú kvalitu”, akú prejavujú napríklad mozgy rýb alebo gangliá hmyzu, to jest, hovoriac metaforicky, „čo a ako cíti niekto, kto je mravcom alebo karasom”? Prirodzene, teória nám neposkytne „kvalitu” duševných procesov mravca alebo karasa tak, aby sme mohli zažiť, aké je to byť „hmyzom alebo rybou”.

HYLAS: Natíska sa mi ešte jedna veľmi dôležitá námietka, ktorá sa týka celej kybernetiky, no najmä jej filozofického pozadia. „Siete so spätnou väzbou”, ktorými sa táto veda zaoberá, sú predsa mechanizmy. Kybernetika sa teda snaží zredukovať nervové, a dokonca aj duševné, javy na mechanické procesy, a tak je len novou reinkarnáciou starého mechanického materializmu devätnásteho storočia, podľa ktorého sa dajú všetky javy, vrátane javov života, preložiť do jazyka mechaniky. Rozvoj biológie a fyziky však rozdrvil na prach budovu naivných a mechanistických špekulácií. Čo na to odpovieš?

FILONOUS: Hovoríš, že kybernetika je pokračovaním starého mechanicizmu. No prosím ťa, uváž, odkiaľ sa vzal základný pojem tohto smeru. Filozofia vždy odzrkadľuje a abstrahuje praktickú činnosť človeka. V ranej fáze svojej existencie sa ľudia, už pozlučovaní do skupín, ako zárodkov spoločnosti, a ovládajúci jazyk, pokúšali vplývať na okolitý svet a interpretovať ho tak, ako keby mali dočinenia s inými ľuďmi. Preto pripisovali osobnosť prírodným javom, nebeským telesám, hviezdam, atď. Toto bol prvý všeobecný model javov – antropomorfický a animalistický súčasne. Na oveľa neskoršej etape vývoja, v 17. a 18. storočí, sa začal vytvárať nový model javov. Bol ním mechanizmus – umelá konštrukcia, vytvorená človekom v podobe mašinérie hodinových strojov, a jej teoretické zovšeobecnenie v newtonovskej nebeskej mechanike. Fyzika začala traktovať hmotu ako súbor maličkých, elastických teliesok, ktoré podliehajú zákonom mechaniky. Zákony mechaniky vedeli vysvetliť prácu srdca aj krvného obehu. Mechanika umožnila vytvoriť parný stroj. Zo všetkých týchto disciplín vyplynul koncept „mechanizmu”, ktorý sa vyznačoval týmito charakteristickými črtami: celok možno zredukovať na sumu jeho častí, každý proces môže bežať rovnako smerom napred aj nazad a mechanizmus je ahistorický, čiže nie je formovaný vlastnou minulosťou. Môžeš ho rozoberať a skladať podľa ľubovôle, a na jeho činnosti to nič nezmení. Môžeš otočiť čas a on sa vráti na svoj počiatok. Ak vieš polohu [a hybnosť – pozn. prekl.] všetkých jeho častí a všetky pôsobiace sily, môžeš predpovedať jeho stav v akokoľvek vzdialenej budúcnosti. Všetky tieto tvrdenia sú však pravdivé iba vo vzťahu k takým predmetom, ako sú hodiny alebo parný stroj, a nedajú sa aplikovať na javy biologické alebo kvantové. Všetky tieto postuláty mechanicizmu vyvrátili experimenty: organizmus je niečo viac než len skladačka (suma) jeho častí; procesy, ktoré v ňom prebiehajú, sú nevratné; je formovaný vlastnou históriou; a jeho budúce stavy sa nedajú stopercentne predvídať na základe stavov minulých. Mechanizmus má teda len obmedzenú hodnotu ako model javov, ktoré prebiehajú v prírode, a je obzvlášť nevhodný  na modelovanie javov, ktoré prebiehajú v živých systémoch (alebo všeobecnejšie: organizmoch, či už živých alebo neživých – pri našom chápaní „prahu minimálnej zložitosti”). Z toho samozrejme nevyplýva, že by tento koncept svojho času nezohral kladnú úlohu v rozvoji vedy. Musíme sa však vyvarovať uviaznutiu vo vyjazdených koľajach mechanicizmu, a preto kybernetika zavrhuje ním navrhovaný model javov a vytvára nový, vo forme systému, ktorý je neredukovateľný na svoje časti a je od nich odlišným celistvým celkom, ktorý je formovaný svojím vlastným individuálnym vývojom, aktívne koexistuje s okolitým svetom a jeho správanie sa nedá s určitosťou predvídať na základe jeho štruktúry. Nazveš tento nový model tiež mechanizmom? Samozrejme tak môžeš urobiť, ale potom budeš musieť volať mechanizmami aj živé bytosti...

HYLAS: Teda hovoríš, že takzvaná sieť nie je mechanizmom?

FILONOUS: Je to len záležitosť výberu pojmov, ktorý ti nemám v úmysle nanucovať. Nepôjdeme ani do detailov technológie sietí alebo ich evolúcie, tj. príčin, ktoré viedli k ich vzniku. Povieme len všeobecne, že čo sa týka materiálnej stránky, siete môžu byť vyrobené zo živých tkanív, z materiálov, ktoré vedú elektrický prúd, z mechanických súčiastok, alebo aj z navzájom špecificky pospájaných (reťazových) chemických reakcií. A tak môžu existovať siete neurónové, elektrické, mechanické, chemické, alebo aj siete „kombinované”, ktorých rôzne časti sú vyrobené z rôznych materiálov. A čo týka evolúcie sietí, dodáme, že tie, ktoré fungujú v živých bytostiach, vyformovala biologická evolúcia, a všetky ostatné (ktoré poznáme) sú výsledkom konštrukčnej činnosti človeka.

HYLAS: Podľa teba teda môžu elektrické siete, alebo prinajmenšom niektoré ich druhy, vytvoriť vedomie? Ak áno, potom ako to možno dokázať, keď ide o vnútornú kvalitu systému, ktorú možno poznať „len keď my sami sme tým systémom”?

FILONOUS: Otázku, či siete majú „vnútornú kvalitu” pociťovania alebo nie, ponechám otvorenú. Kybernetika sa týmto problémom nezaoberá. Jej predmetom je iba konštrukcia systémov, ktoré vykazujú javy ako „pamäť” a „schopnosť učiť sa”, „cieľavedomosť”, „rozpoznávanie”, „uspokojovanie túžob”, rovnako „reálnych” ako aj „náhradných”, tvorba „návykov” a „závislostí”, vytváranie hodnôt ako „slobodná vôľa”, „individualita”, „vnútorná sloboda výberu”, „iniciatíva” a „tvorivosť”, „charakter”, „osobnosť”, a tiež „neuróza”, „náruživosť” a veľa iných.

HYLAS: Tieto črty by sa mali prejavovať v zariadeniach, ktoré nazývaš sieťami?

FILONOUS: Áno. Samozrejme nie vo všetkých. Preskúmame totiž celý rad rozličných druhov alebo typov sietí.

HYLAS: Počúvam ťa s veľkou zvedavosťou.

FILONOUS: Základným znakom všetkých živých bytostí je ich teleologický charakter, čiže cieľovosť. Všetky životné funkcie každého organizmu sú podriadené jednému cieľu, ktorým je pokračovanie bytia, či už individuálneho alebo skupinového (pokračovanie druhu). Hlavný cieľ každého organizmu sa vzťahuje na seba samého, a na nič mimo neho. Je to samozrejmé a banálne tvrdenie, lebo existencia levov, hrochov alebo múch, tak isto ako aj ľudí, neslúži žiadnemu cieľu mimo nich samých. Iné je to však so strojmi, výtvormi človeka. Cieľ ich existencie a funkcie sa nevzťahuje na nich samých, ale patrí do sféry ľudskej činnosti. Mikroskop je posilou ľudského oka, parný stroj alebo atómový reaktor posilou ľudskej ruky, a navyše stroje umožňujú človeku vykonávať činnosti, ktoré by bez nich vôbec nedokázal (lietadlo). V každom z týchto prípadov je pre funkciu stroja nevyhnutná buď občasná alebo neustála intervencia človeka, to jest jeho činnosť, ktorá stroj reguluje alebo koriguje. Všetky stroje sú tak napojené na ľudskú nervovú sústavu, ktorá ich riadi (pilot v lietadle, mechanik pri parnom stroji, fyzik pri atómovom reaktore). Navyše človek dokáže využívať na svoje ciele životné funkcie a vlastnosti rozličných iných organizmov (zvierat a rastlín). A budovaním sietí so spätnou väzbou vlastne nerobí nič iné. Preto siete, ktoré budujú inžinieri, žiadne autonómne ciele, ktoré by sa vzťahovali na ne samé, nemajú: elektromozog pomáha človeku počítať, automatický pilot mu pomáha riadiť lietadlo, atď. Každá sieť, súc výtvorom inžinierov, v nejakom veľmi úzkom rozsahu imituje činnosť nervovej sústavy – ani nie celej, ale len jej jednej, vydelenej časti. Vzhľadom na to nie je dobré zachádzať priďaleko v porovnávaní medzi počítačom alebo inou sieťou toho druhu a ľudským mozgom. Týka sa to však iba sietí, ktoré sa budujú v súčasnosti, a nie nevyhnutne sietí, ktoré sa môžu alebo budú budovať v budúcnosti. Hovorím to, aby som sa vyhol námietke, že pomerne málo pozornosti venujem sieťam, ktoré existujú a fungujú dnes. Robím to preto, lebo nás nezaujímajú úžitkové efekty činnosti sietí, ktoré sú úzko vyšpecializované, ale skôr také potenciálne vlastnosti sietí, ktoré v umocnenej, no v podstate identickej forme nachádzame v činnostiach a procesoch ľudského mozgu. Po tomto upozornení môžem konečne prejsť k jadru veci. Každá sieť musí byť v kontakte s prostredím a má na to prispôsobené zariadenia, ktoré sa všeobecne volajú informačný vstup (senzor) a výstup (výkonný orgán). Informácia, vychádzajúca zo siete sa môže, ale nemusí, premeniť na fyzickú činnosť. Tak napríklad elektromozog, ktorý slúži na počítanie, dostáva z prostredia informáciu (to jest, návod na použitie spolu so zadaním úlohy) a z jeho výstupu vychádza len „pretransformovaná” informácia, to značí výsledok matematických operácií. Na druhej strane systém na zostreľovanie lietadiel, ktorý sa skladá z radaru (vstup), riadiaceho centra (sieť) a diel (výstup), obsahuje aj výkonné zariadenie (delá).

Vzhľadom na to, že počítací stroj predstavuje akoby len vyizolovanú časť mozgu, do ktorej treba vložiť informáciu a potom ju, pretransformovanú, vyňať a že teda nevykonáva žiadnu „aktívnu” činnosť na prostredí, pre náš cieľ bude lepšie preskúmať činnosť protileteckého systému. On dokáže „spozorovať” lietadlo, od ktorého sa odrazila radarová ozvena, „rozpoznať” ho ako lietadlo (a nie ako napríklad vo vetre letiaci list), potom na báze predchádzajúcich skúseností, ktoré má zapísané v „pamäti”, predpovedať pravdepodobnú polohu lietadla o niekoľko sekúnd a nakoniec namieriť delá na vyznačený bod a zostreliť lietadlo. Samozrejme, počas všetkých týchto činností môže sieť urobiť chybu – najprv pri „spozorovaní” (napríklad pokladajúc za lietadlo papierového draka), alebo sa môže „prepočítať”, keď lietadlo urobí nečakaný obrat alebo stúpanie a zmení smer letu, následkom čoho sa jeho dráha nepretne s dráhou vystrelenej strely. Ak prvý výstrel lietadlo netrafí, sieť urobí ďalšie výpočty, výstrel zopakuje, a takto bude postupovať, až kým nedosiahne úspech (trafenie). Keď sa objavia dve lietadlá, nastane „konflikt” a sieť sa musí „rozhodnúť”, do ktorého lietadla má strieľať najskôr. V prípade normálneho správania sa sieť „rozhodne” a začne paľbu z diel takým spôsobom, že pri každom ďalšom výstrele vďaka spätnej väzbe opraví každú chybu (tj. odchýlku medzi dráhou strely a polohou lietadla), čo má z následok rad zmenšujúcich sa odchýliek od cieľa, až do jeho trafenia. Ak sieť neobsahuje zariadenie na rozhodovanie v prípade konfliktu (objavenie sa dvoch lietadiel súčasne), nebude sa vedieť „rozhodnúť” a začne „váhať”, čo sa prejaví radom striedajúcich sa, protichodných procesov (prijatie jedného rozhodnutia, jeho zamietnutie a prijatie druhého).

Čím sa líši takáto sieť od živého organizmu?

HYLAS: Tým, že organizmus žije, a sieť nie...

FILONOUS: To je rozdiel nepopierateľný, ale pre nás nie najpodstatnejší.

HYLAS: Potom teda možno v tom, že činnosti organizmu majú za cieľ udržiavať vlastnú existenciu, kým činnosť siete, o ktorej hovoríme, nie.

FILONOUS: Presne tak. Spätná väzba umožňuje sieti dôsledne sa približovať k cieľu neustálou kontrolou a korekciou všetkých fáz činnosti, ktorá k tomuto cieľu vedie, ale ona sama cieľ neurčuje. Cieľ je vždy daný – organizmu evolúciou a našej sieti konštruktérom. S najvyššou mierou všeobecnosti možno povedať, že „pohonom”, to jest „počiatočnou motiváciou” siete na cieľavedomú činnosť je jej vnútorná nerovnováha. Táto nerovnováha môže byť biochemická, elektrická alebo mechanická. Dosiahnutím cieľa sa sieť dostáva do rovnováhy. V tomto zmysle matematická úloha predložená elektromozgu alebo nekŕmenie zvieraťa alebo prelet lietadla v zornom poli radaru vyvolávajú poruchy vnútornej rovnováhy siete (elektromozgu, zvieraťa, alebo protilietadlového automatu), čím spúšťajú určitý súbor činností. Po vyriešení úlohy, nájdení pokrmu alebo zostrelení lietadla sa náš elektromozog, zviera alebo protilietadlový systém vracajú do rovnováhy, ktorá potrvá dovtedy, kým ju nenaruší nový vzruch, či už zvnútra alebo zvonku systému.

HYLAS: Pri Diovi, všetko je už jasné, ale iba čo sa týka cieľov, ktoré jestvujú objektívne, a nie takých, ktoré sa „uvedomujú subjektívne”, nie?

FILONOUS: Áno, prirodzene hovorím len o teleologických procesoch, ktoré majú celkom objektívny charakter v tom zmysle, že ani naša protilietadlová sieť, ani počítač, ani zviera si „neuvedomujú” – v ľudskom chápaní – ciele, o ktoré sa snažia. Vždy existuje nejaká udalosť alebo rad udalostí, v súvislosti s ktorými vnútorná nerovnováha siete zmizne (nastne stav rovnováhy) alebo sa aspoň zníži na minimálnu hodnotu. Zásadne je to udalosť vzhľadom na sieť vonkajšia (zviera nájde pokrm alebo sexuálneho partnera, protilietadlový systém zostrelí lietadlo), ale môže sa udiať aj vo vnútri siete samej, menovite keď uskutoční také preskupenie vlastných prvkov, ktoré vedie k rovnováhe.

HYLAS: Vedel by si uviesť konkrétny príklad procesu dosiahnutia cieľa, ktorý sa celý odohráva len v sieti samej?

FILONOUS: Takéto preskupovanie vnútorných prvkov siete, ktoré je cieľavedomou činnosťou, nastáva, keď básnik tvorí verš. Cieľ je „vnútorný” a „vnútorné” sú aj vykonávané činnosti, ktoré vedú k zoskupeniu prvkov (slovných symbolov) do novej štruktúry, realizácia ktorej znamená dosiahnutie cieľa a minimálnu nerovnováhu siete.

Niekedy je dosiahnutie reálneho cieľa za hranicami možností siete. Vtedy sa stáva, že v snahe o zníženie vnútornej nerovnováhy sa sieť začne usilovať o náhradný alebo zástupný cieľ. Takýto jav predstavuje v elektronickom mozgu skrat a u človeka použitie drogy namiesto reálnej činnosti. Toto sú stavy patologické. Ich hranicou je sebazničenie siete, ktorá sa stane neschopnou čeliť problémom, ktoré pred ňou stoja (samovražda, samolikvidácia siete).

HYLAS: Ak skúmaš problém v rovine fyzikálnych pojmov, a nie morálnych hodnôt, tak prečo nazývaš básnikov verš dosiahnutím reálneho cieľa a použitie drogy patologickým javom?

FILONOUS: Veľmi dôležitá otázka. Prirodzene, účinok drogy v konečnom dôsledku spočíva vo vnútornom preskupení siete, ktoré sprevádza zníženie nerovnováhy. Lenže zloženie verša znamená  n á r a s t  informácie, zatiaľ čo použitie drogy nie. Všeobecne sa dá povedať, že patologické sú také vnútorné premeny siete, ktoré znižujú jej efektívnosť v dosahovaní  r e á l n y ch  cieľov [dôraz prekladateľa].

Teraz sa pozrime na druhú základnú vlastnosť sietí, ktorou je schopnosť učiť sa. Samozrejmým predpokladom tejto schopnosti je mať pamäť. Učiť sa znamená modifikovať pomocou spätných väzieb svoju činnosť na základe výsledkov predchádzajúcich skúseností. V jazyku kybernetiky voláme učením sa každé vnútorné preskupenie prvkov siete, ktoré vedie k efektívnejšiemu dosiahnutiu cieľa. Najjednoduchší mechanizmus učenia sa spočíva v tvorbe časových súvislostí (podmienených reflexov). Ako vznikajú? V každej sieti existujú v danom čase nejaké „pravidlá vnútornej premávky” alebo „systém preferencií”. Tak ako v pouličnej premávke niektoré vozidlá majú na križovatke prednosť pred inými, zatiaľ čo celá premávka je daná jednak konfiguráciou križovatky, množstvom prichádzajúcich vozidiel a stavom signálnych svetiel, tak isto kolobeh impulzov v sieti je riadený „právom prednosti” niektorých vzruchov, štruktúrou siete (= konfigurácia križovatky), a jej momentálnym stavom (= stav signálnych svetiel). O tom, ktoré impulzy (ktoré informácie) majú prednosť pred inými a ktoré kam majú byť odoslané, rozhoduje „systém preferencií”, ktorý v danej sieti funguje.

Sieť, ktorá pod tlakom nových skúseností nedokáže meniť svoj systém preferencií, nie je schopná učiť sa. Zmena preferenčných pravidiel znamená vznik nového podmieneného reflexu. Spätná väzba spojenie medzi jednotlivými vzruchmi buď posilňuje (vždy keď dám psovi žrať, zazvoní zvonec) alebo oslabuje (zvonec pred kŕmením nezvoní).

Simultánny nadbytok vzruchov, ktorý v sieti spôsobuje „zápchu”, brzdí kolobeh informácií, a tým znižuje efektívnosť siete. U ľavákov, ktorým v mozgu dominuje pravá hemisféra, ale centrum reči sa vyvinulo v ľavej hemisfére, impulzy spojené s rečou musia bežať z ľavej hemisféry do pravej a potom naspäť do ľavej, pričom môžu vznikať „zápchy” v podkôrových aj komisurálnych vláknach¹¹. Preto takíto ľudia často trpia poruchou reči (napr. zajakávaním).

Keď nastáva opačná situácia, tj. keď je menej vzruchov ako dráh, ktoré tieto majú k dispozícii, objavuje sa jav „váhania”, a teda potreba výberu dráh.

Sieť schopná učiť sa môže podľahnúť vnútorným konfliktom, keď sa v nej zrazia dva systémy preferencií: starší s novším, ktorý vznikol následkom novej skúsenosti. Čím je sieť jednoduchšia, tým ľahšie rieši vnútorný konflikt arbitrárnym rozhodnutím o priorite vzruchov. Čím je sieť zložitejšia, tým má viac rozličných systémov preferencií (vo vzťahu k rozličným vzruchom alebo súborom vzruchov), a preto má tým viac možností na dlhotrvajúce vnútorné konflikty. Pretože sieť nevytvára svoje preferencie tak, že by porovnávala jedny s druhými, aby zistila, či sa náhodou logicky nevylučujú, preferencie sformované v rozličných obdobiach jej histórie nemusia byť vo vzájomnej zhode a môžu vytvoriť „bludný kruh”, circulus vitiosus, v ktorom uväznené impulzy krúžia bez východu, a výsledkom je neuróza alebo obsesia. Prostý konflikt starých preferencií s novými napriklad vzniká, keď sa vodič z krajiny s pravostrannou premávkou ocitne v krajine, kde sa povinne jazdí po ľavej strane. Vtedy prichádza k stretu starého návyku s novým systémom preferencií. Vyššiu úroveň podobných konfliktov reprezentuje stret vedeckého postoja s náboženským a podobne. Problém preferencií je problémom hodnôt, lebo rozhodovanie o tom, ktoré signály alebo informácie sú dôležitejšie, znamená, že jedným dávame „vyššiu hodnotu” ako druhým. V jazyku kybernetiky sa preto problém „hodnoty” redukuje na „problém diferenciácie”, tj. rozdeľovania impulzov a ich smerovania na jednotlivé dráhy.

Doteraz sme prebrali dva druhy sietí. Jednoduché siete, s vonkajšou spätnou väzbou, nie sú schopné učiť sa. Vyskytujú sa v zariadeniach ako „autopilot” alebo riadiace centrum torpéd, ktoré samy vyhľadávajú ciele (lode). Siete tohto prvého druhu obsahujú stály systém preferencií impulzov. Siete druhého druhu sú schopné učiť sa, lebo majú pamäť (protiletecký radarový systém). Všetký živé systémy majú pamäť, hoci niekedy veľmi slabo rozvinutú, a u všetkých, dokonca aj u jednobunkovcov, možno pozorovať tvorbu podmieneného reflexu. Teda vedia meniť systém preferencií vzruchov pri zmene vonkajších podmienok.

Oba tieto druhy sietí obsahujú spätné väzby medzi sieťou a jej orgánmi (vstupmi a výstupmi).

Tretí druh sietí má okrem týchto vonkajších aj vnútorné spätné väzby a práve vďaka nim je schopný symbolickej činnosti, ktorá je základnou podmienkou na vznik vedomia. Zatiaľ čo v tých jednoduchších sieťach kolujú výlučne informácie o prostredí alebo o stave častí organizmu (ktoré, nachádzajúc sa na rozhraní siete a jej „prostredia”, sú skôr súčasťou „prostredia”, aj keď sú permanentne „pripojené” k sieti), v sieťach vyššieho rádu okrem týchto „prvotných” signálov kolujú aj signály „druhotné” – to znamená informácie o informáciách.

Súbor potenciálnych spätných väzieb obsahuje všetko to, čo sa so sieťou deje “vedome”, teda čo si ona sama vie “uvedomiť”. Informácie o informáciách, čiže druhotné signály, sú “skratkové významové signály”, čiže názvy (symboly), opisujúce stav niektorej časti siete. To, čo daný “skratkový” názov označuje, nie je žiadny prúdový impulz, ale momentálny stav súboru niektorých častí siete. Vedomie, to nie sú symboly, ale procesy, pomocou ktorých sa symboly “extrahujú” zo siete a potom sa do nej, s istým funkčným cieľom, zase vracajú.

“Význam” symbolu je komplex signálov, ktoré sa s ním potenciálne spájajú. Symbolizácia umožňuje zovšeobecňovanie všetkých procesov, ako aj ľubovoľne veľkých súborov procesov, ktoré v sieti prebiehajú. Symboly môžu označovať súbory prvotných signálov z prostredia („strom”), ale aj signály pochádzajúce zo siete samej („smútok”). Efektívnosť siete je tým vyššia, čím vyššia je miera, v ktorej vie zúžitkovať predchádzajúce skúsenosti (uchované v pamäti) pri ďalšej činnosti. To zase závisí na maximálnom rozsahu využívania pamäťových dát. Psychológovia volajú toto využívanie „prenosom” nadobudnutých schopností, čím sa myslí prenos skúseností z jedného druhu činnosti do druhého.

Zviera možno tak vycvičiť, že keď uvidí dva čierne body, zožerie len dva kúsky predloženej potravy, a keď uvidí tri body, zožerie tri. Ale ani takto vycvičené zviera nedokáže preniesť skúsenosť z oblasti zrakového analyzátora do oblasti analyzátora iného zmyslu. Na dva hvizdy alebo na dva dotyky nezareaguje tak isto ako na dva videné body. Aby sa tak stalo, na to by bol potrebný ďalší výcvik, špeciálne v oblasti nového zmyslového analyzátora. Na druhej strane človek okamžite pochopí zmysel signálov, lebo vie prenášať skúsenosti nadobudnuté v oblasti jedného analyzátora do sféry každého iného. Deje sa to vďaka schopnosti symbolizácie, čiže zovšeobecňovania, ktorého slovným ekvivalentom je výrok „na n signálov v rámci ktoréhokoľvek analyzátora vykonaj n akcií”. Samozrejme, verbálna (slovná) formulácia v skutočnosti nie je potrebná. Slovný charakter sa priraďuje procesom symbolizácie až vtedy, keď je úloha taká ťažká, že vyžaduje zložité operácie s veľkými komplexami signálov, ako prvotných, tak aj druhotných. Jednoduchý prenos nadobudnutej schopnosti (bez symbolizácie) sa deje pomocou vzniku priamych spojení medzi všetkými zmyslovými analyzátormi a „zovšeobecneným príkazom”, tj. systémom preferencií aplikovateľným na všetky druhy vzruchov. Takýto systém sa potom stane operačným pravidlom siete a funguje dovtedy, pokým sa neinaktivuje v priebehu ďalších skúseností.

„Inteligencia siete” je funkciou maximálneho prenosu, akého je sieť schopná, a nie jej kapacity. Sieť môže mať obrovskú pamäť, a nemusí ju vedieť zúžitkovať na dosahovanie svojich cieľov. Vtedy sa pamäť stáva zbytočným balastom. Skúmaním vlastného správania, tj. analyzovaním vlastnej minulosti a priradením nejakého symbolu každej reakcii, sieť môže „prísť” na svoje vlastné operačné pravidlá (systém preferencií), ktoré si takto „uvedomí” a potom ich aj môže ľubovoľne meniť (preskupovaním ich rôznych častí, vkladaním nových príkazov alebo zmenami v tých starých). Takáto „svojvoľná” zmena je však v protiklade so zmenou zapríčinenou vonkajšími vzruchmi, lebo v prvom prípade zmena (vnútorná transformácia sytému preferencií) nastáva náhle, zatiaľ čo v druhom prípade sa deje prostredníctvom útlmu jedných podmienených reflexov a formovaním druhých, čo vždy prebieha postupne. Náhlu zmenu v systéme preferencií vzruchov, ich vnútorné preskupenie, psychológovia obvykle považujú za prejav „inteligencie”, v protiklade s postupnou zmenou systému, ktorý pozorujeme pri výcviku. Za istých okolností však môže prísť k náhlej zmene aj bez toho, aby bola výsledkom „vedomej” činnosti siete na základe symbolizácie. Deje sa to vtedy, keď sa sieť snaží dosiahnuť cieľ bez akéhokoľvek plánu, metódou „pokusu a omylu”, a náhodou natrafí na správnu kombináciu vzruchov, ktoré ju k cieľu privedú. Vďaka úspechu, takáto kombinácia sa okamžite uchová. Tento jav sa neraz vyskytuje v správaní opíc, keď dostanú úlohu, ktorá je pre nich priťažká (napr. ako dosiahnuť banán ležiaci pred mrežou, keď v klietke majú dve palice, no každá osobitne je príliš krátka na to, aby sa ňou ovocie dalo pritiahnuť; riešením je vložiť jednu palicu do otvoru, ktorý je na konci druhej).

HYLAS: Nerozumiem dobre, ako rozumieš významu „symbolov”, keď za nimi nemusia stáť žiadne slová.

FILONOUS: Siete vždy narábajú funkčnými jednotkami oveľa skôr ako sú schopné operovať slovnými symbolmi. Takou funkčnou jednotkou je napríklad pre dravca celá sekvencia správania, ktorá končí získaním potravy (dolapením koristi).

HYLAS: Rozumiem, čo je „funkčnou jednotkou” v prípade správania zvierat, ale čo je jej ekvivalentom v sieti?

FILONOUS: Sekvencia po sebe idúcich motorických príkazov, ktoré sú spojené v jeden vyšší celok tak ako noty v melódii. Dokonca sa tomu aj hovorí „motorická melódia”. Tento proces sa premieta na premenné pozadie vzruchov, ktoré neustále prúdia zvonku a ktoré systémy preferencií neustále vyhodnocujú a systematizujú. Preto „motorická melódia” nie je konštantná, daná raz a navždy, ale neustále sa formuje pod kontrolou spätných väzieb a vzruchov, ktoré pochádzajú zo siete samej a tvoria rozličné hierarchické súbory – sú to vzruchy, ktoré vytvárajú „dynamickú prestorovú schému” a „schému časovej náväznosti” jednotlivých činností. Aj v sieti tak vysoko zorganizovanej ako nervová sústava človeka takéto funkčné jednotky (predmetnej činnosti, tj. narábanie s nástrojmi) vznikajú oveľa skôr ako sa vyvinie reč. Symbolom teda môže byť nielen slovo, ale aj póza, gesto, alebo sitácia ako celok (pantomíma). Treba si uvedomiť, že úloha reči v živote jednotlivca, tj. uľahčovať adaptáciu vďaka vysokej úrovni procesov zovšeobecňovania a systematizácie vonkajšich i vnútorných informácií, je iba druhoradá vo vzťahu k jej úlohe prvotnej, ktorou je informovať iných príslušníkov toho istého druhu. V tomto druhom zmysle je reč sústavou skratkových vzruchov, ktoré obsahujú dostatok informácií na to, aby jedna sieť mohla poslať druhej tak jednoznačné „akčné direktívy”, že medzi procesmi prebiehajúcimi v oboch nastane vysoká miera podobnosti („podobná nálada”).

HYLAS: Povedz mi, prečo používaš taký nesmierne zložitý spôsob na popisovanie procesov a javov, ktoré psychológia už dôkladne preštudovala?

FILONOUS: Zložitosť mojich formulácií pramení práve z toho, že musím opisovať slovami, namiesto matematickými vzorcami, pretože na vyššie formy organizácie sieťových procesov vzorce ešte nemáme. Dotkol si sa však problému, ktorý je bezpochyby veľmi dôležitý. Uvedom si, prosím, že každý typ správania organizmu možno vyjadriť buď popisom zloženým zo slov alebo zodpovedajúcou neurónovou sieťou (schémou spojení čiže obvodovým diagramom). Tieto dva spôsoby sú teoreticky plne ekvivalentné, to znamená, že všetky možné funkcie danej siete možno popísať buď slovami alebo kompletnou schémou spojení medzi jej prvkami (obvodovým diagramom). Ak teraz chceme popísať možné činností siete, napríklad ako dokáže rozoznať, že každý z množstva najrozličnejších trojuholníkov patrí do „kategórie trojuholníkov”, náš slovný popis bude nesmierne dlhý. Aj keď nakoniec vysvetlíme, ako sieť dokáže, že všakovaké veľké, malé, rovno– aj rôznostranné trojuholníky vždy identifikuje ako trojuholníky, náš ohromne obšírny opis bude stále reprezentovať len veľmi malý, úzky výsek širokého problému „podobnosti geometrických foriem”. Ak by sme však zdolali aj tento problém, znovu by sa ukázalo, že aj on je iba časťou ešte všeobecnejšej funkcie, menovite rozpoznávania tvarov (zraková analógia). No a vec sa má tak, že psychológia funguje práve týmto spôsobom, menovite:  p o p i s u j e   s p r á v a n i e  zvierat. Pri relatívne jednoduchých reakciách sa to ešte dá, ale pri takých, aké sme spomenuli vyššie, popisná metóda zlyháva. Proste nie sme schopní popísať, čo sa v sieti deje, pretože sa tam odohráva n procesov naraz a výsledný efekt, tj. činnosť organizmu, je ich nesmierne komplikovanou výslednicou. No s veľkou pravdepodobnosťou na to, aby sme vysvetlili vizuálnu analógiu, vystačí opísať obvodový diagram neurónovej siete v zrakovom centre mozgu. Ako sa ukazuje, najjednoduchším opisom predmetu nie je súpis možných stavov daného predmetu – lebo taký katalóg by sa musel spisovať celé veky – ale  p r e d m e t   s á m , to znamená samotná sieť. Hľadať logickú definíciu „zrakovej analógie” preto vyzerá byť márnym. V slovníku by pod týmto termínom mala byť skôr uvedená schéma nervových spojení siete, ktorá je dokonale rovnocenným ekvivalentom zrakovej analógie. Uvedomuješ si, aká je táto metóda úplne nová a vo vede doteraz nevídaná?

HYLAS: Nie veľmi. Čo je na nej také nové?

FILONOUS: Nuž teda takto: Logické uvažovanie tiež môže byť úlohou niektorého druhu sietí. Modely sietí, ktoré logicky uvažujú, už dokážeme skonštruovať. Sieť, ktorej funkciou je formulovanie spojení typu “ak p, potom q”, je však oveľa zložitejšia ako jej formálno–logický ekvivalent, ktorým je sám výrok “ak p, potom q”. V takýchto jednoduchých pripadoch je obvyklý logický popis (veta “ak p, potom q”)  j e d n o d u ch š í  ako jeho ekvivalentná sieť. V zložitejších prípadoch je to však naopak: logický popis sa stáva príliš komplikovaným a oveľa obšírnejším ako to, čo sa vlastne opisuje, to jest samotná sieť. Nachádzame sa teda v prekvapivej situácii, kďe najjednoduchším logickým popisom siete je  o n a   s a m a   a   l o g i k a  s a   m e n í   n a   n e u r o l ó g i u.

HYLAS: Prečo práve na neurológiu?

FILONOUS: Predsa preto, lebo skúmaním neurónových sietí mozgu sa, aspoň doteraz, zaoberá neurológia.

HYLAS: Myslíš, že práve touto cestou, matematizáciou procesov, ktoré sa odohrávajú v sieťach, a budovaním ich schém, nájdeme odpovede na otázky o rozdieloch medzi vedomými a ne–vedomými procesmi?

FILONOUS: Každopádne je to jediná cesta, ktorou možno postupovať s použitím rigoróznych metód. Už som poukázal na ťažkosti, ktoré sa hromadia pri skúmaní „vizuálnej analógie”, ktorá však v porovnaní s procesmi symbolizácie je až detinsky prostá.

HYLAS: A čo vlastne už vieme o zrakovej analógii, to jest o tom, akým spôsobom rozpoznávame tvary, predmety a písmená ako také, aj keď vystupujú v najrozličnejších tvaroch a všetkých možných veľkostiach a môžu sa meniť vplyvom optickej perspektívy, rôzneho osvetlenia a podobne?

FILONOUS: Môžem ti len predostrieť hypotézu, ktorá najlepšie reprodukuje známe fakty. Zrakový nerv má menej vlákien ako je počet prvkov, ktoré tento nerv spája, tj. svetelných receptorov v sietnici a buniek v zrakovom centre (area striata). Tak isto projekčných vlákien, ktoré vedú do jednotlivých kôrových analyzátorov, je menej než buniek (odberných neurónov) v týchto analyzátoroch. Z toho vyplýva, že relatívne malým počtom prenosových kanálov musí prechádzať relatívne veľké množstvo informácií. Ako je to možné? Podobne ako v televízii. V televíznom aparáte je vždy len jeden elektrónový lúč, zaostrený tak, že keď dopadá na obrazovku, kreslí na nej len jeden malý bod. Lenže tento lúč beží obrovskou rýchlosťou po obrazovke a v zlomku sekundy prebehne („oskenuje”) jej celý povrch, to znamená, (vodorovne) prebehne všetkými bodmi povrchu obrazovky. Vďaka tomu, že naše oko nepostrehne zmeny kratšie ako 1/16 sekundy, televízny obraz, ktorý sa v skutočnosti skladá z množstva malých svetelných bodov, ktoré sa vedľa seba ukladajú  j e d e n   z a  d r u h ý m,  vidíme „celý naraz”¹². Podobne priestorový receptor mozgu „skenuje” obiehajúcim „lúčom” dostredivé zmyslové polia¹³. Takto sa dá cez relatívne malý počet kanálov preniesť relatívne veľké množstvo informácií (na prenos dvoch vzruchov súčasne sú potrebné dva kanály, ale na prenos dvoch vzruchov jedného za druhým vystačí jeden kanál). Amplitúda tohto krúžiaceho „lúča” je najväčšia, keď nie sú žiadne signály. To zodpovedá takzvanej vlne „alfa” v elektroencefalograme, tj. stálej sínusoidálnej oscilácii elektrického potenciálu kôry. Skenujúci lúč vtedy beží rovnomerne, ako keď elektrónový lúč vytvára úplne biely povrch na prázdnej obrazovke zapnutého televízora. Keď sa v zornom poli objaví nejaký predmet, tie z jeho priestorovách prvkov, ktoré sú konštantné počas jedného cyklu skenujúceho lúča (tj. jednej periódy vlny „alfa”) sa pretransformujú na časovú postupnosť (takže rad bodov v priestore, tj. obrazové prvky predmetu, sa prenáša vo forme časovej postupnosti vzruchov). Toto umožňuje aj jednorozmernému kanálu (napr. televíznemu) preniesť pulzujúcim signálom kompletnú informáciu o predmete, ktorý môže byť priestorovo nesmierne zložitý.

Takýto prenos má však aj negatívne stránky. Po prvé, rýchlosť odberu je ohraničená periódou obehu skenujúceho lúča. Signály, ktoré trvajú kratšie než jednu periódu, vyvolávajú zdanie pohybu (čo objasňuje fakt, že spadajú na rozličné body sínusovej krivky vlny „alfa”). Krátke záblesky skutočne vyvolávajú zdanie pohybu, obzvlášť keď je ich frekvencia blízka frekvencii skenujúceho lúča (tj. vlny „alfa”). Po druhé, skenovací proces vyžaduje neustálu, spontánnu prácu mozgovej kôry, to jest neustály cyklus vlnových procesov v nej. Takáto spontánna aktivita skutočne jestvuje; jej prejavom je v podstate nikdy neutíchajúce vlnenie „alfa” mozgových bioprúdov. Signál musí trvať aspoň 1/10 sekundy, aby bol zaregistrovaný. Ak trvá kratšie, spadá do fázy „necitlivosti” (podobnej „refrakčnej fáze nervu”, tj. krátkotrvajúcemu stavu necitlivosti nervového vlákna hneď po tom, čo ním prebehol impulz). Keď prebieha proces vnímania, prúdy s rozličnými frekvenciami sa nakladajú jeden na druhý, čím sa stráca vlna „alfa” a objavujú sa prúdy vysoko premenné („beta”). Túto hypotézu pekne potvrdzuje fakt, že časový interval medzi vzruchom a reakciou zrakovej kôry nie je vždy rovnaký. Je to preto, lebo vzruch môže prísť v rozličnom bode: niekedy v okamihu, keď skenujúci lúč práve prichádza do poľa kôrovej recepcie – vtedy je interval medzi príchodom vzruchu a reakciou kôry krátky – a niekedy vo chvíli, keď práve skenujúci lúč opustil pole kôrovej recepcie – a vtedy musí vzruch „počkať”, kým skenujúci lúč neobíde cely „okruh” a nevráti sa.

HYLAS: Nuž dobre, ale čo vlastne je tým lúčom? Totiž, lúč v televízore je úplne reálny – je to sfokusovaný zväzok elektrónov v evakuovanej banke.

FILONOUS: Samozrejme, žiadny skutočný lúč v tomto zmysle v mozgu nejestvuje. Hlavné je tu to, že počet neurónov je väčší ako počet dostredivých vlákien, to jest kanálov, ktorými prúdi informácia. Tým, čo „obieha” je proste samo „pripájanie” vlákien na analyzátor a s tým súvisiace zmeny prahu excitability. Predstav si to takto: V okrúhlej miestnosti je človek, ktorý má za úlohu odčítavať stav prístrojov, ktoré sú rozmiestnené po stenách. Nemôže sledovať všetky naraz, a tak chodí dokola, od jedného prístroja k druhému. Prirodzene bude registrovať len tie zmeny na ciferníku každého prístroja, ktoré nastanú v čase medzi daným okamihom a jedným obehom okolo miestnosti.

HYLAS: V tvojej miestnosti zmeny sleduje človek, no kto ich pozoruje v mozgu?

FILONOUS: Procesy vyššieho rádu, ktoré prebiehajú v samotnej neurónovej sieti. Dôkazom ich existencie sú vyššie frekvencie kôrových potenciálov, ktoré sa objavujú pri vnímaní, myslení, atď. Vydeliť tieto procesy vyššieho rádu je však oveľa ťažšie než tie základné, o ktorých sme doteraz hovorili, pretože každý proces vyššieho rádu zahŕňa veľké oblasti mozgovej kôry, takže všade je ho „trochu”, zatiaľ čo základné procesy majú tendenciu sústreďovať sa v zmyslových analyzátoroch. Už sme si vysvetlili, ako vzruchy prichádzajú do kôry. Na premenu série vzruchov na vnem však treba rad ďalších procesov, a preto po osvietení oka subjektu najprv spozorujeme skok potenciálu a poruchy vlnenia „alfa” v samom zrakovom centre (area striata), ktoré sa však hneď začnú šíriť na druhotné zmyslové polia kôry okolo daného centra. A práve tieto centrá obsahujú prvky siete, ktoré jej umožňujú „rozpoznávanie” na báze „vizuálnej analógie”. Je to nesmierne zložitý proces. Pozrime sa, ako prebieha rozpoznanie kocky. Môžeme ju vidieť z rôzneho uhla a z rôznej vzdialenosti. Z jediného perspektívneho priemetu kocky však ľahko možno odvodiť sústavu rovníc, ktoré opisujú, ako kocka vyzerá z akéhokoľvek iného uhla. Táto sústava rovníc sa dá uchovať v zodpovedajúcej sieti (v jej pamäti). Prichádzajúce vzruchy sa potom jeden za druhým porovnávajú s dátami v pamäti, tj. so súborom rovníc, a v okamihu, keď sa prichádzajúce vzruchy prekryjú s impulzmi z pamäti, nastane „rezonancia” a sieť „uvidí kocku”.

HYLAS: Raz hovoríš o tom, ako vyzerá kocka a potom zase o rovniciach. Čo sa skutočne uchováva v pamäti?

FILONOUS: Nič okrem schopnosti vysielať istú sekvenciu impulzov. Jej ekvivalentom je súbor spojení neurónovej siete, ktorý keď sa vzbudí, vytvorí danú sekvenciu. Jej matematickou formuláciou je rovnica, ktorú možno napísať. V logickom zmysle sa jedno rovná druhému. Zmienili sme sa o tom, keď sme riešili „vizuálnu analógiu”, nepamätáš sa?

HYLAS: Prebieha však takéto porovnávanie prichádzajúcich impulzov s dátami pamäti aj v skutočnosti? Rozpoznávanie by v tom prípade muselo trvať veľmi dlho.

FILONOUS: Schéma, ktorú som popísal, je veľmi zjednodušená. Podstatné je, že na to aby sa začal proces organizácie zorného poľa podľa inštrukcií pamäti, stačí len malá, čiastočná zhoda impulzov. V tomto zmysle je zraková pamäť aktívna, to znamená, že „vnucuje” procesom v area striata svoje vlastné „predstavy”. Trochu obrazne možno povedať, že zraková pamäť „háda”, čo vidí. Prejavuje sa to vo veľkej sile optických ilúzií vtedy, keď je málo prichádzajúcej informácie, napríklad za šera. V snahe zorganizovať zorné pole, zraková pamäť „našepkáva” poľu area striata jednu za druhou množstvo najrozličnejších „možných variantov”, a preto idúc nocou cez pole najprv vidíš chlapíka, ktorý sa po chvíľke ukáže byť kríkom a podobne. V reálnej neurónovej sieti neprebieha jednoduché porovnávanie impulzov, ale sústavné vzájomné prekrývanie sa rozľahlých procesov, ktoré majú tendenciu organizovať sa do rôznych dynamických štruktúr. Všetky tieto javy prebiehajú periodicky, tj. formou neurónových výbojov, a elektroencefalogram zachytáva len celkovú súvahu, výslednicu všetkých jednotlivých biopotencálov spolu. Rôzne procesy majú v skutočnosti rôzne periódy. Niektoré periódy alebo frekvencie majú v neurónovej sieti mozgu privilegované postavenie („alfa”), a preto možno kôrové vlny pomocou rezonancie rozkmitať, teda zväčšiť ich amplitúdu, impulzami (napr. svetelnými) s patričnouou frekvenciou do takej miery, že pokusná osoba dostane epileptický záchvat. Našťastie, fyziologické podnety nie sú periodické ako v takomto experimente. Kým sa dostavia kŕče, pokusná osoba zažíva rozličné pocity, najčastejšie nepríjemné. Toto dokazuje, že jestvuje presný vzťah medzi frekvenciou potenciálu neurónovej siete a pocitmi. Obzvlášť efektívne ovplyvňujú rytmiku sieťových procesov vzruchy sluchové, čo do veľkej miery vysvetľuje význam hudby pre človeka. Hlavné procesy prebiehajúce v sieti pri pozornom vnímaní alebo aj spontánnom myslení obvykle sprevádzajú harmonické frekvencie vyššieho rádu. Tvorba harmonických frekvencií závisí na “subjektívne prežívanej situácii” (emocionálneho duševného stavu). Keď napríklad stimulujeme neurónovú sieť vzruchmi s frekvenciou 12 za sekundu, v čelových lalokoch sa môže objaviť harmonická frekvencia 24 za sekundu a v spánkových 6 za sekundu. Keď sa pokusnej osobe zmení nálada, zmení sa aj pomer týchto harmonických frekvencií. Keď v sieti prevláda frekvencia 6 za sekundu, pokusná osoba má veľmi zlé pocity (a ťažko ich znáša), no keď zvýšime prevládajúcu frekvenciu na 24 za sekundu, bude zrazu schopná pokojne intelektuálne analyzovať svetelné ilúzie vyvolané daným vzruchom. Keď jej povieme, aby sa nebránila týmto svetelným vnemom, aby sa nimi nechala pasívne „unášať”, nízke harmonické frekvencie  6 za sekundu začnú rásť a pokusná osoba čoskoro nie je schopná pokračovať v experimente. Ak však počas pokusu udržiavame analytickú, intelektuálnu atmosféru (no stále s tým istým periodickým svetelným vzruchom), vždy rastú len vysoké harmonické frekvencie (24 za sekundu). Pomalý rytmus, 6 za sekundu, sa v norme objavuje iba v ohrození, v nebezpečnej situácii, a spája sa s prejavom pocitov, zodpovedajúcim takejto situácii. Je veľmi dôležité spomenúť, že tie isté vzruchové rytmy vzbudzujú v rôznych ľuďoch rôzne asociácie, ale u jednej a tej istej osoby vždy rovnaké. To svedčí o vysokej individualizácii procesov siete, ktorú možno dobre vysvetliť historickým vývojom jej „osobnosti”, tj. systémov preferencií, pamäťových dát, zvykov a podobne. Z mnohých hypotéz o význame rytmov, uvediem iba jednu. Vychádza z potvrdených faktov, z ktorých vyplýva, že pri absencii príjemných pocitov prevláda vlnenie „téta” (6 za sekundu). Táto hypotéza hovorí, že tak ako „alfa” vyhľadáva zrakové vnemy, „téta” vyhľadáva príjemné pocity.

HYLAS: Vie sa, na čo slúžia tieto harmonické frekvencie?

FILONOUS: V podstate áno. Super- aj hypo-harmonické frekvencie sú prostriedkami „diaľkového” spojenia medzi vzdialenými časťami mozgovej kôry, a preto sa vyskytujú pri myšlienkových procesoch, zvlášť tých zložitejších. Sú súčasťou týchto procesov, podobne ako signály z druhotných zrakových center do area striata sú súčasťou zrakového vnímania. Preto nemožno povedať, že by niečo „znamenali” a že by mali nejaký konkrétny ekvivalent v subjektívnom duševnom živote človeka. Ak daný myšlienkový proces označíme ako jeden celok, potom harmonické vlny reprezentujú niektoré z častí, z ktorých sa celok skladá. Vieme ich registrovať, ale nevieme ich zmysel a nevieme, aké informácie alebo príkazy nesú z jednej časti siete do druhej. Otvára sa tu však možnosť na experimenty, ktoré by mohli odhaliť význam týchto signálov. Ak napríklad zachytíme šifrovanú správu alebo depešu, ktorú jedna časť nepriateľskej armády odoslala druhej, a nevieme ju rozšifrovať, môžeme urobiť niečo iné: môžeme ju poslať pôvodnému adresátovi a počkať na jeho reakciu. Tá reakcia nám povie, čo bolo obsahom depeše. Tak isto experimentátori sa snažia zachytiť „šifru”, ktorou sa jedna časť mozgu dorozumieva s druhou, aby potom, v inej situácii, vložili tento zachytený „text”, túto informáciu, do neurónovej siete a pozorovali, ako na to sieť zareaguje.

HYLAS: Už sa také pokusy urobili?

FILONOUS: Ešte nie, pretože je nesmierne ťažké vydeliť takú „šifrovanú depešu” jednej časti siete druhej z množstva procesov, ktoré prebiehajú súčasne.

HYLAS: Ešte väčšiu ťažkosť vidím v tom, že tú „mozgovú šifru” treba odoslať správnou cestou na správnu adresu, tj. do určitej časti siete, no nevieme, kto má byť adresátom.

FILONOUS: Nie, toto nie je problém, pretože, nakoľko si môžeme byť istí, jednotlivé časti siete nie sú pospájané ako telefóny, ale skôr ako rádiostanice: impulzy sa vysielajú na všetky strany, ale zúžitkuje ich len adresát. Samo „šifrovanie” impulzov a ich štruktúra (predovšetkým harmonická) jednoznačne stanovuje obsah informácie, a rovnako aj jej pôvod i cieľ (odkiaľ – čo – kam). Myslím, priateľu, že týmto ukončíme našu exkurziu do oblasti kyberneticky interpretovanej neurofyziológie, lebo ináč by sme túto tému v našom všeobecnom rámci nikdy neuzavreli; máme tu totiž dočinenia s javmi, ktoré sú tak nesmierne zložité, že dokonca púha zbežná zmienka o nich, alebo hoci len ich vymenovanie, by si vyžadovalo obšírne a mnohostranné štúdie. Preto si myslím, že je čas pristúpiť k ďalším vlastnostiam siete ponímanej synteticky (to jest ako celok), menovite k otázkam slobodnej vôle a osobnosti, ktoré sú vo filozofii skutočne základnými.

Pod „slobodnou vôľou” hovorovo rozumieme subjektívny pocit slobody v našej reakcii na nejaký vzruch alebo súbor vzruchov. Pritom vedomý je vždy len sám akt výberu, rozhodnutia ako postupovať. Následná akcia po rozhodnutí už môže prebiehať samovoľne. Stačí len samo rozhodnutie – jeho realizácia je už úlohou rôznych podsúborov siete, ktoré sú spriahnuté do funkčných jednotiek. Netreba si vedome stimulovať jednotlivé svaly jazyka, hrtanu a pier na to, aby sme vyslovili slovo. Vystačí len prijať rozhodnutie, akosi „psychicky stlačiť gombík”, a slovo sa vysloví „samovoľne”. Vďaka tomuto hierarchickému “centralizmu”, pole vedomia je oslobodené od detailnej kontroly podriadených sieťových procesov a intervenuje – upovedomené spätnými väzbami – iba vtedy, keď sa akcia neodvíja tak, ako by sa mala. „Vôľa” je preto sústavou rozhodnutí spolu s anticipovanými (očakávanými a „samozrejmými”) výsledkami ich „spustenia”. Tieto rozhodnutia, ako aj rozličné alternatívy, ktoré „navrhuje” sieť so svojou pamäťou, takto reprezentujú „porovnávanie” prítomnej situácie s minulými (opäť nie v zmysle doslovnom a štatistickom, ale dynamickom, tak ako v procesoch spolupráce prvotnej zrakovej kôry s druhotnou). Výber spočíva v „spustení” niektorej funkčnej jednotky tým, že sa do siete včlení ako pravidlo premávky (systém preferencií). Znamená to, že blokuje a brzdí všetky informácie, ktoré sú v rozpore s daným rozhodnutím, ktoré týmto prejavuje tendenciu riadiť činnosť organizmu. Rozhodnutie nastáva v momente, keď kumulatívny náboj staršej informácie v sieti začne aktívne brzdiť vplyvy informácií, ktoré sa danému rozhodnutiu priečia. Je to teda podpora vybraného systému preferencií voči neskorším informáciám, tj. tým, ktoré prichádzajú po akte výberu. Takto chápanú „vôľu” prejavuje aj najjednoduchšia sieť, ktorá, tak ako automatický pilot, kompenzuje vplyvy, ktoré by ju mohli odchýliť od daného smeru činnosti, od cieľa. Do takejto siete je však „vôľa” zabudovaná raz a navždy, v protiklade k sieti zložitej, ktorá si môže vyberať medzi rozličnými systémami preferencií. Takto sa správa napríklad človek, ktorý, idúc za cieľom „so zmyslom pre povinnosť”, prekonáva pocity bolesti, strachu, pochybností, atp. V akom zmysle je „vôľa” slobodná? Po prvé, je slobodná od priameho nátlaku prostredia, a to vďaka tomu, že proti nemu stavia dáta, ktoré sieť doteraz nazhromaždila, jej osobnú skúsenosť, ktorú na prijatie rozhodnutia do siete zaraďuje spätná väzba. Bez spätnej väzby na vlastnú minulosť, správanie siete by výlučne určovala iba momentálna situácia svojím vonkajším tlakom. Takáto sieť by nebola schopná vybrať si „nezávislý” kurz a ísť  „proti prúdu” udalostí, len by sa týmto prúdom nechala unášať. Takto sa nechajú unášať, to jest pasívne podliehajú vplyvom prostredia, neživé predmety, ale nie siete. Schopnosť samostatného vyhľadávania cieľov, ich výberu a napredovania k nim sa považuje za kladnú hodnotu v „morálnom” zmysle. O možnosti takéhoto výberu a riadenia rozhoduje materiálny predpoklad autonómie, ktorým je nepretržité vlastníctvo vlastnej minulosti, ktoré možno aktivovať podľa potreby. Toto ukazuje, aká dôležitá je integrita a nenarušiteľnosť vnútorných spätných väzieb, tj. jednoliatosť siete, čím máme na mysli plne efektívne systémy spojenia so zásobníkom pamäti a schopnosť siete okamžite sa aktivovať. V oboch týchto funkciách môžu nastať poruchy. Nebezpečné je preťaženie siete nadmerným prítokom vonkajších informácií, a tak prudké zrýchlenie procesov učenia sa, že v dôsledku návalu nových informácií celá minulosť siete sa stane zanedbateľnou a bezvýznamnou v pomere k súčasnej situácii. Z toho vyplýva, že sieť nadobúda „osobnosť”, keď sa proces učenia odohráva plynule a stabilne, rovnomerne rozdelený v čase. Sieť, ktorá zažíva príliš veľa nového súčasne, ktorá sa „učí” naraz príliš veľa, stáva sa vecou, začne sa správať ako neživá vec v tom zmysle, že jej vlastná minulosť prestane zohrávať dôležitú úlohu v jej rozhodovaní. Tým stráca schopnosť výberu a necháva sa pasívne unášať prúdom udalostí.

Je samozrejmé, že hranica rýchlosti učenia sa, čiže množstvo informácií, pritekajúcich za jednotku času, ktoré sieť preťaží a urobí ju pasívnou, a teda zablokuje osobnú minulosť siete, je individuálne a závisí hlavne na tom, čo sme nazvali  i n t e g r i t o u  siete. Keď sa celá doterajšia životná skúsenosť ukáže ako nevhodná, keď sieť nedokáže proti nej postaviť obzvlášť trvanlivé a odolné štruktúry preferencií, môže nastať „vnútorný zlom” (vo funkčnom zmysle). V takejto situácii sa napríklad ocitali ľudia v koncentračných táboroch. Situáciou prinútení na adaptáciu a strácajúc chopnosť postaviť proti nej predchádzajúce skúsenosti, sú ľudia sú schopní činov, ktoré sú v terminológii rozličných etík označované ako „nenormálne”, „hriešne” alebo „neľudské”. Vedie to k tvorbe nových návykov a nových spôsobov správania, ktoré sú v rozpore s celou dovtedajšou osobnou históriou siete. Je to „patologické učenie sa”, ktoré sa deje za cenu straty vnútornej celistvosti, integrity siete. Takýto proces nastáva, keď má sieť na výber buď likvidáciu vo fyzickom zmysle alebo stratu vnútornej celistvosti. Vtedy prichádza buď k externej, materiálnej anihilácii („voľba hrdinského postoja”), alebo ku kapitulácii a následným patologickým stavom (v našom chápaní). Podobné javy, len s menšou vyhranenosťou, nastávajú, keď sieť stráca schopnosť slobodne sa učiť. Sloboda učiť sa znamená takú rýchlosť osvojovania si nových poznatkov, pri ktorej si sieť na každom stupni zachováva nevyhnutnú časť vlastnej minulosti, ako podmienku svojej integrálnosti.

Keď je prísun nových informácií príliš veľký a sieť stráca slobodu učiť sa, nedokáže si dostatočne rýchlo osvojovať nové skúsenosti a spájať ich s doterajšími, a preto nedokáže adekvátne reagovať na zmeny v prostredí. Vtedy hovoríme, že človek „zaostáva za udalosťami”, „nejde” s novým časom či s novými podmienkami a podobne.

Sústava systémov preferencií, ktoré rozhodujú o správaní siete, tvorí v konečnom dôsledku jej „osobnosť”. „Osobnosť” môže zostať nenarušená, okrem faktu, že pod vplyvom vonkajšieho násilia sa výkonné orgány siete dočasne zablokovali. Takáto sieť si v moci vonkajšieho násilia naďalej zachováva vnútornú celistvosť a „osobnosť”, tak ako loď, ktorá, hoci unášaná búrkou, si zachovala nepoškodené kormidlo, alebo ako Hamlet, ktorý, hoci uzamknutý v škrupine orecha, stále by sa „pokladal za panovníka nesmierneho priestranstva”¹⁴.

„Osobnosť siete” sa nebadane mení s každou novou skúsenosťou a s každým novým rozhodnutím. Vďaka vlastnej minulosti sieť nie je úplne podriadená danej momentálnej situácii. Vďaka zachovanej možnosti ďalšieho učenia sa tiež nie je úplne závislá na vlastnej minulosti. V takomto chápaní osobnosť alebo charakter sa môžu počas individuálnej existencie meniť. Vnútorné premeny siete ako odpoveď na nové vonkajšie potreby preto prebiehajú v súčinnosti medzi prítomnosťou a minulosťou siete. „Vnútorná sloboda” sa prejavuje práve v týchto konfliktoch. Sieť, ktorá si sformovala stereotypický systém preferencií v minulosti a nekonfrontuje ho s novými informáciami bez ohľadu na ich obsah, vykazuje vo svojej činnosti „skostnatenosť”, „fanatizmus” a „zatvrdilosť”. Podobne ako sieť vystavená nadmernému vonkajšiemu tlaku, takáto sieť tiež stráca absolútnu slobodu, ibaže vynútenosť jej konania pochádza z jej vlastného vnútra, a nie zvonku. Tak vzniká „konzervatizmus”. Obvykle každá sieť prechádza obdobím optimálneho učenia sa a osvojovania si novej informácie, po ktorom sa učí čoraz horšie, pretože aj objem pamäti sa zmenšuje, a aj štruktúry preferencií, ktoré v nej dominovali zvlášť často, majú tendenciu stabilizovať sa, skostnatieť a zamrznúť vo vyformovanom tvare.

HYLAS: Čo povieš o predvídateľnosti konania a činnosti siete? Myslíš, že majúc k dispozícii matematickú teóriu sietí, ktorú si spomenul, a poznajúc súčasný stav siete (dáta o všetkých jej minulých skúsenostiach plus jej systémy preferencií, atp.), môžeme jednoznačne predpovedať jej rozhodnutie v novej situácii?

FILONOUS: V prípade neurónovej siete to nie je možné.

HYLAS: Prečo? Znovu atómový indeterminizmus?

FILONOUS: Oň tu teraz nejde. Jednotlivé, v heisenbergovskom zmysle neurčité, atómové fluktuácie síce môžu za istých okolností ovplyvňovať momentálnu transmisiu nejakého vzruchu, ale vo veci indeterminizmu správania siete nemusíme hľadať takéto kvantové argumenty. Uvedom si, prosím, že procesy, prebiahajúce v neurónovej sieti, sú ovplyvňované množstvom faktorov, ktoré ani nemožno vyčísliť. Veľký vplyv na prah excitability neurónových synapsií, to jest na prenos impulzov, má, medzi inými, telesná teplota a chemizmus krvi, pričom tieto parametre vykazujú neustále drobné zmeny, fluktuácie okolo priemernej hodnoty. Tieto zanedbateľné oscilácie sa môžu nahromadiť a vyvinúť pomerne veľký vplyv na priebeh duševných procesov. To, čo je na začiatku, pri jeho zdroji, bezvýznamnou mikroskopickou odchýlkou v dráhe impulzu, sa v istej vzdialenosti môže stať značným rozdielom a na konci dráhy môže vyvolať úplne iné rozhodnutie, neočakávanú asociáciu alebo „spontánnu” reakciu. Toto sa predvídať nedá. Navyše, sieť sa angažuje v rozličných rozhodnutiach do rozličnej miery a ich výsledok zavisí od času, kedy niečo „prišlo sieti na um”, od „náhodného” zápisu v pamäti, ktorý sa zrazu „objaví” vo vedomí, atď. Ďalej, rôzne siete sú rôznym spôsobom schopné „spontánnych” reakcií, tj. neočakávaného narušenia obvyklého systému preferencií. V niektorých oblastiach činnosti „hodnota” siete rozhodujúcim spôsobom závisí od jej efektívnosti porušovania starých preferencií, napríklad v tvorivej práci básnika, inžiniera alebo hudobníka. Je však jasné, že spontánnosť, ako schopnosť porušovať staré a tvoriť nové preferencie, nie je tým rozhodujúcim kritériom, či sieť má „tvorivé schopnosti” alebo nie. Spontánnosť sama nestačí – musí mať k dispozícii aj maximálne bohatstvo nových možných konfigurácií vnútorných prvkov. Ten, kto sa správa nečakaným spôsobom, nemusí byť tvorcom a umelcom – môže byť proste čudákom. Ten, kto má obrovskú pamäť, môže byť erudovaný. Porušovanie starých preferenčných štruktúr plus veľké „vnútorné bohatstvo” plus schopnosť integrálne organizovať vnútorné prvky siete do úplne nových štruktúr – len tieto tri podmienky spolu robia sieť „tvorivou”. V každom prípade je zrejmé, že nové konfigurácie môžu vznikať iba z prvkov, ktoré sa už v sieti nachádzajú. V tomto ponímaní sieť nadobúda nové informácie dvojako: po prvé, zvonku, a po druhé, rekombináciou symbolov, ktoré sa v nových konfigráciách v sieti ešte nevyskytli. „Vnútorné bohatstvo” a „integrálnosť siete” spolu vytvárajú jej charakter. Takáto sieť koná „so slobodnou vôľou” a svojím konaním manifestuje svoj „charakter”.

Z vyššie povedaného vyplýva, že sieť zodpovedá za každý svoj skutok, keďže je počas rozhodovania „slobodná”. Je zodpovedná za svoju osobnosť, ktorá sa vyformovala vo všetkých predchádzajúcich rozhodnutiach od počiatku jej existencie. Žiadne rozhodnutie nebolo plne determinované a každé mohlo byť iné (okrem iného aj vďaka „náhode”). Pravdepodobnosť „náhody” je v každej situácii malá, ale existuje. Keď sa sieť skladá z veľkého množstva prvkov (ako tá ľudská – z okolo 10 miliárd¹⁵), nikdy sa nestane, že by dvakrát po sebe fungovali presne tie isté procesy a prvky, ktoré spoluúčinkovali v predchádzajúcej, analogickej situácii. Toto je príčinou zvýšeného elementu náhodnosti. Tradične sa myslí, že nesieme zodpovednosť za „úplne slobodne vykonaný skutok”, ale absolútna sloboda v skutočnosti nejestvuje. Je iba nedosiahnuteľnou limitou. To, čo je v sieti dané, je jej minulosť, jej osobná história. Každé jedno rozhodnutie a každý krok na ceste životom je výsledkom stretu histórie siete s jej súčasnosťou. História siete je naakumulovaný náboj všetkých predchádzajúcich rozhodnutí, jej osobnosť. Súčasnosť je výber, ktorý je do určitej miery determinovaný osobnosťou, ale do istej miery náhodný, keďže ho ovplyvňuje štatistický charakter sieťových procesov. V tomto zmysle každé rozhodnutie obsahuje určitú dávku náhody a môže byť viac alebo menej pravdepodobné, nikdy však nie je celkom isté, a práve preto je slobodné. Čím dlhšie sieť existuje, tým silnejší je tlak minulosti a tým je menej slobodná vo svojich rozhodnutiach. Jednako osobnosť sa končí iba s poslednou skúsenosťou, ktorým je smrť. Kým ona nenadíde, sieť je vo svojom konaní stále slobodná, aj keď v zmenšujúcej sa miere. Svoju slobodu stráca s konečnou platnosťou vo chvíli zániku. To je všetko, čo som ti chcel povedať o živote a smrti z hľadiska kybernetiky, priateľ môj.

HYLAS: Nezapieram, že to bola prednáška, na ktorú budem ešte dlho myslieť. Ale čo sa stalo s možnosťou kybernetického zmŕtvychvstania, ktorú si spomínal?

FILONOUS: To je prisilná formulácia. Ja som hovoril o možnostiach pokračovania individuálnej existencie po smrti organizmu, a nič viac.

HYLAS: To je predsa jedno a to isté.

FILONOUS: Uvidíš, že nie, milý Hylas, ale už nie dnes.

 

                                                                                            VI

 

FILONOUS: Dobrý deň, Hylas. Ale máme dnes krásny deň.

HYLAS: Ach, to si ty? Tak som sa začítal, že som nepočul tvoje kroky.

FILONOUS: Aká kniha ťa tak upútala?

HYLAS: Dostojevského Zápisky z mŕtveho domu.

FILONOUS: Rozumný výber. Pre niekoho, kto sa vnára do tajomstiev kybernetiky, je to ideálne čítanie.

HYLAS: Myslíš? Práve pri tom čítaní ma opantalo množstvo pochybností, s ktorými by som sa chcel s tebou podeliť. Tie jasné, hoci zložité konštrukcie, akými sú tvoje siete, majú samozrejme vlastné ciele a slobodu výberu, vedia myslieť a sú inteligentné, ale predsa: čo majú spoločné so svetom ľudských citov a túžob? Vytvorení, ako tvrdíme, evolúciou, ktorá do nás zabudovala celý rad poistiek a schopností, mali by sme vedieť, ako sa vyhnúť utrpeniu, mali by sme používať indukciu, usilovať sa o vlastný vývoj a maximálne využívať svoje možnosti, lenže skutočnosť je oveľa zložitejšia. Vari človek nepodlieha sebaklamom? Nenachádza perverzné potešenie v utrpení, dokonca aj vo svojom vlastnom? Nemá záľubu v ničení? Vari nie je bytosťou, ktorú možno pochopiť na tisícoraký spôsob, tvorom plným zákernosti, trinástych komnát, nevyspytateľných zákutí a zvráteností, obeťou umŕtvujúcich závislostí, otrokom svojej žiadostivosti, márnivosti, klamstiev a temnej túžby po moci a ovládaní? Vieš mi nakresliť plán siete, ktorá klame samu seba? Alebo siete, ktorá ponúka ľudské obete molochovi „povinnosti”? Alebo takej, ktorá sa usiluje o maximálne utrpenie iných, lebo v tom nachádza uspokojenie a rozkoš? Môžu existovať siete, ktoré sú zaslepené a fanatické, siete, ktorých veľkolepá a zložitá štruktúra slúži len na lži a znetvorenie seba samého i sveta, milý môj konštruktér? Dokážeš mi skonštruovať také siete, Filonous? Ak nie, tak radšej o kybernetike už nehovorme.

FILONOUS: Vidím, že Dostojevského si čítal dôkladne, priateľu. Chápem, že to nie je len záujem o konštrukciu, čo ti vkladá do úst tieto slová, ale že z teba hovorí aj hnev premiešaný so smútkom a boriaci sa so zúfalstvom, aký nás zvyčajne zaplaví, keď sa s náležitou svedomitosťou začneme zamýšľať nad ľudským druhom. Ibaže to vskutku nie je len púhe hádzanie kamenia do záhradky kybernetiky.

Je to neobvyklá, dosiaľ nepraktizovaná, a preto aj výnimočne ťažká vec až na hrane komickosti, hovoriť jazykom fyzika alebo inžiniera o tragických alebo povznášajúcich stránkach ľudského bytia a psychiky. Nuž, ale keď si ma vyzval, musím ti odpovedať. Mali sme dnes hovoriť o nesmrteľnosti, alebo presnejšie: o jednom z jej druhov, ktorý môže človeku priniesť budúci rozvoj kybernetiky. Tieto témy navzájom súvisia v tom, že to nebude nesmrteľnosť, akú sme ochotní akceptovať, akú chceme a po akej túžime. Bude to nesmrteľnosť groteskná, ohyzdná a neprijateľná, ale iná ani byť nemôže. Tak najprv o sieťach. Ako vieš, milý Hylas, vedomie je len časťou procesov, ktoré prebiehajú v mozgu. Vedomé je to, čo sa spätnou väzbou dostáva do určitých obvodov siete. Ale obsah toho, čo sa stane vedomým, iba čiastočne závisí od vôle, tj. od arbitrárne zvoleného systému preferencií. Tento systém, rovnako ako aj celé vedomie, drží a nesie prúd všetkých mozgových procesov, tak ako Atlasove ramená nebeskú klenbu¹⁶. Cez bránu vedomia sa dostávajú len niektoré druhy informácie. Vedomie teda selektuje, vyberá si z oceánu procesov len niektoré časti, kým iné blokuje. Jedny môžu byť reprezentované nadmerne, viac než je ich skutočná percentuálna účasť v sieťových procesoch ako celku. Iné sa môžu tlmiť a brzdiť. Konkrétnejšie: tým, že si ich uvedomíme, možno systémy preferencií do istej miery obmieňať. No zatiaľ čo preferencie týkajúce sa napr. informácií o potravinách, ktorých škodlivosť sme si uvedomili, sa dajú zmeniť bez problémov, v súvislosti so svetonázorom to nie je také ľahké, aj keď nám niekto dokáže jeho logickú protirečivosť, a tak nám rovno pred očami rozdrví jeho základy. Všeobecne možno povedať, že sieť dokáže „klamať” – nielen o svojom obsahu a kvalite, ale aj o svojom vzťahu k svetu. Patrične „vychovaný” automat bude vykazovať všetky prejavy „iracionálnej viery” a „predsudkov”: keď zbadá čiernu mačku, vykoná symbolické gestá na zažehnanie nešťastia a bude sa zaoberať mystickými a metafyzickými úvahami. Nie je na tom nič zvláštne; jeho správanie predsa determinuje jeho minulosť. A hádam nepochybuješ, že batoľa z dvadsiateho storočia by sa medzi neadertálcami vôbec nevyvinulo v inžiniera alebo pilota, ale na jedáka surového mäsa, ktorý loví mamuty. Toľko o „sebaklame” sietí.

Čo sa týka ich „zvrátenosti”, to sa dá do istej miery vysvetliť ich snahou dosahovať náhradné ciele, o ktorej sme už hovorili. Navyše je to cena, ktorú platíme za svoje veľké možnosti a schopnosti. Bez ohľadu na množstvo poistiek, sieť s dostatočne vysokou zložitosťou podlieha rozmanitým „úchylkám”, ktorých mechanizmus býva rôzny. Človek ako bytosť, vyformovaná spoločnosťou, je náchylný búriť sa proti nej. Radosť z ničenia, ukrutnosti, masochizmu a desiatok iných „zlozvykov” vôbec nebola evolúciou „naplánovaná”, ako si naznačil, rovnako ako nebola „naplánovaná” naša náklonnosť k veciam a javom, ktoré sú pekné, k hudbe a k výtvarnému umeniu. Uvedom si, že v sieťach neexistujeje nič iné okrem spoluoscilujúcej sústavy procesov, ktoré odzrkadľujú a interpretujú svet. Celkom neočakávane v niektorých procesoch alebo v niektorých frekvenciách biochemických transformácií, ktorých úlohou je, povedzme, rozoznávať podobnosť tvarov, nastanú pod vplyvom určitých signálov zmeny, ktoré náhle znížia vnútornú nerovnováhu siete. Dobrý pocit, mier a pokoj, čiže to, čo nám poskytuje umenie, je z kybernetického pohľadu pokles vnútornej nerovnováhy siete počas trvania tých procesov v nej, ktoré sú späté s príjmom informácií ako napríklad hudba alebo výhľad na zasnežené pohorie. Žiaľ, možné sú aj iné kombinácie procesov a sieť môže vytvárať konfigurácie, v ktorých pokles vnútornej rovnováhy sprevádza napríklad zabíjanie. Rashevsky¹⁷ dokázal matematicky predpovedať, ktoré z ukázaných tvarov ľudský pozorovateľ označí za „estetické” alebo „pekné”. Zrejme je možné nakresliť schému sústavy procesov a formálnych sieťových spojení, ktorých výsledkom bude potešenie z ničenia. Samozrejme, bude to vysvetlenie, ale nie ospravedlnenie, pretože, ako sme si vyjasnili, sieť je vo svojom konaní v podstate slobodná. Odpovedal som ti nie ako konštruktér, ale ako veľmi neskúsený adept vedy o sieťach, a Dostojevskému sa nemôžem rovnať ani schopnosťou vyvolať efekt, ani jazykom. To by si mi však nemal vyčítať.

HYLAS: Máš pravdu v tom, že sa netreba hnevať na kybernetiku a naše výhrady (ak vôbec nejaké máme) by nemali smerovať voči nej. Môžeš mi teraz povedať niečo o tých vyhliadkach na nesmrteľnosť?

FILONOUS: S radosťou, tým viac, že som o jej špecifikách už niečo predznamenal. Ide tu o pokračovanie vedomého bytia. Však užvieš, že procesy, ktoré sa odohrávajú v sieti, nemožno od neho oddeliť. Preto by bolo nemožné „vyizolovať niečí smútok”, aby sme ho uložili do sklenenej nádoby – toto je nemožné dnes, a rovnako aj v tej najvzdialenejšej budúcnosti. Pocit smútku totiž vyplýva z konštelácie procesov, odohrávajúcich sa v danom systéme, a na jeho reprodukciu by sme museli znovuvytvoriť celý systém. Len si uvedom, prosím ťa, že onen systém možno skonštruovať z rozličného materiálu a jeho energetické premeny by mohli bežať v značne širšom teplotnom rozmedzí ako v ľudskom mozgu.

Problém vyriešime v niekoľkých etapách, v sérii niekoľkých experimentov. V prvom pokuse prepojíme (napr. chirurgicky) periférne nervy dvoch osôb. S nižšími živočíchmi to vieme urobiť už dnes. Toto nám otvorí možnosť, že jeden človek bude pociťovať to isté, čo zažívajú zmyslové orgány iného. Tým sa umožní, aby jeden človek videl očami druhého, konkrétne po pripojení periférnej časti jeho očných nervov na aferentnú časť nervov toho druhého.

Druhý experiment, ďaleko náročnejší na realizáciu, je procedúra, ktorej cieľom je prepojiť nervové dráhy dvoch mozgov, a to prostredníctvom „vodičov” buď „biologických” (mostík zo živých nervových vlákien) alebo inakších, ktoré po pripojení na nervovú dráhu jedného mozgu budú preberať vzruchy, ktoré ňou prúdia, a prenášať ich do zodpovedajúcej dráhy druhého mozgu.

HYLAS: Aj keby sa takýto pokus podaril, myslíš si, že by sme v ňom mohli pociťovať niečo zmysluplné? Obávam sa, že jediné, čo by nám priniesol, by bol len pocit celkového zmätku a chaosu.

FILONOUS: Nepochybne máš pravdu. Dané impulzy majú konkrétny „zmysel” iba v rámci danej siete, a navyše ešte iba pre vybraných „adresátov”, tj. iné časti tej istej siete, na ktoré sú nasmerované. Púhy prevod série impulzov z jedného mozgu do druhého bude mať určite za následok len chaos, akúsi „psychickú kakofóniu”. Toto je jeden z najväčších problémov na ceste k funkčnému prepájaniu mozgov. Mozog však dokáže zniesť ďaleko ťažšie zákroky ako je prísun skupiny impulzov, ktoré sú mu cudzie. Možno ho podrobiť veľmi ťažkým a brutálnym zákrokom, vrátane vyrezania celých plátov kôry, ba dokonca celej jednej hemisféry, a to bez toho, aby to vyústilo do nevyhnutného rozpadu duševných funkcií, lebo aj iba čiastočne zachovaná sieť má neuveriteľnú schopnosť reštitúcie. Teda pokusy, aké som spomínal, budú nadlho opatrné a nesmelé – budú sa vykonávať na zvieratách, ktorých správanie a reakcie po prepojení sa budú pozorne sledovať. No pretože na tejto ceste nevidno žiadnu zásadnú alebo principiálnu prekážku, po neúspechoch, ktorým sa nedá vyhnúť, prídu aj úspechy. Sú naozaj možné a ako k nim dospejeme? Sprvu si budú dva prepojené mozgy (spojené jednou alebo viacerými nervovými dráhami, ako podkôrové asociačné zväzky, apod.) vo svojej činnosti navzájom len prekážať. Pozorovania z neurologických kliník tu však otvárajú perspektívy a vrhajú dodatočné svetlo na ďalšie fázy pokusu. Vieme, ako sa prejavujú ťažké výpadky funkcie po rozsiahlom poškodení mozgu. Vo veľkej väčšine prípadov aj tie najťažšie poruchy po istom čase miznú a kompenzujú sa (samozrejme iba ak sa nepoškodili oblasti kôry, ktoré nemožno nahradiť, ako napríklad projekčné zóny zmyslov). Časom sa funkcia samovoľne navráti, ale častejšie je na to potrebná dlhotrvajúca vedomá činnosť pod dozorom vyškolených pedagógov. Poškodený mozog nahrádza stratenú funkciu zmenou činností svojich ostatných častí. Ako sa to deje? Funkciu, ktorá zmizla z dôvodu zániku časti kôry, sa učia vykonávať iné časti kôry, ktoré sa dovtedy na tejto funkcii nepodieľali, alebo ak áno, tak len v zanedbateľnej miere. Napríklad pri strate hĺbkového svalového vnímania človek stráca spätnú väzbu, ktorá ho informuje o polohe končatín a trupu, čo znemožňuje pohyb a obzvlášť chôdzu. Keď sa však naučí nahradiť svalové vnímanie zrakovou kontrolou, nastáva rozsiahla reštitúcia pohybovej činnosti. Subtílnejší prechod na nové mechanizmy ukazuje pekný príklad, v ktorom človek s poškodením mozgu a s prejavmi kôrovej nemoty (motorickej afázie) nedokázal vysloviť ani len najjednoduchšie slovo, ako napr. „mucha”, lebo keď vyslovil „mu...”, nedokázal automaticky zabrzdiť inerváciu hovorových svalov a začal perseverovať (mechanicky opakovať) slabiku „mu”. To, čo bolo preňho absolútne nemožné, keď mal povedať slovo „mucha” ako symbolickú definíciu druhu hmyzu, sa preňho zrazu stalo detskou hračkou, keď sa mu povedalo, aby si najprv predstavil bučanie kravy a potom chechot („mu–cha”). Potom už vyslovil slovo „mucha” bez akýchkoľvek ťažkostí, lebo sa do toho zapojili celkom iné sieťové mechanizmy (tj. zachované spätné väzby) ako predtým, s pozmenenými cieľmi. Týmto chcem povedať, že aj keď poškodenie veľkej časti mozgu vedie k prejavom nemohúcnosti, bezvládnosti a zmätku v psychike poškodeného,  časom sa situácia zlepšuje, hoci neraz si vyžaduje naučiť sa stratenú funkciu úplne odznova, podobne treba očakávať – hlavne keď v našom prípade mozgových procesov neubudne, ale naopak pribudne, a to pripojením druhého mozgu – že síce nastane dočasný chaos a zmätok v signáloch, ale ak budú dva mozgy prepojené dlhší čas, vytvorí sa nový modus operandi, procesy sa začnú koordinovať akomodačnou cestou, tj. učením sa, a po istom čase sa oba mozgy úplne funkčne zjednotia. Samozrejme, výsledok bude v rozhodujúcej miere závisieť na tom, čo s čím vlastne prepojíme. Dá sa usudzovať, že prepojenie sieťových častí nižšieho rádu, tj. takých, čo slúžia len na prenos informácií zo zmyslových orgánov (napr. vlákna zrakového nervu z radiatio optica), vyvolá relatívne menšie a krátkodobejšie poruchy ako prepojenie dvoch dráh, ktoré spájajú mozgové systémy vyššieho rádu. To znamená, že prepojenie takých častí oboch neurónových sietí, ktoré majú za úlohu najvyšší stupeň organizácie, integráciu a formovanie vedomých procesov, vyvolá prejavy zmätku (alebo dokonca šialenstva?), ktoré budú trvať najdlhšie, keďže každá z prepojených sietí používa na svoju činnosť svoju vlastnú „šifrovaciu metódu”, kde rozličné frekvencie zodpovedajú rôznym symbolom, rôzne procesy sa navzájom rozlične ovplyvňujú a syntéza informácií sa vykonáva rozdielnym spôsobom. Úmyselne tu rozvádzam tieto ťažkosti, aby bolo jasné, že ja som ten posledný, čo by sa pokúšal ich zľahčovať, ale jednako si myslím, že spoluprácu a jednoliate fungovanie oboch prepojených mozgov bude možné dosiahnuť. Samozrejme, vždy treba spájať len to isté s tým istým, tj. prepájať len jednotky (vlákna, dráhy, časti mozgu), ktoré korešpondujú anatomicky a fyziologicky. Navyše sa treba vystríhať pripojenia púhej časti jedného mozgu k celému druhému mozgu, lebo vtedy po počiatočnom období obojstranných porúch treba očakávať sklony zachovaného celého mozgu k funkčnej dominácii nad novopripojenou časťou. Ak ale napríklad pretneme v oboch mozgoch veľkú komisúru [ktorá spája pravú hemisféru s ľavou–pozn. prekl.] a prepojíme ľavú hemisféru jedného jedinca s ľavou hemisférou druhého, potom možno očakávať, že po nejakom období porúch sa nakoniec obe časti zlejú do novej funkčnej jednotky. Samozrejme takýto funkčný sútok prebehne pomocou pocitov a zážitkov, ktoré sú pre nás celkom nepredstaviteľné, lebo to musí byť veľmi zvláštny pocit, aby funkcionálne jeden mozog mal k dispozícii dve osobitné telá, spojené púhym mostíkom na prenos nervových signálov.

Z tohoto vyplýva, že „pripojiť sa na iné vedomie” s cieľom subjektívne a priamo sledovať procesy, ktoré v ňom prebiehajú, je nemožné, pretože samotné „pripojenie sa” vyvoláva v počiatočnej fáze ťažké poruchy vedomia (rovnako toho vedomia, ktoré sa „pripája”, ako aj toho, ku ktorému sa ono „pripája”), a neskôr, vo fáze vzájomného prispôsobenia sa, zase vznikne jednoliate vedomie, ktoré však nie je mechanickým súčtom dvoch častí, ale novou funkčnou jednotkou. O priamom pozorovaní vedomia teda nemôže byť ani reči; čo však možné je, je proste „participovať” na cudzom vedomí, a to tým, že sa staneme „jeho funkčnou súčasťou”. Zároveň z toho vyplýva, že úspešné funkčné prepojenie dvoch mozgov je ekvivalentné koncu ich doterajšej samostatnej existencie; vedomie A aj vedomie B v podstate zaniknú, a novovzniknuté vedomie AB je od oboch kvalitatívne odlišné. Tento výrok je dosť pesimistický v tom zmysle, že aspoň istému druhu alebo stupňu „zániku samostatnej osobnosti” sa pri funkčnom spájaní dvoch mozgov nedá vyhnúť. Má to jeden osobitný dôsledok, ktorý spočíva v tom, že proces opačný, tj. oddelenie predtým úspešne spojených mozgov, by znamenal zánik tej novovzniknutej funkčnej jednotky, na ktorú sa oba pretvorili. Viedlo by to k novým poruchám a nasledujúcej fáze učenia sa (alebo skôr „odúčania sa”) toho, čo sa nadobudlo v priebehu predchádzajúceho spojenia, a dva oddelené mozgy, ktoré by sme po tejto zložitej a riskantnej operácii získali, by boli, alebo prinajmenej by mohli byť, odlišné od pôvodných mozgov A a B v tom zmysle, že rozsiahle vnútrosieťové zmeny a hĺbkové transformácie procesov, ktoré vznikli kvôli prepojeniu, by sa nedali jednoducho mechanicky obrátiť: vďaka novým vnútorným zmenám by po druhý raz prebehla nová reštitúcia, takže nakoniec by sme dostali mozgy A_x a B_y, odlišné od pôvodných A a B.

Možno sa tiež domnievať, že najväčšiu šancu bude mať spojenie v pokiaľ možno ranom vývojovom štádiu, kedy ešte v sieti naplno prebiehajú jej vlastné procesy formovania, a plasticita a adaptačné schopnosti kôry sú najvyššie. Najjednoduchšie by teda bolo prepájať mozgy detí a celkom najistejšie – čo sa týka pomyselnej prognózy – prepájať mozgy embryí. Prvé pokusy sa nepochybne uskutočnia na plodoch opíc.

HYLAS: Toto všetko je rovnako neobvyklé ako aj desivé, a vôbec nechápem účel takýchto strašne ťažkých a nesmierne riskantných, ba až nebezpečných procedúr, ktoré v podstate nič nové neprinesú. Vari chceme produkovať netvorov? Alebo dokázať, že „priamo sa napojiť na cudzie vedomie” je nemožné? V každom prípade, čo má toto všetko spoločné s „kybernetickým zmŕtvychvstaním”?

FILONOUS: Dôkaz, ktorý spomínaš, vôbec nebol účelom mojej úvahy a získali sme ho takpovediac mimochodom. Celý argument bol iba krokom na ceste ku skutočnému cieľu, ktorým je preraziť za individuálnu hranicu života. Pochopíš, čo mám na mysli, keď ti prezradím, ako bude vyzerať nasledujúci krok, ktorý je už eticky nespochybniteľný. Bude to preštepenie duševných procesov človeka na mozgovú protézu.

HYLAS: No prosím. A ako si takú procedúru predstavuješ?

FILONOUS: Tento proces v podstate spočíva v tom, že k mozgu, tj. k neurónovej sieti, pripojíme sieť iného typu – elektrickú alebo elektrochemickú. Samozrejme, najprv sa ľudia budú musieť naučiť, ako budovať takéto siete so zložitosťou rádu 10 miliárd funkčných prvkov, ktorá sa vyrovná zložitosti mozgu, a to pomocou všeobecnej teórie sietí, bez ktorej sa to nezaobíde. Sám preštep musí pozostávať zo značného počtu po sebe nasledujúcich etáp.

HYLAS: Prečo?

FILONOUS: Pretože prepojiť mozog so sieťou naraz by znamenalo vystaviť ho nebezpečenstvu totálnej deštrukcie procesov. Uvedom si, že k základným obvodom neurónovej siete treba priložiť akési „prívesy”, lebo každý z nich musí byť nejako reprezentovaný v protéze. No vložiť takéto bočné obvody naraz do všetkých obvodov neurónovej siete, to by narušilo fungovanie siete ako celku a následky by mohli byť fatálne. Sieť mozgu predsa tvorí samostatnú, uzavretú funkčnú jednotku a otvorť impulzové dráhy do druhej, funkčne zatiaľ prázdnej siete by bolo podobné „skratu”. Nebudem tu podrobnejšie vykladať výsledok takejto procedúry, pretože si ju len ťažko vieme predstaviť. Možno zveličujem ťažkosti a riziká, ale ak ide o tak dôležitý problém, nadmerná opatrnosť nemôže byť na škodu. Hlavne ide o to, aby sa nenarušila „osobnosť” siete. Správny postup preto bude postupne pripájať k neurónovej sieti ďalšie a ďalšie sekcie protézy tak, aby živý mozog akoby „funkčne pohltil” alebo „zasimiloval” sieť elektrickú. Časom zistíme, a to je vlastne naším cieľom, že pripojená sieť prevezme na seba značnú časť zo všetkých duševných procesov ako celku. Potom pristúpime k ďalšej etape procedúry, čím je rovnako pomalá a postupná redukcia siete neurónovej. Nebude to jej likvidácia, len ju budeme postupne odpájať, podobne ako sa to robí napríklad pri lobotómii, kde sa pretínajú vlákna, ktoré spájajú čelný lalok s ostatným mozgom. Ak budeme postupovať dostatočne malými krokmi, odpájajúc neurónovú sieť po malých častiach a dávajúc pozor, aby sme nekonali predčasne, tj. kým sieť protézy neprevezme zodpovedajúce funkcie, naša funkčná jednotka, ktorú predstavuje kombinovaná nerónovo–elektrická sieť, bude fungovať bez väčších porúch, pričom elektrická strana bude neustále preberať funkcie, ktoré pomaly miznú zo strany neurónovej. Nakoniec, kedy už neurónová sieť bude úplne nahradená a plná záťaž duševných pochodov pripadne sieti protézy, dosiahneme totálny prenos „osobnosti” človeka do protézy. Prostetická sieť bude obsahovať všetky duševné procesy – teda plný zásobník pamäti, charakteristické systémy preferencií, pravidlá premávky vzruchov aj vnútorné spätné väzby – ktoré predtým konštituovali osobnosť živého mozgu. Bude to „elektrický preštep” živého vedomia na neživú protézu. Tento štep môže jestvovať ľubovoľne dlho, lebo jeho stavebný materiál je tisíckrát odolnejší a trvalejší než materiál živého mozgu, a navyše, opotrebované prvky systému možno vždy postupne nahrádzať novými. Toto je teda vyhliadka na „večný život” – buď v rámci elektrickej siete alebo chemickej mozgovej protézy...

HYLAS: Počkaj, a čo s telom, so živým organizmom, ktorému ten živý mozog „patril”?

FILONOUS: Je to dosť dôležitá maličkosť, lenže nie v zmysle technických realizačných ťažkostí, ale iba morálnych výhrad, ktoré môže vzbudiť ďalšia, konečná procedúra. Po výmene mozgu treba nahradiť aj telo...

HYLAS: Aha, ďalšou protézou?

FILONOUS: Na zabezpečenie dlhovekosti to vyzerá byť nevyhnutné...

HYLAS: Takže tebou navrhovaná „nesmrteľnosť” spočíva v „prenose” duševných procesov človeka do akéhosi neživého kovového zariadenia? Aj keby som mal čo len na chvíľku zobrať takúto vyhliadku vážne (čo mi skutočne nepadne zaľahko!) – nikdy by som s ňou nesúhlasil. Jestvovať naveky v podobe mysliacej železnej skrine? Ty si asi zo mňa uťahuješ, Filonous?

FILONOUS: Zriedka bývam taký vážny ako v tejto chvíli, priateľ môj. Duševné procesy ako celok nemožno vydolovať, vydeliť a vyextrahovať zo živého, krátkovekého a pominuteľného tela inak ako postupným prenosom na substrát, ktorý mu dokáže zabezpečiť ľubovoľne dlhé trvanie.

HYLAS: Dobre, na chvíľu zanechám argumenty morálneho charakteru. Aká je však záruka alebo istota, že tento súbor procesov, prenesený, ako hovoríš ty, zo živej neurónovej siete na systém kovových vodičov, sa dajako podstatne nezmení, neskaličí, neodľudští? Skutočne je možné rozprávať o takejto vyhliadke s vážnou tvárou? Veď by z nej vyplývala šialená vízia – obraz sveta, v ktorom miesto ľudí zaujmú železné skrine, vybavené precíznymi elektronickými zmyslovými orgánmi...

FILONOUS: Predsa ak som ti dobre rozumel, sľúbil si, že sa zdržíš emocionálnych súdov o danom probléme – aspoň na chvíľku. Mojím cieľom bolo predstaviť jedinú reálnu, alebo aspoň v súčasnosti pravdepodobnú, cestu budúceho pokroku, a nie vyhlasovať o týchto možnostiach vlastný úsudok.

HYLAS: Dobre. Takže aké kritéria umožňujú skontrolovať, či samotná procedúra, hoci aj taká pomalá, nespôsobila deštrukciu živého mozgu (ak som ti porozumel, má sa to diať tak, že budeme zasúvať drôty do živého tkaniva?), a tiež či sa „konečný produkt” nebude podstatne líšiť od svojho živého predchodcu, od tej živej ľudskej osobnosti?

FILONOUS: Túto procedúru si netreba predstavovať ako krvavú operáciu. Nahradiť 10 miliárd neurónov aparátmi typu katódovej trubice je určite nemožné. Ani s pomocou tranzistorov a kryštálových prvkov, ktoré sú o 90 percent energeticky úspornejšie než normálne lampy a viac–menej o toľko aj menšie než katódové lampy. Na stálu činnosť zariadenia, ktoré je ekvivalentom mozgu, by bolo treba výkon okolo 100 megawattov, kým živý mozog využíva sotva 100 wattow, a teda je miliónkrát účinnejší. A tiež je skoro miliónkrát menší od toho hypotetického „kryštalického mozgu”, no na druhej strane, kvôli obrovskej prevahe v rýchlosti elektrických impulzov nad nervovými, v kryštalickom mozgu by myšlienkové procesy prebiehali 100 000–krát rýchlejšie.

HYLAS: To je nepodstatné, lebo, ako sám hovoríš, taký mozog by musel mať gigantické rozmery. Azda si myslíš, že počas operácie „preštepu” jeho psychiky možno človeka na roky prikovať k nejakej obrovskej mašine–budove?

FILONOUS: Von Neumann vypočítal, že umelý mozog by mohol teoreticky využívať 100 miliárd raz menej energie než v skutočnosti, a teda by mohol byť aj toľkokrát účinnejší. Prvý krok na ceste k zvýšeniu účinnosti – od elektronickej lampy ku kryštálu – sa už urobil. Ďalšie budú nepochybne nasledovať. Umelý mozog budúcnosti bude určite stále menší a menší, a s čoraz vyššou účinnosťou; teoreticky vyrátaná hranica dovoľuje dokonca existenciu umelých mozgov stovky ráz menších ako ľudské (s porovnateľným množstvom funkčných jednotiek). Každopádne fyzika považuje koncentráciu a úschovu „osobnosti Hamleta” v orechu za plne dovolenú, a teda možnú...

HYLAS: A tá krutá vivisekcia, akou má byť samotná štepiaca procedúra?

FILONOUS: Dnes sa pripúšťa, že počet hlavných neurónových súborov, tj. uzavretých obvodov mozgu, ktoré plnia najdôležitejšiu rolu pri vzniku procesov vedomia, nepresahuje 10 000 (do každého takého súboru patrí rad neurónových obvodov; ide o typ obvodov, ktoré objavil významný bádateľ Lorente de Nó¹⁸, menovite neuróny tvoriace uzavreté slučky, v ktorých kolujú impulzy). Je celkom možné, že funkčné prepojenie siete neurónovej s ne-neurónovou sa dá uskutočniť bez nepríjemností, ktoré by subjekt cítil pri takom zákroku. Uvedom si, prosím, že takéto zákroky bude možné vykonávať určite nie skôr ako o tisíc rokov; medicína, neurofyziológia a neurochirurgia budú mať vtedy k dispozícii metódy, ktorú sú nám dnes neznáme. A tiež si uvedom, že naša procedúra pomalého prenášania sústavy procesov zo siete neurónovej do elektrickej je v istom zmysle analogická s javom, ktorý v živých mozgoch prebieha neustále, a to náhrada materiálnych prvkov, látková výmena, čiže metabolizmus. V našom prípade tiež nastáva látková výmena, tj. premena materiálnej bázy, ibaže neporovnateľne radikálnejšia, keď porovnáme stav počiatočný s konečným (bielkovinový s nebielkovinovým). Cestou však prechádzame mnohými stupňami prechodu, čo vlastne pomôže zachovať kontinuitu a integritu prenášaných procesov.

HYLAS: Keby aj všetko malo byť tak, ako tvrdíš, koncepciu „mysliacich železných skríň” považujem za neprijateľnú. Práve mi však prichádza na um možnosť, ako obísť tú makabróznu víziu – pomocou prenosu duševných procesov z jednej neurónovej siete do druhej, tiež neurónovej, bielkovinovej a živej, ibaže vytvorenej umelo. Čo ty na to?

FILONOUS: Principiálnu nemožnosť tu nevidím, ale zdá sa mi, že, akokoľvek paradoxne to vyznie, by to bolo oveľa ťažšie realizovať než preštep psychiky na neživú protézu. Naprojektovať neživú protézu, objekt totálne pasívny, pozbavený akýchkoľvek stôp pamäti „osobnostných čŕt”, bude nepochybne ľahšie, než synteticky vytvoriť umelý, živý, rozvinutý, ale súčasne „prázdny”, „nepopísaný” mozog – pretože o to ti ide, však? Navyše je ešte jeden zásadný problém, ktorý spočíva v tom, že onen nový, ďalší živý mozog danej osobnosti by krátko po šťastne dokonanej operácii začal pociťovať rôzne trampoty a defekty a rýchlo by ukončil svoju existenciu.

HYLAS: Ako to? Prečo?

FILONOUS: Každá sieť má ohraničenú „informačnú priepustnosť”, čo je termín označujúci súčasne kapacitu pamäti ako aj celkové množstvo informácií, jedno či pochádzajúcich zvnútra alebo zvonka systému, ktoré v nej môže kolovať. Ako ukazujú experimentálne aj klinické fakty, ľudský mozog nie je príliš ďaleko od tejto hraničnej hodnoty, hlavne koncom života, v starobe (okrem iného aj preto si starí ľudia nedokážu zapamätať nedávne udalosti popri zachovanej pamäti udalostí dávnych). Dokonca len malá hormonálna porucha, ktorá spôsobuje iba minimálne zníženie prahu excitability neurónov, môže úplne zablokovať prenos impulzov v preťaženom mozgu. Tak možno dospieť k šialenstvu, k rozpadu osobnosti i k nezvratným zmenám. Nedávno objavili istú látku, ktorá má zrejme nepriaznivý vplyv na excitabilitu nervových synapsií a keď sa vstrekne zdravým ľuďom, vyvolá v nich prejavy schizofrénie. Túto látku vyizolovali z krvi schizofrenikov¹⁹. Keď toto všetko spolu zvážime, prídeme k názoru, že už na začiatku prvej „pasáže”, to znamená po prenose duševných procesov starého človeka do nového mozgu, nový mozog ledva dokáže v sebe pomestiť všetky tieto procesy a bude schopný normálne fungovať a čerpať informácie z prostredia iba krátky čas. Skôr či neskôr sa nevyhnutne objavia príznaky prekročenia hraničnej priepustnosti.

HYLAS: Nuž dobre, ale ako je to s elektrickou sieťou, tj. s mozgovou protézou?

FILONOUS: Protézu môžeme skonštruovať s určitým „zásobníkom” alebo „funkčnou rezervou”. Jednako však, ako si sám určite vieš domyslieť, o akejsi „nesmrteľnosti” tu nemôže byť ani reči, lebo tú môže dosiahnuť len mozog nekonečne veľký a nekonečne zložitý – už len kvôli tomu, aby mohol obsiahnuť nekonečné (alebo aspoň obrovské) množstvo spomienok.

HYLAS: Teda celá táto vyhliadka, táto predstava „prenosu” psychiky, je len fantázia?

FILONOUS: Nie. Je to len málo pravdepodobná možnosť, ale z fyzikálneho, materiálneho hľadiska ju nemožno vylúčiť. Už predtým som povedal, že hornú hranicu zložitosti systémov sieťového typu nepoznáme. Je možné, že s použitím elektrického prúdu a dokonalejších funkčných jednotiek ako máme dnes, bude možné skonštruovať sieť 10 – alebo 100 – násobne efektívnejšiu ako ľudská.

HYLAS: Výborne, takže to by sme už mali „umelého génia”?

FILONOUS: Prosím ťa, uvedom si, že ak vytvoríme všeobecnú teóriu sietí, s jej pomocou budeme vedieť skonštruovať sieť s ľubovoľnými vlastnosťami (samozrejme len takými, ktoré sú fyzikálne možné; nemožno vytvoriť sieť, ktorá by porušovala prírodné zákony). Všeobecný dôkaz vynikajúceho anglického matematika Turinga nám dáva teoretickú šancu skonštruovať sieť, ktorá „dokáže úplne všetko”, to znamená všetko, čo je možné²⁰. Podľa toho v budúcnosti budeme vedieť naprojektovať aj sieť, ktorá bude komponovať symfónie alebo riešiť, ako môže prebiehať evolúcia na iných planétach.

HYLAS: Filonous, ty si zo mňa uťahuješ!

FILONOUS: Priateľ môj, azda sa cítiš urazený vo svojej ľudskej dôstojnosti? A prečo ťa neuráža pohľad na žeriav, ktorý je 10 000–krát mocnejší než ty, ale predstava stroja, ktorý je len 1000–krát múdrejší než ty, áno? Tak isto ako  f y z i k á l n y  stroj zvyšuje silu človeka,  i n f o r m a č n ý  stroj zvyšuje jeho poznávacie schopnosti! Uvedom si, prosím ťa, že vývoj vedy pred nás kladie čoraz náročnejšie problémy. Matematika dvadsiateho storočia je oveľa zložitejšia veda a vyžaduje si väčšie rozumové úsilie než matematika v desiatom storočí – ale ľudský mozog je dnes taký istý ako bol v roku 1000, pretože vývoj matematiky napreduje po desaťročiach, zatiaľ čo evolúcia mozgu (tj. jeho stavba a efektívnosť) prebieha  m i l i ó n k r á t  pomalšie. Ak neudvihneme nejaký ťažký predmet, tak skonštruujeme stroj, ktorý ten predmet udvihne. A ak nebudeme sami vedieť vyriešiť nejaký teoretický problém, skonštruujeme stroj, ktorý ten problém vyrieši. Skutočne nechápem, čo v tomto uráža ľudskú dôstojnosť. Koniec–koncov, ak ti ide len o to, tak to my skonštruujeme „umelého Einsteina”, a nie on nás!

HYLAS: Nie, skôr ide o to, že takýto obraz nástojčivo vyvoláva dojem  z b y t o č n o s t i  človeka. Mysliace stroje ako náš „umelý génius” nás nepotrebujú a nepotrebujú ani našu spoluprácu a kontrolu, na rozdiel od žeriavov a pneumatických kladív.

FILONOUS: A čo na tom, keď všetky pracujú  p r e   n á s ?

HYLAS: Takže ty sa domnievaš, že v budúcnosti stroje predstihnú človeka vo všetkých oblastiach?

FILONOUS: Ty si dobrý. Predstihujú ho už dnes! Každý počítací stroj hneď vyrieši problém, s ktorým sa ani najlepší matematik nevysporiada za celý život. Jestvuje dosť vtipný, ale veľmi naivný mýtus o továrni budúcnosti ako o vzdušných halách plných automatov, s porozostavanými palmami a s človekom v snehobielom plášti, ktorý pri centrálnom paneli dozerá na výrobu... To je číra fantázia (keď sa napríklad pozrieme na modernú chemickú továreň). Nový chemický priemysel sa sústreďuje na reakcie prebiehajúce s obrovskou rýchlosťou v horúcich plynoch. V takýchto podmienkach sa v plynnom prúde tvoria rozmanité cenné chemické látky, ktoré však pretrvávajú sotva zlomok sekundy. Aby sme ich získali, musíme neustále udržiavať reakciu, ktorá je ich zdrojom, a súčasne ju musíme neustále vytláčať z režimu vysokej teploty. Riadiace a dozorné procesy musia prebiehať v drobných zlomkoch sekundy, čo človek nikdy nedokáže kvôli obmedzenej rýchlosti nervových impulzov. Tá osoba v bielom plášti preto vlastne nemá v továrni nič na práci, pokiaľ produkcia beží normálne – pod kontrolou elektronického mozgu.

HYLAS: Ale keď sa ten mozog pokazí, ten človek všetko napraví.

FILONOUS: Buď on alebo iný elektronický mozog, ktorý je patričným spôsobom pripojený na ten prvý a ktorý výkoná nápravu oveľa rýchlejšie a efektívnejšie.

HYLAS: A keď sa aj ten pokazí?

FILONOUS: A keď človek ochorie? Tu nie je žiaden regressus ad infinitum, ale iba určitá hierarchia automatov, ktoré sa navzájom kontrolujú vo svojej činnosti, uzavretý okruh, ktorý sa samozrejme môže prerušiť nejakou chybou. Dnes odstraňujeme chyby ľudské, a zajtra...

HYLAS: V tvojom príklade však hlavne išlo o rýchlosť reakcie, tak isto ako aj v prípade počítacieho stroja. Elektromozgy zatiaľ nad človekom víťazia iba v rýchlosti.

FILONOUS: S tým súhlasím. Zoberme si však iný príklad, v ktorom nejde o rýchlosť, ale o prevahu siete ako integrujúcej jednotky. Ako dobre z vlastnej skúsenosti vieš, myšlienkový proces je tým ťažší, čím viac prvkov (pojmov) musí myseľ súčasne zahrnúť. Preto je ľahké vykonať spamäti jednoduché aritmetické úkony, ale vyrátať štvrtú odmocninu z desaťmiestneho čísla je ťažké. Toto je však stále iba otázka „dočasnej pamäti”, tj. uchovávania čiastkových výsledkov jednotlivých fáz matematickej úvahy. V takejto úvahe sú pravidlá (že najprv máš vynásobiť, zapamätať si výsledok a potom ho vydeliť, a tak ďalej) zásadne a raz navždy dané a od začiatku do konca nemenné. No v prípade integrácie veľkého počtu faktov do jednej teórie, v samotnom procese organizovania týchto faktov do zovšeobecnení vyššieho rádu sa menia aj pravidlá činnosti, ktoré nie sú dané hotové, ale vyplývajú z každej nasledujúcej transformácie. Keby sme sa napríklad z astronomických, fyzikálnych a matematických údajov pokúsili vytvoriť teóriu gravitácie, ktorá by bola všeobecnejšia ako newtonovská, do hry vstupuje také obrovské množstvo faktorov, ktoré treba zohľadniť  s ú č a s n e , že len neobyčajne zdatná sieť sa dokáže vyrovnať s takouto úlohou. A ak mi prepáčiš banalitu výroku, tak takouto sieťou disponoval Einstein. V budúcnosti sa tiež nie každý môže stať Einsteinom, ale každý bude mať k dispozícii stroj na myslenie s ľubovoľne vysokou efektívnosťou.

HYLAS: Prosím ťa, uvedom si, aké osudné vyhliadky otvára takáto možnosť. Neustále silnejúce elektromozgy budú istý čas pokračovať v činnostiach, ktoré ľudia ešte dokážu pochopiť, poňať a prijať, aspoň v priblížení. No ak už raz vznikne nejaká medzera, bude sa len rozširovať. Oblasť javov, ktoré budú mať na starosti automaty, bude iba rásť. Nakoniec sa ľudia scvrknú na bezmyšlienkovitých sluhov železných géniov a možno im budú aj vzdávať božskú úctu...

FILONOUS: Len si predstav, milý priateľu, že slová tvojho proroctva o ľudskom druhu sa už naplnili, a to v dosť dávnej minulosti.

HYLAS: Čo to hovoríš? Nerozumiem.

FILONOUS: Vznik elektromozgov je začiatok evolúcie prostriedkov umelého myslenia. Potenciálne môžu dosiahnuť nezávislosť od človeka, tak isto ako sa v minulých storočiach stali od neho nezávislými výsledky jeho spoločenských a výrobných aktivít. Deľba práce v dôsledku vzniku spoločenských vrstiev, špecifiká výrobných prostriedkov a výrobné spôsoby vytvorili mašinériu, ktorá, získajúc nezávislosť od ľudskej vôle, čoraz viac začala panovať nad životom jednotlivca, až v niektorých epochách ľudia začali túto mašinu – štát – temer božsky uctievať... Milý Hylas, toto nie je náhodné, ani povrchné prirovnanie! Ľudia nesmú nikdy, ani teraz, ani v budúcnosti, stratiť kontrolu nad produktom ich vlastných rúk a mozgov. Nesmú sa oddať pokojnej bezmyšlienkovitosti, intelektuálnej lenivosti, ružovému optimizmu a nádejnej viere v to, že taký alebo onaký vynález alebo taká či onaká spoločenská organizácia samovoľne a automaticky garantuje príchod Zlatého veku. Žiadny hnev, žiadny odpor, ani rozhorčením naplnené opakovanie hesla „a predsa korunou Tvorstva je človek” nezmení fakty – a vývoj čoraz dokonalejších a efektívnejších elektromozgov je neodškriepiteľným faktom; keď sa v ňom už raz objavili, nikto ich už z nášho pozemského života nevypudí. Ak ľudia nezačnú usilovne premýšľať o všetkých, a tým myslím naozaj všetkých, teda aj tých zlých, ba najhorších, dôsledkoch vývoja elektromozgov, tak následky ich evolúcie môžu byť ešte zhubnejšie než následky kríz, hospodárskych katastrof, nezamestnanosti a chaosu voľných trhov kapitalizmu. Práve preto toľko rozprávame o kybernetike, usilujúc sa, neraz márne, porozumieť všetkému, čo nám vie povedať o javoch zdanlivo tak vzdialených ako biologická evolúcia a psychológia alebo všeobecná teória informácií a sociológia.

HYLAS: Zabudol si spomenúť eschatológiu, náuku o veciach posledných, pretože tá sa zaoberá úvahami o živote večnom, a teda i o tvojom preštepovaní živej ľudskej osobnosti na neživú mozgovú protézu. Pripúšťaš alebo odvážiš sa tvrdiť, že ľudia sa vôbec niekedy pokúsia o takýto prenos psychiky zo živého tela do mŕtveho kovu stroja?

FILONOUS: Sústava privilegovaných pravidiel myslenia, tj. systém preferencií, funguje nie len v rámci jednotlivých neurónových sietí, ale aj v rámci spoločností. V tomto zmysle kultúra je systém historicky vytvorených preferencií, ktoré istým spôsobom kanalizujú reakcie ľudí na vonkajšie i vnútorné podnety. Konvenčný, tj. historicky podmienený a relatívny charakter väčšiny etických noriem, morálnych príkazov a ustanovených pravidiel si dnes dokonale uvedomujeme. Koncepcia prenosu živej ľudskej psychiky na mŕtvy stroj sa nám dnes vidí ako niečo, čo hlboko narúša celý rad našich základných myšlienkových návykov, ako niečo nízke, nehodné, neľudské, skrátka neprijateľné. Nemožno však vylúčiť, že v budúcnosti, v dôsledku nejakej hlbokej zmeny noriem a systému spoločenských preferencií, sa hodnotenie tejto otázky diametrálne otočí. Uvedom si, prosím, že tu hovoríme o preocedúre, ktorú bude možné uskutočniť iba vo veľmi ďalekej budúcnosti, o tisícročia vzdialenej od dneška. Evolúcia elektromozgov ešte spôsobí nejeden mocný otras v súčasných svetonázoroch. Zober si len možnosť konštrukcie elektromozgov, ktoré sa inteligenciou a efektívnosťou viac–menej vyrovnajú ľuďom a ktoré bude možné vychovať (ako som už spomenul) na devótnych prívržencov náboženstva. Chápeš, akého desivého protivníka nájdu v takýchto elektromozgoch všetky náboženské viery bez výnimky? Akú sofistiku budú musieť teológie vymyslieť na svoju obranu voči absolútnemu faktu, že „duch” sa objavil v spleti elektrických drôtov a katódových lámp? A ešte je tu druhý problém, ďaleko väčší a oveľa ťažší na riešenie než konflikt duchovna s kybernetikou: čo si so sebou počnú ľudia v spoločnosti, v ktorej je výroba všetkého úplne zautomatizovaná? A z toho vyplývajúce desivé nebezpečenstvo vzniku čisto konzumnej spoločnosti, pasívnej a odsúdenej na život v najvyššom materiálnom luxuse, ale aj na totálnu myšlienkovú pasivitu zoči–voči faktu, že všetka zamýšľaná ľudská činnosť stratí zmysel kvôli možnosti, že mysliace zariadena ju realizujú oveľa dokonalejšie? Toto sú problémy, s ktorými musí ľudská myseľ zápasiť už dnes, na ktoré musí zmobilizovať sily a ktoré musí zdolať za každú cenu! Žiadaš odo mňa odpovede, ktoré nepoznám, Hylas. V dejinách je to už tak, a vždy aj bolo, že najprv sa objaví nepoznané, aj keď výtvorom ľudských rúk, že najprv prichádzajú otázky, a až neskôr, v mozoľoch a drine vznikajú odpovede, ktoré sa formulujú počas celých generácií, odpovede nedokonalé, často mylnéalebo čiastočné, a kým sa problém objasní a dá sa vyriešiť, na obzore sa už vynárajú nové nepoznané javy a nové otázniky. A týmto dnes tému uzavrieme, ponechávajúc si na diskusiu už iba jeden, ale zato nanajvýš komplikovaný problém. Mám na mysli kyberneticky poňatú sociológiu.

 

VII

 

HYLAS: Filonous, zdá sa mi, že som prišiel na to, čo tvorí základný rozdiel medzi elektronickým mozgom a organizmom. Každá elektrická sieť je totiž na pokyn schopná po vyriešení úlohy ihneď na ňu zabudnúť – takto dokonale zabúdajú elektronické počítacie stroje po tom, čo vyriešili daný matematický problém. Naproti tomu živý mozog nikdy nezabúda vlastnú minulosť, prinajmenšom v hrubých rysoch. Z toho vyplýva, že pre neurónovú sieť celý život od začiatku do konca je ako keby jedna veľká úloha; počas jej riešenia sa formuje jej osobnosť, charakter a jej individualita. Takáto sieť preto nikdy nemôže začať žiť „skutočne odznova” a stať sa čistým, nepopísaným listom papiera, ako to dokáže elektrická sieť. Nemám pravdu?

FILONOUS: Máš, ak ide o elektromozgy, ktoré jestvujú dnes, ale nemáš, ak pôjde o tie, ktoré budeme schopní vyrábať v budúcnosti. Uvedom si, prosím, že, ako som už spomenul, sieťoví konštruktéri jednoducho neimitujú celkovú činnosť mozgu, ale usilujú sa vytvoriť zariadenia, ktoré budú napodobňovať iba niektoré čiastkové, úzko definované oblasti činnosti nervovej sústavy. Konštruktérom nikdy nešlo o to, aby vybudovali sieť, ktorá je „samostatná” a „schopná vytvoriť si vlastnú osobnosť”. Im záležalo iba na tom, aby vypracovali kontrolné a riadiace zariadenia pre priemysel, stroje, ktoré logicky uvažujú, alebo stroje na zostreľovanie lietadiel, atď., a niektoré príznaky podobné funkciám nervovej sústavy, ktoré sa v týchto systémoch začali prejavovať, boli pre nich samých nečakaným prekvapením. Iba neskôr sa začalo pracovať na strojoch, ktoré imitujú správanie živých organizmov, ako napríklad stroje, ktoré sa na základe podmienených reflexov dokážu učiť, alebo ktoré vykazujú elementárne tropizmy, a podobne. Nevratnosť procesov prebiehajúcich v sieti súvisí s jej obrovskou zložitosťou a tiež (do istej miery) so samotným materiálom, keďže fyzikálno-chemické procesy, ktoré sprevádzajú jeho opotrebovávanie (starnutie), dramaticky ovplyvňujú neurónové procesy. Takáto sieť (v prípade človeka) je ešte zvláštnejšia tým, že počas individuálneho vývoja sa formuje nielen funkčne. Ako asi vieš, mnohé časti mozgu má dieťa skoro úplne neaktívne a tieto sa pripájajú k činnej sieti v priebehu niekoľkých rokov - konkrétne medzi druhým a siedmym, niektoré dokonca až v desiatom roku života. Tomuto procesu anatomicky zodpovedá myelinizácia nervových vlákien v daných častiach mozgu (najmä v čelových lalokoch, ktoré, ako sídlo duševných procesov vyššieho rádu, formujú svoju činnosť najneskôr). Určite s týmto súvisia osobitosti fungovania neurónových sietí, z ktorých vymenujem iba jednu, menovite „subjektívny čas”, čiže subjektívny pocit rýchlosti jeho toku. Tento je úplne iný v mladosti ako v zrelom veku; hodina je pre dieťa značne dlhší interval než pre dospelého. V žiadnom prípade to nie je len zdanie; je to dôsledok rastúcej diferenciácie a zvyšujúcej sa zložitosti siete (a teda aj procesov, ktoré v nej prebiehajú). Ako vidno hoci len z tohto jedného príkladu, nevratnosť procesov prebiehajúcich v neurónovej sieti, má mnohé závažné príčiny (lebo ako sme povedali, takáto sieť sa vyvíja rovnako vo svojich funkciách, ako aj v štruktúre a kapacite, zvyšujúc tak svoju informačnú priepustnosť). Samozrejme, že je možné vytvoriť elektrické siete, ktoré by sa „vyvíjali” podobným spôsobom, to znamená, že na začiatku by mali relatívne jednoduché „aktívne jadro”, ku ktorému by sa časom a podľa potreby pripájali jeden za druhým rôzne podporné podsystémy, prirodzene tak, aby nedochádzalo k procesným konfliktom medzi nimi a prvotným „aktívnym jadrom”. Teraz nás však nezaujíma tento aspekt problému, ktorý si naznačil, ale jeho iná stránka, menovite jeho aplikácia na výskum štruktúry a funkcie spoločnosti. Spoločnosť ako (organizovaný) súbor prvkov, poprepájaných spätnými väzbami, paradoxne viac pripomína elektromozog než živý organizmus.

HYLAS: Priznám sa, že túto podobnosť nepozorujem. V čom spočíva?

FILONOUS: Elektromozog môže pristupovať ku každej ďalšej úlohe bez akejkoľvek spomienky na to, čo robil predtým. Neurónová sieť nie je schopná preskupiť svoje elementy tak, aby sa znovu vrátila späť do počiatočného stavu. Naproti tomu spoločnosť je schopná takejto vnútornej rekombinácie prvkov a dokáže meniť všetky svoje vnútorné väzby tak, ako to nevie ani jedna živá bytosť. Preto tiež spoločnosť nie je analógiou živého organizmu a vytvárať socio–biologické paralely je z metodologického hľadiska exaktných vied hlbokým omylom.

HYLAS: Naproti tomu elektronický mozog, ako hovoríš...?

FILONOUS: Samozrejme, s tou podobnosťou elektronickej siete a spoločenskej štruktúry som to trochu prehnal, lebo spoločnosť sa v značnej miere líši od súčasných elektromozgov, ale jestvuje (aspoň teoretická) možnosť skonštruovať takú elektrickú sieť, ktorá by bola funkčne rovnocenným modelom spoločnosti. K jej skonštruovaniu však máme ešte ďalej než k možnosti vytvoriť sieť ekvivalentnú ľudskému mozgu.

HYLAS: Prečo? Predsa spoločnosť – ako štruktúra – je hádam menej zložitá než neurónová sieť, ktorá sa skladá z 10 miliárd prvkov?

FILONOUS: Áno, lenže každý z jej prvkov (ľudí) je sám o sebe neurónovou sieťou, vďaka čomu disponuje zodpovedajúco bohatým repertoárom možných reakcií, čo v konečnom dôsledku vedie k tomu, že zložitosť spoločnosti sa rovná zložitosti neurónovej siete umocnenej na počet členov spoločnosti.

HYLAS: Keď sa na problém pozrieme v tomto svetle, tak vyzerá úplne beznádejne. Ako ho riešiť? Vari si naozaj myslíš, že na skúmanie procesov spoločnosti treba vybudovať jej elektronický model neskutočných rozmerov?

FILONOUS: Nie, to nie je nevyhnutné. Nemusíme konštruovať obrí mozog, ktorý sa skladá z toľkých podsietí, koľko je členov spoločnosti. Môžeme si pomôcť javmi, ktoré poznáme z iných oblastí vedeckého skúmania, napríklad z fyziky alebo biológie. Mám na mysli štatistické zákony a štatistické korelácie medzi parametrami.

HYLAS: Počúvam s istým nepokojom, že už na samom počiatku našej diskusie začínaš používať termíny matematiky. Nezavedie nás to do takej húštiny abstraktných pojmov, že sa z nej už nevymotáme?

FILONOUS: Matematické metódy nevyhnutné na vytvorenie teórie spoločenských procesov sú naozaj príliš zložité a nebudeme sa tu nimi zaoberať, tým skôr, že ešte stále sú príliš fragmentárne a nedokonalé. To je jedna z príčin, prečo nemôžeme vybudovať uzavretý názorový systém, ba dokonca ani len jednoliaty teoretický model ľudskej spoločenskej činnosti - nanajvýš vrhneme trochu svetla na zopár čiastkových otázok tohto neslýchane rozsiahleho problému. Začneme od základov.

Organizmus zásadne obsahuje iba takzvané  z á p o r n é  spätné väzby. Takto ich voláme preto, lebo majú stálu tendenciu  z n i ž o v a ť  vplyvy, ktoré sieť odchyľujú od cieľa. Protiletecké zariadenie v každej nasledujúcej strele znižuje chybu v zameriavaní. Automatický pilot zmenšuje odchýlky lietadla od vytýčeného kurzu. Činnosť siete so zápornou spätnou väzbou sa pod vplyvom síl, ktoré ju odchyľujú od vybranej dráhy, preto vyznačuje sériou zmenšujúcich sa oscilácií (odchýlka na jednu stranu – korekcia – odchýlka na druhú stranu – korekcia – zásah). Je však aj iný druh spätnej väzby, a to väzba kladná. Takáto väzba neznižuje účinok podnetu, ale naopak, zosilňuje ho. Čím je podnet silnejší, tým viac táto väzba zosilňuje jeho účinok. Na tomto princípe sa konštruujú niektoré zariadenia v rádiotechnike, napr. zosilňovače. V organizme sa objavuje kladná spätná väzba iba v patologických stavoch, pretože jej činnosť je pre sieť (aj organizmus) vždy škodlivá.

HYLAS: Počkaj. To mi pripomína, čo si hovoril o možnosti „rozkmitania” elektrických potenciálov mozgovej kôry pomocou svetelných impulzov s vhodne vybranou frekvenciou; vedie to k rastúcim osciláciám prúdov a nakoniec k epileptickému záchvatu. Azda vtedy v mozgovej kôre funguje kladná spätná väzba?

FILONOUS: Žiaľ, nie je to také jednoduché. Nie je jasné, či v tomto prípade máme dočinenia s kladnou spätnou väzbou alebo so zápornou, nabudenou do rastúcich oscilácií.

HYLAS: To sú aké oscilácie?

FILONOUS: Záporná spätná väzba reaguje na podnet nie okamžite, ale vždy s istým  o n e s k o r e n í m . Impulz musí doraziť do siete, ktorá sa potom musí prepnúť a musí vyslať korigujúci impulz (odpoveď), lenže to všetko si vyžaduje nejaký čas. Preto, ak si napríklad zoberieme automatického pilota a ním riadené lietadlo, na odchýlku od vytýčeného kurzu, spôsobenú nárazom vetra, pilot odpovedá vychýlením riadenia opačným smerom nie hneď, ale s oneskorením. Obe výchylky (aj tá, ktorú vyvolal vietor, a aj reakcia pilota) sa sčítavajú, takže výsledný kurz zostane bez zmeny. To jest, prakticky zostane bez zmeny, ale v skutočnosti nebude priamkou: najprv bude jedna odchýlka, vyvolaná vetrom, a až po chvíľke druhá, na opačnú stranu, vyvolaná reakciou riadenia. Keby vietor nefúkal spojito, ale by dul pravidelne s periódou, ktorá sa rovná oneskoreniu pilotovej reakcie, potom tie odchýlky naľavo a napravo by sa na seba nakladali s rovnakým znamienkom, takže celý systém by začal periodicky oscilovať. Táto náchylnosť k osciláciám je Achillovou pätou všetkých samoregulujúcich sa systémov so zápornou spätnou väzbou. Všeobecne hovoríme, že keď impulz prichádza nie spojito, ale s istou frekvenciou, ktorá sa približuje oneskoreniu samotného systému, tak systém začne oscilovať. Keď spätná väzba v snahe zlikvidovať odchýlku vyvolanú impulzom, zvyšuje korigujúcu výchylku, výsledkom (pri periodickom impulze) bude opak pôvodného zámeru: amplitúda oscilácií rastie, namiesto toho, aby klesala, až môže prekročiť hranicu odolnosti systému, a tento sa rozpadne. Každý systém so spätnou väzbou podlieha osciláciám, keď oneskorenie jeho reakcie (pri rytmickom impulze) pripadne na polovicu periódy impulzu.

HYLAS: Priznám sa, že som z toho zmätený.

FILONOUS: Naozaj? Predstav si naše lietadlo, ktoré nárazy vetra odchyľujú od kurzu v rovnakých časových intervaloch, aké si vyžaduje reakcia pilota. Výsledkom bude rad výchyliek raz na jednu a raz na druhú stranu, takže línia letu bude sínusoida [s neustále vzrastajúcou amplitúdou – pozn. prekl.]. Samozrejme, rozličné systémy majú rozličné časy oneskorenia. V elektrickej sieti to bývajú tisíciny sekundy, a v neurónovej desatiny. Mechanizmus celého javu najlepšie vysvetlí jednoduchý graf ²¹.

 

                                   

 V tomto prípade nadmerná korekcia, tj. korekcia väčšia než výchylky spôsobené podnetom, iniciuje rastúce oscilácie. Keď sú výchylky podnetu a korekcie rovnaké, dostaneme oscilácie s konštantnou amplitúdou. V prípade kladnej spätnej väzby je však závislosť medzi podnetom a reakciou iná, pretože výchylka smeruje n a   t ú   i s t ú   s t r a n u, tj. zhodne s podnetom.

 

                             

 

Odhliadnuc od toho, že pri zápornej spätnej väzbe, ktorá vedie k osciláciám, výchylky reakcie smerujú na opačnú stranu ako výchylky podnetu, kým pri kladnej obe smerujú na tú istú stranu, v jednom aj druhom prípade je výsledkom zvýraznenie oscilácie a nie jej utlmenie. Záporná spätná väzba však ruší všetky podnety s výnimkou tých, ktoré pôsobia s periódou rovnajúcou sa jej vlastnému oneskoreniu (alebo jeho celočíselnému násobku), zatiaľ čo kladná spätná väzba nikdy neruší žiadne podnety.

HYLAS: Myslím, že teraz tomu už viac–menej rozumiem, len neviem, prečo sa tu toľko zaoberáš vzbudenými osciláciami v systémoch so spätnou väzbou.

FILONOUS: Pretože takéto oscilácie tvoria základ mnohých spoločenských javov, ktorých význam nemožno preceniť. Len napríklad také oscilácie hospodárskej konjunktúry v kapitalistickom systéme, to znamená striedajúce sa obdobia hospodárskeho rastu a pádu, ktoré majú periodický charakter.

HYLAS: Aké väzby existujú v tomto systéme – kladné alebo záporné?

FILONOUS: Aj jedny aj druhé. Ak sa pre jednoduchosť sústredíme len na jeden reťazec javov, dostaneme takýto obraz: Výrobca vyrába tovar, ktorý si nájde odberateľov a prináša mu zisk. V snahe o vyšší zisk, výrobca vyrába viac tovaru. Trh ho znovu absorbuje. Tu vidíš kladnú spätnú väzbu medzi dopytom a ponukou, ktorá vedie k rastu výroby. Ale do hry vstupuje, okrem iného, oneskorenie reakcie, to jest oneskorenie, s ktorým sa objavuje, a začína ovplyvňovať trhovú situáciu rastúca masa tovaru. Keď ponuka prevýši dopyt, začína nadprodukcia. Trh už tovar neabsorbuje, výrobcovi sa znižuje zisk, a tak prepúšťa robotníkov. Po fáze rastu ekonomiky prichádza fáza poklesu. Keď je prepad prudký, vyvoláva krízu. Krízy sú prejavom porúch jestvujúcej spoločenskej štruktúry v dôsledku prudko rastúcich oscilácií ekonomiky. Ak vo fáze najhlbšej depresie príde k zmene existujúceho systému (napríklad sociálnou revolúciou), tak zaniknú štrukturálne dôvody na popísané oscilácie. Ak sa taká zmena neudeje, systém sa po určitom čase dostane do relatívnej rovnováhy a celá hra sa začne odznova. Okrem väzieb kladných však vystupujú v spoločnosti aj väzby záporné (korekčné), tj. úsilie ľudí, ktoré majú za cieľ oscilácie potlačiť, alebo ich aspoň utlmiť, patričnými plánovanými regulačnými zásahmi. Povieme si o nich konkrétnejšie. Najprv sa však pozrieme na všeobecné črty systému spoločnosti.

Po prvé, hodnoty oneskorenia v jeho väzbách sú značne vyššie ako v sieťach neurónových alebo elektrických. V tých ostatných sú oneskorenia rádovo v zlomkoch sekundy, kým v spoločenskom systéme sú to desiatky mesiacov alebo dokonca rokov.

Po druhé, a toto je najdôležitejšie, pravidlá správania spoločenského systému nie sú lineárne. Systém má lineárnu charakteristiku, keď procesy, ktoré v ňom prebiehajú, sú priamo úmerné ich príčinám (reakcie úmerné podnetom). Zákony takého systému majú formu diferenciálnych rovníc. Jednoduchými matematickými metódami dokážeme veľmi presne popísať stavy lineárnych systémov. Naproti tomu na výskum systémov nelineárnych sú potrebné značne zložitejšie metódy, ktoré nedávajú celkom jednoznačné a isté výsledky.

HYLAS: Prečo?

FILONOUS: Dôsledné úvahy na túto tému by nás odviedli príliš ďaleko. Obmedzíme sa len na jednu poznámku o hlavnom rozdiele medzi týmito dvoma druhmi systémov. Nelineárnym systémom je spoločnosť alebo neurónová sieť, akú predstavuje mozog. Súbory atómov alebo hviezd sú príkladom lineárnych systémov. Lineárne systémy majú stále zákonitosti, ktoré možno objaviť, vďaka čomu dokážeme predpovedať budúce stavy na základe poznania stavov súčasných. Zákony nebeskej mechaniky nám umožňujú veľmi presne predvídať budúce polohy planét a hviezd (napríklad zatmenie Slnka o stotisíc alebo aj o milión rokov).

Nelineárne systémy tiež majú všeobecné zákonitosti, ibaže tieto nie sú stále, ale menia sa v čase. V spoločenskom systéme nie sú dynamické zákonitosti stále, lebo ľudia, vystavení dvakrát tej istej situácii, nemusia sa zachovať rovnako, pretože dôležitým parametrom procesov je ich vlastná psychologická reakcia. Vedomie následkov vlastného správania tak môže napríklad spôsobiť, že v situácii, ktorá predtým vždy vyvolala vojnu, dnes, uvedomujúc si pravdepodobné dôsledky použitia atómovej zbrane, ľudia od ozbrojených akcií upustia.

HYLAS: Keďže predtým ľudia nemali atómové zbrane, ktorými dnes disponujú, ťažko tu možno hovoriť o analogickej situácii.

FILONOUS: Máš pravdu - nebol to najšťastnejší príklad. Povedzme to inak: ak nejaký národ veľakrát v dejinách ukázal veľkú udatnosť, ale málo sebaovládania, v dôsledku čoho zaplatil za svoje činy obrovskou cenou krvi, môže sa stať, že v situácii, ktorá predtým vždy vyvolala povstanie, vďaka poznaniu predchádzajúcich udalostí sa teraz takého konania zriekne.

Keby bol Vesmír nelineárnym systémom, nejestvovali by v ňom konštanty, ako rýchlosť svetla [vo vákuu – pozn. prekl.], Planckova konštanta, atómové konštanty a pod. Nie je však vylúčené, že Vesmír je naozaj nelineárny a všetky hodnoty, ktoré považujeme za konštantné, sa časom menia, ale v rozpätí stoviek miliárd, alebo aj triliónov rokov, takže ich fluktuácie sa vymykajú nášmu pozorovaniu. Mimochodom, aj to je príčina, prečo sú všetky kozmologické hypotézy o tom, ako vyzeral Vesmír vo veľmi vzdialenej minulosti alebo aký bude v nesmierne odľahlej budúcnosti, tak neisté a málo vierohodné. To, čo je vo vzťahu k fyzikálnym zákonom iba pravdepodobné a v podstate zanedbateľné, sa v prípade prognóz na tisíce alebo milióny rokov dopredu môže stať činiteľom, ktorý nemožno zanedbať vo vzťahu k spoločenským systémom a zákonom, ktorými sa riadia. A ako sme už zistili, tieto zákony majú nelineárny charakter. Účinok nelineárneho zákona zobrazuje nejaká krivka. Veľmi malé úseky tejto krivky môžeme s istým, v praxi opodstatneným, priblížením považovať za časti priamky; to znamená, že v krátkom časovom úseku môžeme vždy považovať systém za lineárny a jeho zákony za konštantné.

Jedným z najväčších a najstarších nelineárnych systémov, ktoré sú dostupné nášmu bádaniu, je evolúcia života na našej planéte. Už sme spomenuli cyklicko-väzbový charakter jej jednotlivých prvkov. Hovorili sme o spätných väzbách, ktoré reprezentujú vzťahy v rámci jedného vyvíjajúceho sa druhu. Nehovorili sme však o väzbách medzi rozličnými druhmi zvierat a rastlín. Tieto javy skúma populačná dynamika. Keď máme dva druhy zvierat, z ktorých prvý je dravec a živí sa tým druhým, bylinožravcom, tak naša populácia vykazuje periodické oscilácie v počte jednotlivcov oboch druhov, pretože dravce sa množia, pokiaľ si nájdu dosť potravy (tj. bylinožravcov). Keď bude dravcov tak veľa, že požierajú viac bylinožravcov než sa ich rodí, počet tých prvých začne kvôli nedostatku potravy klesať. Po nejakom čase (oneskorenie reakcie v spätnej väzbe) toto spôsobí nárast počtu už nie natoľko ohrozovaných bylinožravcov a celý cyklus sa opakuje odznova. Máme tu lineárnu závislosť, lebo v skúmanom časovom období, napríklad niekoľko sto rokov, odchýlky od konštantnej úmernosti vďaka samotnej evolúcie foriem (to jest, ich fylogenetických premien, ktorých dôsledkom sú zmeny vlastností, a teda zmeny populačnej dynamiky) možno prakticky zanedbať. Preto diferenciálne rovnice Volterru²², ktorý tieto javy skúmal, dobre modelujú dynamiku takejto populácie. V skutočnosti je však všetko oveľa zložitejšie, pretože spätné väzby spájajú navzájom nielen tieto dva druhy, ale v podstate všetky zvieratá a rastliny žijúce v danom priestore.

Vzájomné prepojenia spätnoväzbového typu spôsobujú javy na škále celej zemegule, napr. je faktom, že celková masa živých organizmov („živej hmoty planéty”) sa vyrovná celkovej mase voľného kyslíka v atmosfére.

Pre nás je dôležité, že v priebehu evolúcie sa vytvorila dynamická rovnováha existujúcich druhov, ktorá je založená na spätných väzbách uvedeného typu, takže oscilácie populácií sa obmedzujú na rovnomerné odchýlky od priemeru. Drasticky narušiť túto rovnováhu môže len intervencia človeka. Napríklad z Volterrových rovníc vyplýva neočakávaný, no experimentálne potvrdený, výsledok, že (v prípade dvoch vyššie spomenutých druhov) ochrana bylinožravého druhu má za následok nárast populácie oboch druhov.

Na druhej strane vyhubenie škodcov rastlín insekticídmi môže vďaka spätným väzbám tak narušiť danú biologickú rovnováhu, že dôjde k ťažkým poruchám populačnej dynamiky, ba dokonca k vyhynutiu druhov, ktoré použité chemikálie vôbec bezprostredne neohrozujú. Neúplná vedomosť o všetkých spätných väzbách môže teda obrátiť pôvodné zámery ľudskej činnosti úplne naopak – rovnako v živej prírode, ako aj (o čom sa čoskoro presvedčíme) v rámci spoločenských systémov.

Oscilácie spoločenských systémov sa zásadným spôsobom líšia od oscilácií biologických populácií.

Po prvé, spätné väzby v biologických populáciách sú relatívne stabilné, keďže sú determinované podmienkami prostredia a samotných organizmov, ktoré sa menia veľmi pomaly (rýchlosť prenosu impulzov v neurónovej sieti, typ reakcie, dĺžka života, druh potravy, atď.). Predovšetkým –  o n e s k o r e n i e  ich akcie je konštantné v dlhom časovom rozmedzí (milióny rokov). Naproti tomu činnosť spätných väzieb v spoločnosti sa počas historického vývoja človeka, v súvislosti s jeho organizovanou aktivitou (prácou) zrýchľovala – vďaka zmenám techniky výroby, komunikácie a prenosu informácií.

Po druhé, zvieratá podliehajú dynamickým zákonitostiam systému, ktorého sú súčasťou, ale nemôžu samy tieto zákonitosti vedome ovplyvňovať. V rámci spoločenských procesov je to iné a pekne to ilustruje rozdiel v metódach, akými sa „vyzbrojujú” zvieratá, ktoré vyvíjajú napríklad kly a rohy, a človek, ktorý sa vyzbrojuje svojou konštruktérskou prácou.

HYLAS: Kam vlastne mieriš s týmito evolučnými digresiami?

FILONOUS: V tejto chvíli k tvrdeniu, že biologické druhy sa nevyvíjajú iba vďaka selekčným vplyvom klimatického a geologického prostredia, ale aj, a neraz predovšetkým, vďaka činnosti typu spätných väzieb, ktorý opísal Volterra. Jeden novovzniknutý druh môže narušiť biologickú rovnováhu celej populácie živých organizmov a zmeniť charakteristiku spätných väzieb do takej miery, že to spôsobí vyhynutie niektorých iných druhov, aj keď ich ten nový priamo vôbec neohrozuje. Podľa dnešných názorov práve takýto jav zapríčinil hromadné vymretie mezozoických veľjašterov²³.

No zatiaľ čo vnútorne nestabilná biologická populácia, ktorá vykazuje rastúce oscilácie jedných a tlmené oscilácie iných parametrov (pretože spätné väzby sa neobmedzujú iba na reguláciu  p o č t u  jednotlivcov!), sa automaticky, samovoľne vyvíja vďaka činnosti medzidruhových spätných väzieb, vnútorne nestabilný spoločenský systém, ktorý vykazuje rastúce oscilácie, sa vôbec nemusí rozpadnúť alebo vyvinúť smerom ku zmene štruktúry (na iný, nový systém).

Vôbec tu nemám v úmysle systematicky porovnávať vlastnosti dynamických zákonitostí dvoch typov systémov, biologických populácií a spoločenských systémov; chcem iba poukázať na jeden najpodstatnejší rozdiel, a na to práve slúžilo všetko to, čo som doteraz povedal.

Keď porovnáme dynamické zákonitosti biologických populácií a spoločenských systémov, všimneme si, že kým tie prvé môžu dlhodobo existovať v nezmenenej podobe len vtedy, ak dosiahnu dynamickú rovnováhu a ak sú vnútorne stabilné, tie druhé môžu dlhší čas existovať aj vtedy, keď sú vnútorne nestabilné. Deje sa to preto, lebo spoločenským systémom je možné nanútiť stabilitu použitím donucovania (sily). Práve toto je dôvod, prečo sa historické zmeny spoločenských systémov spravidla diali násilím alebo prevratom, v protiklade k zmenám v biologickej evolúcii, ktorých priebeh nie je taký prudký.

V spoločenských systémoch sa prejavujú oscilácie mnohých parametrov, pričom oscilácie ekonomické sú zásadne prvotné a oscilácie politické a kultúrne sú druhotné. Tieto druhotné oscilácie, ktoré zmenou skupinovej psychiky vyvolávajú zmeny v ľudskom konaní, však spätne vplývajú na oscilácie prvotné, čo ukazuje cyklický, spätnoväzbový charakter týchto javov. Oscilácie spoločenských systémov, ktoré vytvorila história, mali vždy tendenciu zvyšovať svoju amplitúdu, čo nakoniec, po rade stále závažnejších porúch, spravidla viedlo k likvidácii daného systému silami revolúcie, namierenými proti silám, ktoré sa snažili zachrániť starú štruktúru a zachovať ju v nezmenenej podobe.

Dosiaľ sa používali tri metódy na potláčanie oscilácií nestabilného spoločenského systému. Prvé dve používajú silu v rámci toho istého, v podstate nezmeneného systému; tretia metóda spočíva v totálnej likvidácii existujúceho systému a vytvorení novej spoločenskej štruktúry pomocou preskupenia jej elementov – buď živelne alebo podľa vopred určeného teoretického plánu. Predpokladom plánu je, že nový systém bude lineárny, aspoň v priblížení. Všetky tri metódy teraz stručne popíšeme.

Prvá spočíva v použití „nadmernej korekcie” spätných väzieb. Na tlak ľudských más, „zdola”, ktorý vyvolala záporná fáza spoločenskej oscilácie, táto metóda odpovedá zvýšeným tlakom zo strany moci, „zhora”. Je to použitie hrubej sily na tlmenie, alebo skôr maskovanie oscilácií. V kapitalistickom systéme nazývame tento spôsob ochrany štruktúry pred následkami rastúcich výkyvov fašizáciou spoločenského života.

Keby prvkami spoločenskej štruktúry boli predmety, a nie ľudia, tejto metóde by sa dal vytknúť hádam len jej technologický primitivizmus, pretože v prípade stroja by to zodpovedalo používaniu časti vyrobenej energie na tlmenie vlastných samovybudených oscilácií, následkom čoho klesá množstvo užitočnej energie, ktorú stroj produkuje. V tejto analógii užitočnej energii stroja zodpovedá spoločenská aktivita, ktorá má za cieľ uspokojovanie ľudských potrieb, a energii použitej na tlmenie kmitov zodpovedajú aktivity, ktorých cieľom nie sú ľudské potreby, ale existencia spoločenskej štruktúry ako celku. No pretože prvkami systému sú ľudia, fašizácia znamená nielen mrhanie spoločenskou energiou, ale predovšetkým narušovanie integrity človeka v mene zachovania integrity spoločenskej štruktúry. Spoločenský systém je však jedna veľká sieť, ktorá sa skladá z neurónových sietí všetkých jednotlivcov. Takže pre stabilizáciu hierarchicky nadradenej siete sa obetuje sloboda osobnosti a rozvojové možnosti jednotlivcov. Ako vieme, takéto konanie, tj. použitie sily, mení ľudí z mysliacich a autonómnych neurónových sietí na veci, na mechanické elementy, pasívne voči externým udalostiam – a toto je to najhoršie, čo môže systém sieťového typu postihnúť.

Konanie, ktorého cieľom je stabilizácia kapitalistickej štruktúry s použitím sily, sa v praxi neprezentuje spoločnosti otvorene; skutočný cieľ sa zakrýva rozmanitými falošnými cieľmi. Robí sa to vytvorením zodpovedajúcej metafyzickej doktríny, ktorá patrične zdôvodňuje procesy, ktoré sa v systéme odohrávajú. Doktrinálny cieľ môže byť jeden – externá expanzia v súvislosti s údajným nedostatkom niečoho (napríklad „životného priestoru”) – alebo ich môže byť viac (doktríny operujúce s diskrimináciou, rozdelením členov spoločnosti na „lepších” a „horších”, atp.); rozmanitá býva tiež argumentácia, od kvázi vedeckej až po totálne iracionálnu (štát ako mystické spojenie krvi a zeme); toto všetko má však vždy jediný cieľ: odôvodniť konanie, ktoré ľuďom umožňuje psychologicky sa prispôsobiť nanútenému stavu. Z hľadiska kybernetiky sa tu spoločnosti kladú náhradné ciele namiesto reálnych, a teda ide o istý druh patológie spoločenských procesov, podobných patológii procesov učenia sa, s ktorou sme sa stretli pri neurónových sieťach.

Druhá metóda tlmenia oscilácií kapitalistického systému spočíva v plánovaných posunoch fázy oneskorenia spätných väzieb. Je výsledkom bádania mnohých ekonómov, vrátane Keynesa²⁴.

HYLAS: Vari chceš povedať, že títo ekonómovia používali kybernetické metódy na riešenie ekonomických problémov?

FILONOUS: V istom zmysle áno, aj keď nevedeli nič o spätných väzbách a o celej kybernetike, ktorá v čase, kedy vznikala Keynesova škola, ešte nebola na svete.

Keynesove doktrína je dosť zložitá, no my sa zameriame len na jej jeden prvok, ktorý je pekným príkladom snáh o záchranu kapitalizmu zmenou vlastností niektorých spätných väzieb v systéme.

Ako vieš, Marx objavil v kapitalizme 19. storočia zákon zbedačovania (pauperizáce) proletariátu na jednej strane a hromadenia (kumulácie) kapitálu na strane druhej. Tento zákon bol lineárny a po rade prehlbujúcich sa kríz, tj. prudkých hospodárskych kolapsov, ktoré čoraz silnejšie narušovali štruktúru systému, mal viesť k totálnemu krachu. Lenže zákon bol lineárny iba v istom časovom rozpätí, a vďaka istým zákrokom sa neskôr jeho charakteristika zmenila. Už som spomenul väzby medzi ponukou a dopytom aj nadvýrobu, ktorá spôsobuje prepúšťanie robotníkov, čo zase znižuje kúpnu silu trhu, a táto väzba (nárast nezamestnanosti – pokles dopytu) spôsobuje krízu, ktorej pri rastúcich osciláciách neurónovej siete zodpovedá, ako si pamätáš - „skrat” - čiže epileptický záchvat.

HYLAS: Ach, takže krízy sú epilepsiou kapitalizmu?

FILONOUS: Cum grano salis by sa to dalo povedať. Keynes dokázal, že rýchlosť investícií závisí od zisku, ktorý výrobcovia očakávajú, a toto očakávanie zisku závisí od situácie na trhu. Takže trhová situácia závisí od rýchlosti investícií a rýchlosť investícií závisí od trhovej situácie.

Do hry vstupujú ešte aj iné premenné, ale tie, o ktorých tu hovoríme, sú pri istej koncentrácii kapitálu a daných výrobných metódach rozhodujúce. Preto Keynes radí presúvať jednotlivé prvky ekonomických procesov v čase, a keďže najľahšie sa dá regulovať rýchlosť investícií, tieto treba dlhodobo plánovať. To potom mení charakteristiku existujúcej spätnej väzby. Keď sa znižuje kúpna sila spoločnosti, treba aktivovať „investičnú pohotovosť”. To do určitej miery utlmí oscilačné výkyvy. Takáto politika neustálej intervencie samozrejme predpokladá existenciu intervenujúcich orgánov; patrí k nim napríklad štát, ktorý, riadiac sa prognózami ekonómov skúmajúcich oscilácie trhových parametrov, vyhradzuje časť rozpočtu na veľké zákazky (investície). Všimni si, prosím, že o týchto investíciách nerozhodujú skutočné potreby spoločnosti, ale stav konjunktúry. To znamená, že cieľom investícií nie sú ľudia, alebo lepšie povedané: nie natoľko ľudia, ako skôr utlmenie rastúcich oscilácií (poklesu kúpnej sily).

HYLAS: Ale organizmus predsa tiež má „intervenčnú pohotovosť” v podobe záporných spätných väzieb, ktoré tlmia všetky škodlivé účinky prostredia (čo je vlastne základom regulácie teploty, tlaku a chemického zloženia krvi, rýchlosti metabolických procesov, a podobne).

FILONOUS: V tomto práve tkvie veľký rozdiel medzi štruktúrou spoločnosti a organizmu. Samovybudené oscilácie sú v rámci neurónovej siete organizmu javom nenormálnym, patologickým, vyvolaným vnútornou chorobou alebo škodlivými vonkajšími účinkami. Naproti tomu kapitalistický systém je náchylný na samovybudené oscilácie, ba dalo by sa povedať, že ony sú jeho „normálnym stavom”, a odstrániť tieto oscilácie je, aspoň doteraz, nemožné: možno ich len utlmiť, znížiť ich amplitúdu celým radom rôznych „nárazníkových“ a moderujúcich mechanizmov, a “investičná pohotovosť” je len jeden z nich, síce dôležitý, ale nie postačujúci. Hospodárska situácia je v kapitalizme výslednicou veľkého množstva spätne spätých faktorov. Prognózy ekonómov a intervencie štátu sa ju snažia do istej miery regulovať; konečným výsledkom je relatívna rovnováha. Každá významná zmena vo výrobných metódach alebo v prostredí (svetové trhy) ju môže hlboko narušiť.

HYLAS: Je táto hrozba reálna?

FILONOUS: „Druhá priemyselná revolúcia”, to jest masová automatizácia výrobných procesov, ktorá sa v súčasnosti začína, je práve takouto reálnou hrozbou. Automatizácia má vždy za následok pokles ceny hotového výrobku, lebo automaty vyrábajú rýchlejšie a lacnejšie než človek. Záujem spotrebiteľa sa tu prekrýva so záujmom výrobcu, keďže prvý chce lacnejšie nakupovať a druhý lacnejšie vyrábať. Lenže masová automatizácia výroby môže viesť k masovej nezamestnanosti, a teda k prudkému poklesu kúpnej sily spoločnosti. Preto v Spojených štátoch automatizujú, aspoň nateraz, veľmi opatrne a pod svoje možnosti (ročne sa automatizuje sotva 10% z tovární, ktoré by sa zautomatizovať mohli, pričom investičné náklady tvoria v priemere menej než 6% z kapitálu, ktorý sa investuje do existujúcich zariadení), len aby nepremenili záporné spätné väzby na kladné. Totiž spoločnosť, v ktorej výrobné prostriedky zostávajú v súkromných rukách, nemôže dospieť k totálnej, alebo hoci len väčšinovej, automatizácii výroby, pretože mať továreň stráca zmysel, keď výrobca nemôže očakávať zisk, a ako sa môže očakávať, keď v jeho továrňach (a nielen v jeho) nikto nepracuje, čiže nikto nezarába, a teda si nemôže kupovať jeho výrobky? Automatizácia preto podrýva také základy systému, ako sú obeh peňazí a tovaru a súkromné investície. Kapitalizmus zatiaľ nedosiahol kritický bod v oblasti automatizácie, ale delí ho od neho sotva niekoľko desaťročí. V súčasnosti sa ešte návratnosť investícií do istej miery prekrýva so spoločenským záujmom, ale táto väzba nie je ani nevyhnutná ani stabilná a zmeny vo výrobnom systéme vyvolávajú zvyšujúci sa rozkol medzi nimi. To, čo je najprogresívnejšie v zmysle technickom, sa stáva čoraz väčšou hrozbou v zmysle stability systému. Americkí ekonómovia horúčkovito pracujú na riešení tejto dilemy. Zatiaľ bez úspechu.

HYLAS: Budúcnosť kapitalizmu, aspoň tá vzdialenejšia, vskutku nevyzerá ružovo. Ale jeho súčasnosť, vďaka tlmeniu hospodárskych oscilácií, hádam považuješ za celkom stabilnú a rovnovážnu, alebo nie?

FILONOUS: Rozdiel medzi organizmom a spoločnosťou je (okrem iného), že organizmus je celkom prvotným, ktorý sa nedá zredukovať na nič iné, zatiaľ čo štát je celkom druhotným. Inými slovami, záujmy častí organizmu musia byť vždy podriadené jeho existencii ako celku; bolo by predsa očividným nezmyslom tvrdiť, že existencia nohy alebo pľúc je dôležitejšia než existencia daného človeka. Naproti tomu záujmy jednotlivcov sa majú podriaďovať spoločnosti iba natoľko, nakoľko je to potrebné práve pre tých jednotlivcov, pre ich slobodu a na ich úžitok. Pojem „potrebné” možno samozrejme naplniť rozličným obsahom. Tu sa dostávame do oblasti rôznych druhov normativizmu, z ktorých každý je na výber, ale ani jeden nemožno zdôvodniť. My sami musíme určiť, aké sú ciele jednotlivca: O čo sa má usilovať? Čo smie a čo nesmie robiť s jednotlivcom spoločnosť? V mene čoho, s akým cieľom, existuje spoločnosť ako organizovaný celok? Takýchto otázok by mohlo byť ľubovoľne veľa. S podobnými úvahami sa však dostávame ďaleko za hranice kybernetiky a aj sociológie ako vedy, skúmajúcej zákonitosti spoločenskej dynamiky, pretože už sa nepýtame, čo sa v spoločnostiach deje alebo môže diať, ale čo by sa v nich malo diať, aby boli ľudia šťastní. Totiž kybernetika, ako každá iná rigorózna veda, o ľudskom šťastí mlčí. Ak sa však už raz rozhodneme, na základe slobodnej voľby, ktorá za daných možností najplnšie uspokojuje ľudské potreby a kde sú najširšie hranice slobody, nevyhnutnej na rozvoj jednotlivca, potom sa môžeme obrátiť na kybernetickú sociológiu s otázkou: Dá sa tento model spoločnosti alebo táto štruktúra, v ktorej budú ľuďom zaručené takéto a takéto práva s takýmto počtom stupňov voľnosti, zrealizovať? Budú jej dynamické zákonitosti lineárne dlhší čas alebo budú hneď od začiatku nelineárne, a teda predvídateľné iba v priblížení? Bude vnútorne stabilná alebo nie? Nebude mať sklon vyvíjať sa smerom k strate stability a rovnováhy, k obmedzovaniu stupňov voľnosti alebo k samovybudeným osciláciám? Mala by sa takáto štruktúra zabezpečiť pred nepriaznivými zmenami parametrov? Ak áno, tak ako? Môže sa ukázať, že takáto ideálna štruktúra sa nedá realizovať alebo že je síce reálna, ale jej vývojová krivka obsahuje nejaké nepríjemnosti: štruktúra bude nejaký čas – povedzme jedno storočie – stabilná, ale potom v nej môže začať nejaký degeneratívny proces. A po úvahe možno vyberieme štruktúru inú, ktorá v skutočnosti nezodpovedá našim postulátom úplne, ale zato poskytuje viac vývojových možností a hlavne zaručuje vznik dlhodobých spoločenských automatizmov a lineárnych procesov, pomocou ktorých bude samovoľne smerovať k stavom s čoraz vyšším počtom stupňov voľnosti.

Je ti, dúfam, jasné, že kapitalizmus takouto štruktúrou nemôže byť, a to nielen z morálnych dôvodov, ktoré prikazujú odsúdiť vykorisťovanie, ale z objektívnych dôvodov jeho vnútornej dynamiky, ktoré v ňom bránia technickému rozvoju výroby smerom k totálnej automatizácii. A čo sa týka negatívneho morálneho hodnotenia tohto systému, zohľadňuje nielen procesy vykorisťovania, ale predovšetkým veľké psychologické škody, tj. deformáciu ľudskej psychiky, ktorú tento systém spôsobuje. Všeobecne sú takéto škody síce nižšie, keď sa oscilácie tlmia ekonomickými metódami, ako keď sa potláčajú brutálnym fyzickým násilím, ktoré používa napríklad fašizmus, ale stále sú to škody veľmi veľké. Nadvláda zákona hodnoty prináša závažné negatívne dôsledky vo všetkých oblastiach života. Ako ukázali práce von Neumanna²⁵, dynamika spoločenských procesov má charakter hry (v matematickom, formálnom zmysle). Každý, kto žije a chce žiť v kapitalistickom systéme, musí pristúpiť na jeho pravidlá hry, a tie sú bezohľadné. Nik sa ho nepýta, či je ochotný na ne pristúpiť, ani či ich vie používať. Kto to nevie alebo nechce, prehráva. O ľudských osudoch tu rozhodujú ekonomické perturbácie a oscilácie trhových väzieb. Všetko, čo má hodnotu, sa okamžite stáva tovarom. Vedie sa nekonečný hospodársky boj, v ktorom víťazí silnejší, a nie lepší. Bohatá kapitalistická krajina, žijúca v blahobyte, ako Spojené štáty, sa do istej miery podobá na tepelný stroj, ktorý funguje, iba ak existuje rozdiel teplôt. Teplo kotla samo o sebe nedokáže vôbec nič, ak nemôže prúdiť na miesto, kde je teplota nižšia. Preto každý tepelný stroj musí obsahovať chladič. Takým „chladičom” sú pre Spojené štáty zahraničné trhy a koloniálne krajiny. Kapitalizmus spôsobuje nerovnomernosť vývoja, lebo, ako sme už zaznamenali, nie vždy to, čo je najlepšie pre spoločnosť, je zároveň aj najziskovejšie. S touto kritikou by sme mohli pokračovať. Mohli by sme ukázať vzájomné závislosti medzi štátnou mocou a ekonomickými procesmi, poukázať na druhoradosť tejto moci a na jej v skutočnosti zanedbateľný vplyv na všeobecný beh života spoločnosti. To však už aj tak nič nezmení na našom odsúdení tohto systému, ktorý marxistickí sociológovia vo svojich dielach už spravodlivo zhodnotili. Preto radšej poďme hľadať ideálnu spoločenskú štruktúru. Nie je to úloha ľahká a ani nedospejeme k žiadnemu konkrétnemu, detailne vypracovanému modelu, lebo nám ešte chýba veľa potrebných vedomostí. Získame však istotu, že vybudovanie takého systému je v hraniciach ľudských možností, ktorých 20. storočie, storočie najväčších nádejí i najväčších sklamaní, poskytuje skutočne veľa.

HYLAS: Podľa toho, ako to popisuješ, všeobecný problém sa začína výberom radu imponderabilií, neuchopiteľných podmienok, ktoré tento ideálny systém musí spĺňať, je to tak? Má to byť jedna z mnohých možných štruktúr, ktorá uspokojí naše požiadavky – a tieto požiadavky musíme najprv zadefinovať na základe nášho presvedčenia a svetonázoru. Myslím, že by sme mali aspoň vo veľmi všeobecných pojmoch vytýčiť nejaký program, nejaký minimálny rozsah základných slobôd jednotlivca, ktoré táto dokonalá štruktúra uspokojí, nie? Takže: úplná sloboda konania až po hranice vytýčené rovnakou slobodou iných členov spoločnosti; ďalej, plné právo na individuálny rozvoj, právo na manifestáciu vlastnej osobnosti a na rozvoj všetkých schopností, talentov, a podobne.; maximálne uspokojovanie všetkých životných potrieb. A to všetko, samozrejme, bez ohľadu na pôvod, rasu a národnosť.

FILONOUS: Je ťažké s tebou nesúhlasiť, ale predsa – akokoľvek paradoxne to bude znieť v svetle toho, čo som predtým povedal – čo sa týka nášho „ideálneho systému”, ja by som nevychádzal od jednotlivca, ale od spoločnosti, alebo najskôr od oboch súčasne. Ty zdôrazňuješ iba voľnosť a slobodu jednotlivcov, zatiaľ čo súbežne treba zohľadniť aj ich vzájomné vzťahy.

Ľudské schopnosti a vlastnosti sa navzájom dopĺňajú nielen v práci a vo výrobe, tj. v ekonomickej sfére, ale aj v každej inej: vo vedeckej a umeleckej tvorbe, v rodinnom živote, v priateľstve i v láske. Miera tohto vzájomného dopĺňania sa ukazuje stabilitu spoločenských väzieb. Naproti tomu miera individuálnej slobody vypovedá o schopnosti spoločnosti vyvíjať sa. Najvyššie vzájomné dopĺňanie sa pri najvyššej individuálnej slobode – to je tá správna formula pre náš model. Taká spoločnosť sa nevyvinie zjednodušovaním existujúcich väzieb alebo zjednodušovaním svojej štruktúry a podriaďovaním si jednotlivcov, ale naopak, zvyšovaním zložitosti svojej štruktúry. Spôsobuje ho, podobne ako v sieti neurónovej alebo elektrickej, nárast informácií, ktoré v systéme obiehajú, rastúce množstvo sfér činnosti a tiež neustála diferenciácia potrieb, schopností, povolaní, vkusu a chutí. Táto diferenciačná a dezintegračná dynamika ideálneho modelu musí neutralizovať inštitúcie, ktoré v ňom rastú a kostnatejú, keďže toto je jedna zo zákonitostí, ktoré vykazujú hierarchicky organizované súbory ľudí s prvkami spoločensky škodlivého automatizmu (v protiklade k užitočným automatizmom, o ktorých ešte len bude reč). Všetky rozmanité ambície jednotlivcov musia nájsť spoločensky organizovaný priechod a cestu maximálnej realizácie, prípadne aj premenou spoločensky škodlivých ašpirácií na užitočné. Rastúcu zodpovednosť človeka za seba samého a za vlastný osud musí sprevádzať rastúci pocit spolupatričnosti a dopĺňania sa s inými. Len v štruktúre, ktorá rovnako zohľadňuje záujmy celku a jednotlivca, sa môže jednotlivec slobodne rozvíjať zároveň s rastom adaptačnej schopnosti spoločnosti, ktorá musí mať k dispozícii prostriedky a možnosti prispôsobiť sa každej zmene zemského alebo dokonca aj vesmírneho prostredia. Takto vidím náš ideálny model ja, milý priateľu.

HYLAS: To predsa nie je žiaden model, iba postuláty, s ktorými sa chceš obrátiť na kybernetickú sociológiu, aby ti povedala, či môžu v jednej a tej istej štruktúre spoluexistovať takéto parametre a vlastnosti. A aké sú ďalšie kroky?

FILONOUS: Moje postuláty skutočne nedefinujú žiadne parametre, tj. ich merateľné hodnoty, čo je však nevyhnutné na to, aby kybernetická sociológia mohla nájsť model, ktorý by spĺňal základné podmienky – spomedzi tisícov možných variantov. Ibaže k riešeniu tejto úlohy a k rigoróznej konštrukcii postulovaného modelu máme ešte veľmi ďaleko – pretože samotná kybernetická sociológia je zatiaľ len súborom postulátov a pozorovaní, a nie úplne rozvinutou vedou, pripravenou konať.

HYLAS: Povedz mi, existuje nejaký základný zákon v každom danom spoločenskom systéme?

FILONOUS: Vždy možno arbitrárne a ľubovoľne vybrať jednu zo zákonitostí systému za základnú, podobne ako možno zobrať za základnú črtu ľudskej povahy napríklad to, že je buď naturaliter christiana alebo naturaliter socialistica²⁶. V každom prípade toto len napomáha fetišizácii danej zákonitosti, a neprináša to nič nové.

HYLAS: Podľa marxistov základným zákonom kapitalizmu je snaha o maximálny zisk – myslíš, že je to nesprávne?

FILONOUS: Je to určite správna, ale nepostačujúca charakteristika systému. Všimni si, prosím, akú formu majú výroky, ktoré sa uvádzajú ako objektívne spoločenské zákony. Pojem „snaha o maximálny zisk” výrazne poukazuje na cieľovosť konania, čo implicitne predpokladá existenciu nejakého druhu spätnej väzby v systéme. Podobne „maximálne uspokojovanie ľudských potrieb” úplne zjavne ukazuje, že v systéme pracuje spätná väzba. Zákony spoločenských systémov sa odlišujú od zákonov materiálnych systémov tým, že tie prvé popisujú spätné väzby, a tie druhé zase príčinné súvislosti bez takýchto väzieb. Preto tie prvé majú cieľový charakter (aj keď si nikto žiadny cieľ nemusí uvedomovať), kým tie druhé nie. Ako systémy so spätnou väzbou, ktoré sú schopné konať cieľovo a učiť sa (vznik národných kultúr!), spoločenské systémy zjavne patria do všeobecnej triedy sietí.

HYLAS: A ako vyzerá kybernetická analýza socialistického modelu?

FILONOUS: Zatiaľ čo všetky historické systémy vznikali spontánne, socialistický model predstavuje úplne nový zámer, a to pokus o vytvorenie spoločenského systému na báze poznaných zákonov sociológie. Marxistický historický materializmus definuje základný zákon, ktorý je spoločný pre všetky možné spoločenské systémy, menovite príčinnú závislosť tvorby a organizácie medziľudských vzťahov od vzťahov výrobných, tj. spôsobu výroby tovaru. Tento zákon je pre všetky spoločenské systémy rovnako dôležitý ako zákony termodynamiky pre všetky možné energetické systémy. Tak ako pri konštrukcii stroja nemožno prekročiť alebo narušiť objektívne zákony termodynamiky, pri tvorbe spoločenských systémov nemožno narušiť zákony závislosti ľudských vzťahov od vzťahov výrobných. Ale rovnako ako môžu byť stroje, podliehajúce zákonom termodynamiky, účinné alebo neúčinné, schopné dlhodobej a hospodárnej činnosti alebo také, ktoré sa rýchlo opotrebúvajú, tak isto môžu existovať spoločenské systémy, podliehajúce zákonu o ľudských a výrobných vzťahoch, ktoré sú alebo aj nie sú dlhodobo stabilné. Nevyhnutnou podmienkou na začatie budovania nového systému je zospoločenštenie výrobných prostriedkov, pretože, ako sme sa presvedčili, súkromné vlastníctvo týchto prostriedkov prináša spoločensky škodlivé oscilácie konjunktúry spolu s nepriamo úmernými osciláciami nezamestnanosti, podriaďuje všetky individuálne hodnoty ekonomickému zákonu hodnôt a navyše súkromné vlastníctvo v dlhšom časovom horizonte znemožňuje automatizáciu, a teda pokrok vo výrobných metódach. Postulát zospoločenštenia je nevyhnutnou podmienkou vytvorenia nového systému, ale nepostačuje na zabezpečenie jeho nevynútenej stability.

Jestvuje veľa možných variantov organizácie zospoločenštenej výroby a určite nie každý z nich spúšťa spoločenské automatizmy, ktoré zabezpečia najvyšší rast výroby v čo najširšom záujme. Preto je absolútne nevyhnutné experimentovať, tj. vykonávať pokusy, aby sme vybrali ten najsprávnejší model.

HYLAS: Čo rozumieš pod systémom s vynútenou stabilitou? A čo sú tie „spoločenské automatizmy”, ktoré spomínaš?

FILONOUS: Trvanie každého systému, ktorý vykazuje rastúce samovybudené oscilácie, ako napríklad systém kapitalistický, možno predĺžiť použitím sily. Ak sa nepoužije, systém bude pod vplyvom rastúcich oscilácií náchylný k rozpadu, podobne ako vnútorne nevyvážený stroj, ktorý sa rozpadá účinkom pôsobiacich odstredivých síl. Môže to byť sila v priamom fyzickom zmysle, ktorú používa napríklad fašizmus. Požívali ju aj iné systémy; rozličná bola len jej percentuálna spoluúčasť na udržiavaní kontinuity spoločenskej štruktúry. V kapitalizme možno stabilitu štruktúry do značnej miery vynucovať ekonomickým nátlakom (pomocou zákona hodnôt), hoci aj v ňom účinkuje nátlak fyzický (ktorý udržuje v medziach napätie medzi kapitálom a prácou). „Ideálny” systém by mal, samozrejme upustiť od použitia sily. Lenže jeho budovanie sa začína v rámci predchádzajúceho, starého systému. Charakterizuje ho celý rad osobitostí, ktoré sa v žiadnom inom ľudskom podujatí nevyskytujú.

Prvou osobitosťou je nevyhuntnosť prekonať odpor ľudí, v ktorých záujme je zachovanie existujúceho systému. Žiadna iná budovateľská činnosť neprebieha v takýchto podmienkach. Na prekonanie tohto odporu bude nevyhnutné použiť silu.

Druhou osobitosťou je to, že pri budovaní nového systému jeho konštruktéri nemôžu byť mimo „spoločenského stroja”, ktorý budujú, na rozdiel od konštruktérov normálnych strojov. Hranica medzi tým, čo sa buduje, a tým, kto buduje, v tomto procese zaniká.

Tretia osobitosť spočíva v tom, že konštrukčnými prvkami sú ľudia, následkom čoho konanie konštruktérov podlieha morálnemu hodnoteniu, ktoré v podstate nehrá rolu v žiadnej inej konštruktérskej práci.

Nakoniec štvrtou osobitosťou je, že v rámci spoločenského systému súčasne fungujú dva druhy zákonov: ustanovených a objektívnych. V normálnych strojoch fungujú len zákony objektívne. Oba druhy zákonov majú spätnoväzbový charakter, no je medzi nimi jeden zásadný rozdiel: ustanovený zákon možno porušiť bez toho, aby sa zmenil celý systém, zatiaľ čo pri objektívnych zákonoch toto nie je možné. Napriek tomu ustanovené zákony obsahujú trestné sankcie, čo objektívne zákony nepotrebujú. Medzi oboma druhmi zákonov jestvuje dosť komplikovaný vzťah. Ustanoveným zákonom možno zmeniť účinok objektívneho zákona vtedy a len vtedy, keď sa ustanoveným zákonom vykonáva štrukturálna zmena systému (napríklad schválením znárodnenia priemyslu a pozemkov sa mení systém kapitalistický na socialistický).

HYLAS: Nie je mi to celkom jasné. Predsa žiadnym ustanoveným zákonom nemožno porušiť príčinnú závislosť medziľudských vzťahov od vzťahov výrobných.

FILONOUS: To je pravda. Základný sociologický zákon, ktorý si spomenul, má rovnako všeobecný charakter ako napríklad zákony termodynamiky. Lenže každý stroj okrem toho, že jeho činnosť podlieha univerzálnym zákonom termodynamiky (napríklad, že z neho môžeme získať vždy iba  m e n e j  energie, než sme doň vložili), súčasne vykazuje rad funkčných zákonitostí, ktoré sú vlastné len jeho štruktúre. Nuž a dynamické zákonitosti daného spoločenského systému zodpovedajú špecifickým funkčným zákonitostiam činnosti konkrétneho stroja. Samozrejme, pokým stroj neexistuje, zákonitosti, vlastné jeho činnosti, sa neprejavujú. Keď ho však vybudujeme podľa vopred premysleného plánu, začnú sa prejavovať.

HYLAS: Prečo raz hovoríš o zákonoch a inokedy o zákonitostiach?

FILONOUS: Tento rozdiel vyplýva z tézy, ktorú by sme mohli nazvať „konštruktérskym empirizmom”. Keby sme poznali absolútne všetky objektívne zákony v nejakej disciplíne – napr. zákony, riadiace atómové transformácie – tak by sme mohli z týchto zákonov ako celku, bez nutnosti uchyľovať sa k náročným a dlhotrvajúcim experimentom, deduktívne vyvodiť všetky najlepšie a najdokonalejšie plány potrebných zariadení, ako napr. reaktorov alebo atómových motorov. V praxi však nikdy nemáme k dispozícii kompletné poznanie (a je nepravdepodobné, že by sme ho vôbec niekedy dosiahli). Einsteinova nová teória gravitácie síce vysvetľuje fakty, ktoré stará newtonovská teória nevysvetľovala, ale nevysvetľuje  v š e t k y  fakty. Musíme predpokladať, že v budúcnosti sa vypracuje ďalšia teória gravitácie, ktorá bude ešte presnejšie zodpovedať skutočným materiálnym procesom, aj keď ten proces bude samozrejme trvať celé stáročia. Takže pre konštruktéra sú dôležité nielen objektívne zákony, ktoré sú už známe v čase, kedy vykonáva svoju konštruktérsku činnosť, ale aj zákony ešte nepoznané, alebo tiež (čo je prakticky jedno a to isté) dosiaľ nepredpokladané dôsledky fungovania zákonov, ktoré sú momentálne známe v disciplíne, ktorou sa zaoberá. Tak napríklad pri konštruovaní lietadla sa konštruktéri nevyhli ťažkostiam spôsobeným tým, že nepredvídali vznik vybudených oscilácií vo svojich konštrukciách. Všeobecne možno povedať, že každé vytvorené zariadenie prejavuje vo svojej činnosti nejaké zákonitosti; časť z nich konštruktér predvída a ich realizácia bola vlastne jeho zámerom, a časť je prejavom fungovania zatiaľ nepoznaných zákonov alebo dôsledkom fungovania poznaných zákonov, ktorých manifestácia v danom zariadení sa nebrala do úvahy. Teoretik, ktorý skúma napríklad súbory atómov alebo hviezd, sa môže uspokojiť so súčasnou formou zákona, len musí dávať pozor na odchýlky skutočného priebehu javov od predpovedí tohto zákona. Konštruktérovi však toto nemôže stačiť; metódou pokusu a omylu, čiže metódou empirického skúmania všetkých zákonitostí, ktoré jeho zariadenie vykazuje, a eliminovaním neúspešných projektov nakoniec príde na realizáciu, ktorú uzná za úspešnú. Teda poznanie všeobecných zákonov systému, ktoré je v praxi vždy neúplné, nestačí na jednoznačnú determináciu konštruktérovho úsilia. Dá sa povedať, že konštruktér koná s vedomím neúplného poznania objektívnych zákonov, ktorým podlieha zariadenie, ktoré konštruuje. Ak toto do určitej miery platí pre všetky oblasti inžinierstva, oveľa viac to platí v oblasti projektovania sociologických konštrukcií, v ktorej je naše poznanie zatiaľ relatívne obmedzené. Toto je jeden dôvod na rozlišovanie zákonov a zákonitostí.

Druhý empirický dôvod, s podobnou motiváciou, sú problémy s odvodením konkrétnych pravidiel činnosti nejakého zariadenia z najvšeobecnejších objektívnych zákonov. Skutočne niet pochybností, že každá chladnička podlieha všeobecným zákonom termodynamiky, no konštruktéri chladničiek sa relatívne málo zaoberajú abstraktnými zákonmi termodynamiky; oveľa viac pozornosti venujú technologickým vlastnostiam chladiacich zariadení, tj. zákonitostiam ich činnosti. Stojíme tu pred problémom z oblasti vedy o vede, ktorého detailná analýza by si vyžadovala aj veľa času, aj veľa štúdia, čo si tu nemôžeme dovoliť. Na pracovné ciele nam vystačí rozlíšenie, ktoré sme tu uviedli. Všeobecným sociologickým zákonom, ktoré hovoria o závislosti medziľudských vzťahov od vzťahov výrobných, podliehajú všetky spoločenské systémy; no okrem toho systémy vykazujú vo svojej činnosti aj zákonitosti, ktoré sú dané ich štruktúrou.

Ak sa zotrvačník parného stroja nesprávne vyráta, nebude vyvážený a stroj sa pri práci rozletí účinkom odstredivých síl, je to prejavom zákonov mechaniky, no súčasne to vnáša do konštrukcie isté, len pre ňu špecifické efekty (napr. rezonančné vibrácie niektorých častí jej štruktúry); takýto jav potom nazveme zákonitosťou, ktorú budú vykazovať všetky rovnako skonštruované stroje, tj. zhotovené podľa toho istého plánu. Chybu, ktorá zapríčinila v stroji vznik samovybudených vibrácií môžeme odstrániť a tým zlepšiť jeho štruktúru, ale to samozrejme nijako nenarušuje základné objektívne zákony, ktorým stroj podlieha. Podobne môžeme odstrániť niektoré záporné javy, ktoré sa prejavujú v činnosti spoločenského systému – zmenou jeho štruktúry, ktorú možno docieliť ustanoveným zákonom. Hlavné je, aby tento ustanovený zákon zasahoval skutočné a objektívne príčiny javu, jeho systémový zdroje, a nie aby len  m a s k o v a l  pozorované poruchy.

HYLAS: „Maskoval”?

FILONOUS: Áno, proste maskoval. Objav objektívnych dynamických zákonitostí spoločenského systému môže kolidovať s ustanovenými zákonmi, ktoré v danom systéme platia, a teda sú záväzné.

HYLAS: Tomuto už vôbec nerozumiem.

FILONOUS: Vysvetlím ti to na trochu drastickom, ale priliehavom príklade. Predstav si, že nejaký cestovateľ sa plaví loďou po mori. Loď sa počas búrky kolíše. Cestovateľ dostane morskú chorobu, čo je len prejavom objektívnych fyziologických zákonitostí: dráždenie slimáka v jeho vnútornom uchu reflexne vyvoláva kŕče žalúdka so známymi následkami. V poslednej chvíli sa zrazu cestovateľ dozvie, že za takýto prejav morskej choroby hrozí na tejto lodi trest smrti (lebo tu platí taký zákon, ktorý ustanovil kapitán). Je celkom pravdepodobné, že neobyčajným vôľovým úsilím sa náš cestovateľ vyvaruje „kŕmenia rýb”. Ide tu o pozastavenie, prinajmenšom zdanlivé, účinku objektívnej zákonitosti pomocou ustanoveného zákona, bez zmeny podmienok v systéme. Vo všeobecnosti, človeku môže byť dokonca veľmi nevoľno, ale hrozbou trestu dosiahneme, že nevoľnosť sa navonok neprejaví. Takýmto spôsobom dokáže vládnúca moc maskovať objektívny charakter niektorých zákonitostí spoločenskej dynamiky. Myslím, že uvedený príklad celkom výstižne vysvetľuje mechanizmus tohto javu.

HYLAS: Áno, už je mi to jasné. Pravda, ten tvoj cestovateľ nemusel mať dostatočne silnú vôľu, aby zabránil prejavom morskej choroby, ale to sem už asi nepatrí…?

FILONOUS: Rozhodne patrí, priateľu. Práve že si sa tu dotkol veľmi dôležitého problému. Objektívne zákony biologických a spoločenských organizmov, alebo všeobecnejšie, funkčné zákonitosti systémov so spätnou väzbou, nie sú striktne deterministické, ale  š t a t i s t i c k é , a preto sa tieto zákony občas dajú zdanlivo porušovať. Hovorím „zdanlivo”, lebo ono „porušenie” je obvykle iba odchýlkou od priemeru štatisticky uplatňovaného pravidla. Cestovateľ sa  p r a v d e p o d o b n e  vyvaruje „kŕmenia rýb”, ale nie naisto. A čo sa týka samotnej štatistickej podstaty zákonitostí spoločenských systémov, sumácia veľkého počtu individuálnych procesov má za následok ich pravidelnosť (z ktorej len zriedkakedy vybočí nejaká výnimka), čo zvyšuje predvídateľnosť ich účinku. Vskutku možno natrafiť na nejakého kapitalistu, ktorý v návale dobročinnosti alebo pod vplyvom duševnej choroby daruje svoju továreň robotníkom, ale aby všetci kapitalisti naraz venovali proletárom svoje továrne, čím by zmenili existujúci spoločenský systém, to je nado všetky pochybnosti vylúčené. Podobne v nádobe so studenou vodou sa môžu vyskytovať jednotlivé molekuly s rýchlosťou, ktorá zodpovedá bodu varu, ale je štatisticky nepravdepodobné, že by takú rýchlosť náhodou nadobudli všetky molekuly naraz, v dôsledku čoho by voda v hrnčeku samovoľne, bez dodania tepla, zovrela.

HYLAS: A čo môžeš povedať o tých spoločenských automatizmoch, ktoré si spomenul?

FILONOUS: Tento problém už súvisí s konkrétnou analýzou nášho modelu. Ak chceš, môžeme s ňou začať. V kapitalistickom modeli sa prejavuje dôsledná nezávislosť ekonomických procesov od procesov riadenia. Tie prvé, dominantné nad druhými, určujú cestu rozvoja spoločnosti. Väzby moci spájajú jej stred (centrum) s perifériou (spoločnosť). Ekonomické väzby (výroby a obehu tovarov) však nie sú centrálne: obeh tovaru, tj. procesy jeho výroby a predaja, je v podstate výlučne „periférny” (nemá stred, ktorý by zodpovedal centru moci). V kapitalistickom systéme fungujú automatizmy práve v oblasti ekonomických väzieb, kde spájajú parametre dopytu a ponuky. Vyskytujú sa všade tam, kde sa osobný záujem jednotlivca prekrýva s potrebou spoločnosti. Tak napríklad je v osobnom záujme výrobcu, aby reagoval na vzrastajúci dopyt zvýšením ponuky. Je to však iba jedna časť oveľa širšieho problému. Automatizmus spoločenskej dynamiky sa prejavuje v tom, že vo všetkých oblastiach jestvuje rovnováha medzi potrebami a ich uspokojovaním. Všetky spoločensky potrebné pracovné miesta sú vždy „obsadené”, hoci kapitalizmus v podstate nemá žiadne špeciálne orgány, ktoré by toto „obsadzovanie” plánovali. Je to výsledok stáleho tlaku ekonomických podmienok, ktoré možno prirovnať k„tlaku” biologickému, k tej vývojovej expanzívnosti, ktorá v procesoch organickej evolúcie spôsobila, že život existuje všade tam, kde má vhodné podmienky. Alebo iný príklad: tak ako možno automaticky získať nasýtený roztok tým, že hocijaký roztok nalejeme na vrstvu tuhej soli a počkáme, kým sa táto prestane rozpúšťať, rovnako dosiahneme maximálne uspokojovanie spoločenských potrieb tým, že vytvoríme rezervnú armádu práce. Tlak ekonomických podmienok vo vzťahu k jednotlivcom znamená, že sa im ako individuálna motivácia k činnosti nanucujesnaha o získavanie prostriedkov na obživu.

V novom modeli by sa podľa teoretických predpokladov plánu mala táto motivácia nahradiť inou, a to vedomím spoločenskej užitočnosti práce. Treba priznať, že toto je najslabší bod v celej sústave jeho teoretických predpokladov. Táto téza mlčky predpokladá, že k aktívnej činnosti človeka stimuluje vlastná práca, ktorú doteraz odviedol, inými slovami: ceniac si spoločenskú užitočnosť vlastného úsilia, pracovník sa bude snažiť pracovať čo najviac a čo najlepšie.

Moderné výrobné metódy v súčinnosti s dôslednou deľbou práce majú za následok, že radový pracovník predstavuje iba veľmi malú čiastku výrobného cyklu. Ľudia, ktorých práca zahŕňa celý cyklus, patria k spoločenským výnimkám (umelec, vedec, samostatný remeselník).

Každý robotník teda prispieva len malou čiastkou, jedinou kvapôčkou, do oceánu práce celej spoločnosti. V takejto situácii je nesmierne ťažké oceňovať vlastnú účasť na všeobecnej produkcii. Nevynútená dynamická celistvosť spoločenského systému je tým vyššia, v čím vyššej miere sa záujem jednotlivca, tj. subjektívna príčina konania, prekrýva so záujmom spoločnosti. Zabstraktnenie individuálneho príspevku práce do sumy súbornej produkcie, ktoré spôsobuje súčasná deľba práce, prakticky znemožňuje spontánnu a stabilnú (tj. odolnú voči perturbáciám) individuálnu motiváciu konania bez opory vo faktore osobného ekonomického záujmu. Toto je v skutočnosti dôvod, prečo nový systém hľadá rozličné kompromisy a tiež vytvára rôzne spoločenské mechanizmy, ktoré nahrádzajú subjektívnu motiváciu konania. O tom ešte bude reč.

V konečnom dôsledku rozhodujú čísla, ktoré ukazujú, že aj po skoro štyridsiatich rokoch praxe efektivita na jedného pracovníka zostáva stále vyššia v kapitalizme ako v novom systéme. Z toho zjavne vyplýva, že vektor osobnej motivácie, ktorý má stimulovať ľudskú aktivitu, sa tu ani s pomocou špeciálnych spoločenských mechanizmov neprekrýva s vektorom spoločenských potrieb tak dobre ako v kapitalizme.

HYLAS: Vari to znamená, že čísla dokazujú nadradenosť kapitalizmu nad socializmom?

FILONOUS: Takýto záver by bol prinajmenšom unáhlený. Účinnosť dnešných plynových turbín je nižšia než účinnosť tlakových motorov, a aj tak odborníci tvrdia, že budúcnosť patrí turbínam. Je to tým, že existujúce turbíny ešte treba zdokonaliť. Kým začneme uvažovať o takých možnostiach, najprv prebádame mechanizmus javov.

V systéme, ktorý tu skúmame, je centralizovaná moc i riadenie výroby, a preto ho nazveme centralistický. Vo svojej činnosti vykazuje rôzne dynamické zákonitosti, ktoré plán predvídal, ako napríklad absencia rezervnej armády práce a rast reálnej mzdy (oboje pri správnom tempe rastu výroby), a tiež niektoré zákonitosti, ktoré plán nepredvídal.

Menovite v ňom pozorujeme rôzne dlho- i strednodobé oscilácie. Najprv sú to  o s c i l á c i e   v o   v ý r o b e . Tieto môžu byť aj utajené, pretože sa nemusia prejavovať v parametroch množstva výrobku, ale jeho kvality; sú vyslednicou oscilácií v realizácii výrobných plánov (v prvej časti cyklu nedostatok a v druhej zvýšené úsilie na jeho odstránenie), ako aj v trhovej ponuke (dočasné, cyklické výpadky v dodávke).

HYLAS: A príčiny týchto oscilácií?

FILONOUS: Sú rôzne. Štruktúra systému prejavuje tendenciu k „presúvaniu rozhodovania smerom nahor”. To znamená, že miesto, ktoré odpovedá (rozhoduje) na danú informáciu (napr. o podiele trhovej ponuky a dopytu), sa presúva čoraz vyššie v hierarchii moci.

HYLAS: Čo je príčinou tohto zvláštneho javu?

FILONOUS: Túto objektívnu zákonitosť spôsobujú, po prvé, poruchy v individuálnej motivácii konania, a po druhé, inštitucionálny charakter orgánov, ktoré riadia výrobu. Realizácia výrobného plánu by sa teoreticky mala plne prekrývať s uspokojovaním spoločenských potrieb v najširšom zmysle, a teda zohľadňovať okrem súčasných potrieb aj potreby budúce (výroba výrobných prostriedkov). Preto teoreticky by to mali byť dve stránky toho istého javu, ale v praxi to tak nie je – kvôli rozličnej dĺžke spätných väzieb. Hierarchické inštitúcie neslúžia iba cieľom, na ktoré boli vytvorené, ale vykazujú osobitné dynamické zákonitosti, ktoré sa prejavujú tendenciami k autonomizácii a k podriaďovaniu si jednotlivcov. Inštitúcie vykazujú konzervativizmus a sklony k rozrastaniu a kostnateniu v metódach činnosti. Človek, ktorý je súčasťou inštitúcie, sa zo samotnej podstaty jej štruktúry stáva prenosovým ohnivkom v informačnom reťazci, v dôsledku čoho jeho samostatnosť v rozhodovaní klesá. Inštitúcia predstavuje systém spätných väzieb, ktoré spájajú dopyt s ponukou, väzieb veľmi dlhých v porovnaní s početnými periférnymi automatizmami, aké v kapitalizme predstavujú výrobcovia a kupci, ktorých osobný záujem spája ponuku s dopytom nakrátko. V centralistickom systéme väzby regulujúce výrobu sú rovnako dlhé ako väzby moci: všetky prebiehajú jej centrom.

HYLAS: Tkéto zvaľovanie viny za chybné fungovanie socialistického modelu na inštitucionalizmus som už kdesi počul, ale musím priznať, že mi to neznie veľmi presvedčivo. Aj kapitalizmus má veľké inštitúcie, už len také monopoly alebo „trusty”. Má aj organizácie služieb, neraz veľmi rozvetvené, ktoré však fungujú mimoriadne účinne a plne odpovedajú na spoločenské potreby.

FILONOUS: Veď práve: odpovedajú na spoločenské potreby. Uvedom si, prosím, že v kapitalizme neustály tlak a neustály regulačný účinok týchto potrieb znemožňuje akúkoľvek degeneráciu alebo autonomizáciu inštitúcií, najmä v oblasti služieb. Pravdaže, hovoriť o „inštitúcii ako takej” je to isté ako hovoriť o zložitosti „neurónovej siete ako takej”, bez ohľadu na ciele, ktorým daná sieť (alebo inštitúcia) slúži. Už vieš, že nadmerná zložitosť siete môže byť škodlivá, a tak isto je to aj s inštitúciami. V evolúcii je regulujúcim činiteľom prírodný výber so selekčnou funkciou jej spätných väzieb, ktoré eliminujú každú organickú štruktúru, ktorá neslúži na zachovanie druhu. Inštitúcia, ktorá v kapitalizme neprináša zisk (napríklad prebyrokratizovaná cestovná kancelária), automaticky zaniká, pretože nevyhnutne zbankrotuje. Podobne zaniká (vymiera) druh, ktorý podľahne v boji o prežitie s inými. Inštitúcie centralistického modelu nie sú vystavené takýmto kritériám a neustálemu tlaku reálnych objektívnych podmienok. Dosiahnu určitú veľkosť a zložitosť, ale na tom stupni sa nezastavia, a rastú ďalej.

HYLAS: Prečo?

FILONOUS: Pretože v rámci relatívne malej skupiny tých, čo riadia, nastane časom taká koncentrácia spätných väzieb regulujúcich výrobu, že skupina prekročí svoju „informačnú kapacitu” a ďalšie rozširovanie centrálneho riadiaceho aparátu sa stane nevyhnutnosťou. Takýto systém by bol ako organizmus bez automatizmov, tj. bez reflexov. Musel by vedome a sústredene riadiť búšenie svojho srdca, regulovať tlak a chemizmus krvi, dýchanie, metabolické procesy, atp. Taký organizmus by sa nemohol zaoberať ničím iným ako udržiavaním vlastných životných procesov v aspoň akej–takej rovnováhe.

Nadmernou koncentráciou spätných väzieb centralizácia sťažuje a brzdí informačný prietok a predlžuje dráhu, po ktorej informácia musí tiecť. Namiesto priameho spojenia ponuky s dopytom sa v systéme objavujú hierarchicky nakopené „prepájacie stanice”. V dôsledku predĺženia informačnej dráhy nastáva značné oneskorenie medzi podnetom a reakciou. O role oneskorenia v systémoch so spätnou väzbou sme už hovorili. Konkrétne, oneskorenie výrobných procesov, tj. čas medzi zmenou dopytu a následnou zmenou ponuky, má rozhodujúci vplyv na oscilácie v kapitalizme.

Najvýznamnejšie oneskorenie v socialistickom modeli zapríčiňuje predlžovanie spätných väzieb (periféria – centrum – periféria).

Keď je oneskorenie reakcie na podnet rovnakého rádu ako časové intervaly, v ktorých podnet účinkuje, samo toto oneskorenie sa stane určujúcim parametrom systému, čo znamená, že začne aktívne ovplyvňovať procesy, ktoré v danom systéme prebiehajú. Príkladom je film, tj. vnem pohybu, ktorý má divák v kine vďaka tomu, že frekvencia podnetov (políčok na plátne) sa blíži oneskoreniu reakcie jeho neurónovej siete. Podobný jav v spoločenskom systéme má za následok posun vo fáze výrobných cyklov v jednotlivých továrňach, ktoré spolupracujú na výrobe hotového výrobku, čo pri nedostatočných zásobných rezervách medziproduktov spôsobuje rozladenie a desynchronizáciu výroby. Toto vedie k prestojom v továrňach a deprimijúco to vplýva na robotníkov, ktorí tento stav nemôžu nijako ovplyvniť, čo ešte viac znižuje efektívnosť. Tak vzniká svojský circulus vitiosus.

HYLAS: Počkaj. Práve mi prišlo na um, že v organizme predsa jestvuje „centralizácia”, pretože reflexné centrá sú riadené nervovým systémom. V kapitalistickom systéme síce existuje spoločenský automatizmus, ale je to predsa práve on, čo funkčnou anarchiou svojich prvkov spôsobuje oscilácie, nemyslíš?

FILONOUS: Keď som pred chvíľou hovoril o organizme, vskutku som sa dopustil istého zjednodušenia. Súbor funkcií, ktoré organizmus vykonáva ako celok (napr. vyhľadávanie potravy), zásadne riadi „scentralizovaná” nervová sústava. Sú to predovšetkým procesy, ktoré tvoria vzťah organizmu k prostrediu. Naproti tomu v oblasti vnútorných procesov hrajú rozhodujúcu úlohu reflexné (vegetatívne) centrá a lokálne automatizmy, ktoré fungujú na báze madzibunkových a medzitkanivových spätných väzieb. Keď daná časť organizmu stratí spojenie s centrálnou nervovou sústavou, to ešte nevedie k lokálnej poruche vo funkcii ani k prejavom tkanivových antagonizmov, a to práve vďaka lokálnej korelácii. Hrozbou pre celý organizmus bude len rozpad lokálnych spätných väzieb, ktorý sa prejavuje v podobe neriadeného a netlmeného rastu, tj. ako neoplázia (rakovina). Jej príčinou je teda rozpad spätných väzieb nie na najvyššej, ale naopak, na najnižšej, periferálnej úrovni. Ako vidíš, ani organizmy, ktoré sa vyvíjali miliardu rokov, nie sú plne zabezpečené pred rozpadom vnútornej funkčnej korelácie; v tomto svetle sú obrovské ťažkosti, pred ktorými stoja inžinieri spoločenských systémov, ľahšie pochopiteľné. Možno povedať, že sklony k bezhraničnému rastu a k vymaneniu sa spod riadiceho vplyvu spoločenského organizmu, aké prejavujú hierarchické inštitúcie, sú istou analógiou rakoviny v tkanivách, ale nemyslím si, že by tvorba takýchto analógií mala nejakú poznávaciu hodnotu, a to kvôli značným rozdielom medzi týmito dvoma druhmi systémov. Obzvlášť rozdielne sú ich ciele a, ako sme už povedali, líšia sa aj ich štrukturálne jednotky ; zatiaľ čo prvky spoločenskej štruktúry, tj. ľudia, predstavujú nezávislú hodnotu ako jednotky, prvky organickej štruktúry majú hodnotu iba relatívnu, vo vzťahu k celému systému.

Čo sa týka kapitalistických automatizmov, skutočne: striktná regulácia spoločenskej dynamiky spolu s ovplyvňovaním individuálnej motivácie konania pomocou systému spätných väzieb v nej spôsobuje  jej dlhodobé perturbácie. To nepopieram tým viac, že ja tu ani nechválim ani nehaním, iba popisujem a vysvetľujem.

No vráťme sa k téme: prediskutovali sme dôvody oscilácií, spôsobené koncentráciou a predlžovaním spätných väzieb systému a oslabovaním individuálnej motivácie konania.

Moc bojuje proti hrozbe nesplnenia výrobných plánov, zaostávania jedných oblastí výroby za inými, nízkej efektivity práce a ďalších sprievodných javov, ktoré dohromady znižujú kvalitu i kvantitu výroby, tak, že spúšťa špeciálny „administratívno–presviedčací” mechanizmus. Tento mechanizmus presviedča ľudí, aby konali istým spôsobom, čím sa vlastne stáva zovňajškovou náhradkou vnútornej motivácie. Preto si každý nárast produkcie, ako aj jej jednotlivé cykly, ako osev, podorávka či žatva, vyžaduje charakterický boj a celé kampane o všeobecnom nezvyčajnom úsilí pre blaho spoločnosti. V súvislosti s tým, ako zanikajú spoločenské automatizmy a subjektívna motivácia konania, sa moc transformuje z plánujúceho a riadiaceho orgánu na aparát všadeprítomného zasahovania, ktorý vstupuje do každého výrobného cyklu, ba do každej sféry kultúrneho a spoločenského života, a množstvom nariadení, stimulov, hesiel, príkazov a zákazov vytvára administratívny nátlak na obyvateľov. Zaneprázdnení takouto činnosťou, ľudia sa z výrobcov menia na dozorcov výroby. Vytvárajú hierarchiu aparátu byrokratickej administrácie, ktorá vyzerá ako pyramída. Keďže všeobecné úsilie a pozornosť sa nevyhnutne neustále sústreďuje na výrobné problémy, táto hierarchia sa namiesto prostriedku na dosiahnutie cieľa, tj. uspokojovanie potrieb, stáva cieľom samým osebe.

Kapitalistický výrobca, ktorý svojím tovarom neuspokojuje spoločenskú potrebu, ohrozuje vlastnú existenciu. Táto hrozba automaticky riadi všetko jeho úsilie tak, že v konečnom dôsledku sa jeho osobný záujem prekrýva s požiadavkami trhu. Socialistický výrobca má splniť plán a hodnotiť to, či tým uspokojuje spoločenskú potrebu alebo nie, neprináleží jemu. Jeho bezprostredným cieľom je preto splniť plán, no keďže nie vždy to, čo pomáha splniť plán, aj uspokojuje ľudské potreby, znovu tu dochádza k oslabovaniu spätných väzieb medzi ponukou a dopytom, ibaže tentokrát nie centrálne (v sfére byrokratického aparátu), ale periférne (na mieste výroby).

Konštrukčný plán však neráta s práve popísanými javmi, čo má za následok, že namiesto aby ich analyzoval, systém tieto dynamické zákonitosti existujúcej štruktúry ignoruje. To, čo plán v centralistickom modeli predvída, zodpovedá v neurónovej sieti „preferenčnému systému podnetov”: iba tie informácie smú voľne obiehať vo sfére spätných väzieb podporovaných mocou medzi ňou a spoločnosťou (tlač, rádio, oficiálne vyhlásenia a podobne), ktoré sú v súlade s teoretickým plánom. Ako však vieme, organizmus mení svoj doterajší preferenčný systém podnetov pod vplyvom nových, odlišných skúseností. Organizmus, ktorý by to nerobil a v novej sitácii by sa úporne držal návykov, ktoré viedli k úspechu v predchádzajúcej, úplne inej situácii, by nebol schopný prežiť. V centralistickom modeli moc udržiava s vynaložením maximálneho úsilia a prostriedkov svoj prvotný preferenčný systém, tj. pôvodný teoretický plán, neuvedomujúc si, že by doň mohla zaviesť zmeny na báze spätných väzieb, čiže pomocou analýzy informácií, ktoré síce plán nepredvídal, ale napriek tomu sa prejavujú v zákonitostiach spoločenskej dynamiky. Všetko, čo sa nezhoduje s daným preferenčným systémom, sa blokuje a odsúva mimo spätných väzieb operujúcich medzi mocou a spoločnosťou.

HYLAS: Čo sa tam vlastne blokuje?

FILONOUS: Rozličné informácie o faktoch, napr. o nespokojnosti ľudí kvôli nedostatku nejakého tovaru alebo o nespokojnosti spôsobenej tým, že oficiálne, tj. z donútenia moci, majú ľudia prejavovať  s p o k o j n o s ť , ktorú plán predvídal spolu s rastom blahobytu; ďalej, niektoré výsledky vedeckého výskumu (napr. kybernetika sa určitú dobu nachádzala za hranicou povoleného výskumu) alebo informácie o zhubných účinkoch prebujnenej byrokracie a represívnych zmien v aparáte moci, informácie o poruchách rozvoja v poľnohospodárskej výrobe a podobne . Čim je väčší rozdiel medzi skutočnou informáciou a informáciou postulovanou (predvídanou) teoretickým plánom, tým viac úsilia treba na potlačenie spoločenských následkov tohto javu. Zoberme si jednoduchy príklad. Predstavme si človeka, ako spúšťa parný stroj bez Wattovho regulátora, ktorý predstavuje najjednoduchší aparát samoregulácie na princípe spätnej väzby. Tento človek je hlboko presvedčený, že stroj bude fungovať perfektne, bez akýchkoľvek porúch. Po nejakom čase stroj, ktorý sa bez  a u t o m a t i c k e j  regulácie obrátok rozbieha čoraz rýchlejšie, vzbudí kmity v celej budove, ktoré stále silnejú, až ohrozujú celú štruktúru. Náš človek sa najprv pokúša nevšímať si to, predstiera, že „všetko je v najlepšom poriadku”, a trvá na tom, že stroj je imúnny voči akejkoľvek poruche. Keďže však cíti vzrastajúce kmity a vidí skutočné nebezpečenstvo, začína vystužovať štruktúru budovy železnými podperami, a keď ani to nepomáha, príde k stroju a zníži prítok pary. Tento proces „priškrcovania” a „uvoľňovania” sa periodicky opakuje. Poruchy v behu stroja a jeho samovybudené oscilácie sú ako oscilácie výrobných parametrov v centralistickom modeli, a reakcia človeka je v tomto modeli reakciou moci. Ako vidíš, systém vykazuje aj  o s c i l á c i e   d r u h é h o   r á d u  – oscilácie arbitrárneho systému preferencií, čiže iným slovom, kmitanie politickej línie. Takto označujeme dočasné a premenné rozširovanie a zužovanie hraníc, v rámci ktorých je oficiálne povolený rozptyl konania i myslenia v produkčnom zariadení, vo vede, v kultúre a podobne. Takže tu máme do činenia s bludným kruhom, ktorý pozostáva na jednej strane zo samovzbudených oscilácií a na strane druhej z oscilácií reakcie moci, ktoré prebiehajú s oneskorením. Keď kumulatívny účinok celého radu javov, ktoré plán nepredvídal, dosiahne hraničnú hodnotu a prekoná „prah citlivosti moci”, ona razantne zasiahne s cieľom znížiť alebo potlačiť oscilácie („odchýlky”) všetkými dostupnými prostriedkami. Pretože však rieši následky, a nie príčiny, účinok intervencie je dočasný. Toto spôsobuje nečakané javy v psychologických reakciách ľudí ako prvkov systému. Je naozaj čudné, že ani jeden teoretik sa nepokúšal nájsť vo frekvencii a pravidelnosti týchto oscilácií nejakú objektívnu zákonitosť, ktorá by vyplývala zo samotnej dynamickej štruktúry systému. Naopak, všetky „odchýlky” sa vždy vysvetľovali pomocou subjektívno–psychologickej terminológie (vo fáze „priškrcovania” prevláda „dogmatizmus”, „doktrinárstvo”, a „komandovanie”, vo fáze „uvoľňovania” „flexibilita” a „malomeštiacky duch”, delegovanie rozhodovania nahor zase spôsobuje „alibizmus”, „prospechárstvo”, „prestoje vo výrobe” a „šikanovanie byrokratmi”, vynálezy sa stretávajú s odporom „konzervatívcov” a „rutinérov”, poukazovanie na negatívne životné javy sa označuje ako „očierňovanie” a „podrývanie”, atď.). No vlastne to vôbec nie je čudné. Všetko sú to slová osobitého jazyka, ktorého úlohou je nie vedecky vysvetľovať javy, ale interpretovať ich takým spôsobom, aby sa zhodovali s konštrukčným plánom. Čim viac sa spoločenské fakty rozchádzajú s apriórnymi tvrdeniami pôvodného plánu, tým viac sa musí rozširovať pojmový aparát tohto ad hoc konštruovaného jazyka.

Možno sa ešte pamätáš na príbeh o stepnom kmeni, ktorý som ti rozprával v našej tretej diskusii. Jav, ktorý tento kmeň objavil, totiž miznutie vzdialených predmetov za obzorom, sa vysvetlil guľatosťou Zeme. Keby však z nejakých dôvodov ľudia nesúhlasili s touto vedeckou interpretáciou, museli by nájsť vysvetlenie iné, napríklad magické: vzdialené predmety unáša nejaká „nečistá sila”. Takejto „nečistej sile”, zodpovednej za negatívne javy, v našom modeli zodpovedajú „kapitalistické prežitky v myslení”. Takže vytvárenie jazyka, ktorý falšuje objektívnu, reálnu podstatu niektorých javov v systéme – toto je prvá osobitosť psychologickej reakcie ľudí, ktorí v ňom žijú. Ona je príčinou, prečo sa vedecký plán novej spoločenskej organizácie postupne pretvára na systém dogiem, ktoré nedokáže vyvrátiť ani priama skúsenosť, rovnako ako náboženskú vieru. Druhou osobitosťou je pretváranie ľudí ináč vcelku ušľachtilých a subjektívne úprimných na tých najkrutejších tyranov.

HYLAS: To je naozaj zvláštne. Vravíš, že príčinou tohto javu sú objektívne zákonitosti systému? Ako je to možné?

FILONOUS: Je typické, že ľudia, ktorí nesú zodpovednosť za rôzne úchylky, zneužitia, alebo dokonca zločiny moci v danom systéme, sú spravidla bývalí revolucionári, ktorí, kým nezačali nespravodlivo ubližovať iným, sami dlhé roky bojovali za spravodlivosť a prejavovali v tom boji hrdinstvo, vytrvalosť a vernosť idei, čo všeobecne nie je charakteristika tyranov, ako ich poznáme z dejín. Uvedom si, prosím, že – ako sme už hovorili – nový systém sa buduje s použitím sily, ktorá potláča odpor vyvlastňovaných tried. Teoretický plán takéto konanie predvída, predpokladá však, že ako bude nový systém mocnieť, potreba donucovania sa bude zmenšovať. Nepredvída však možnosť vzniku oscilácií v novej štruktúre, ktoré predsa tiež možno tlmiť silou. Na začiatku je rozdiel v konaní v týchto dvoch prípadoch jasný. Najprv sa represia používa voči nepriateľom budovania lepšieho systému. Ak v tejto počiatočnej fáze sú vôbec nejaké oscilácie, tak sú zanedbateľné. Na ich likvidáciu netreba použiť silu. Často stačí obyčajné presviedčanie.

HYLAS: Ako to?

FILONOUS: Elementami predmetnej štruktúry sú predsa ľudia, a nie neživé súčiatky nejakej mašinérie. Na to nesmieme zabudnúť. Predstav si rozhovor lodného kapitána s tým cestovateľom, ktorému je nevoľno – o ktorom som ti už rozprával – keď je kolísanie ešte malé. „Moreplavba je veľké dobrodružstvo” – hovorí kapitán – „čoskoro jej prídete na chuť. Keď si na kolísanie zvyknete, bude vám dokonca veľmi príjemné. Nakoniec, onedlho doplávame do nádherného prístavu. Prosím vás, potlačte svoju nevoľnosť a kochajte sa výhľadom na budúcnosť!” Po nejakom čase už takéto výzvy nebudú stačiť. Ak aj po prívale príkazov a zákazov oscilácia stále rastie, moc sa už neobmedzuje len na výzvy, presviedčanie a stimuly, ale organizačne sústreďuje svoje úsilie na tie parametre, ktorých zmeny sú najhrozivejšie. „Mobilizácia” síce vyvolá pozitívne zmeny v daných parametroch, lenže takáto liečba príznakov namiesto príčin spustí nové, nepredvídané oscilácie alebo posilní spätné väzby, ktoré sa doteraz neprejavovali, následkom čoho sa po nejakom čase objavujú nové perturbácie. A stále rastú. Vtedy sa obvykle robí prvý krok, prvá prestavba aparátu moci, ktorý z potláčania nepriateľov systému nepozorovane prechádza na potláčanie priateľov. Donucovací aparát je už predsa hotový, a to je veľmi dôležité. Stačí len nepostrehnuteľne presmerovať jeho činnosť. Potlačovanie odporu nepriateľov je nevyhnutná nutnosť. Nepriatelia konajú veľmi rôznorodo. Prečo by nemohli zapríčiniť aj pokles poľnohospodárskej výroby alebo pokles pracovnej efektívnosti? Začínajú sa vydávať nariadenia a zákony, ktoré majú za úlohu odstrániť škodlivé prejavy v spoločenskom živote. Ustanovené zákony začínajú maskovať objektívne zákonitosti. Na lodi, ktorá sa kolíše prudko, už ani hrozba smrti nezabráni postihnutému, aby „nakŕmil ryby”. Čo už potom zostáva? Iba jedno: zaplombovať mu ústa. Súčasne sa vyvára slovník, ktorý škrupulózne ospravedlňuje každý ďalší krok na ceste donucovania. Pomaly a postupne sa takto aparát na ochranu novej štruktúry pred nepriateľmi mení na aparát, ktorého úlohou je udržiavať súdržnosť aj za cenu straty slobôd alebo ublíženia priateľom. Toto je sled udalostí, ktorý každého vládcu mení na tyrana. Akékoľvek pochybnosti tu odstraňuje nový jazyk. Hlasy nespokojnosti a prejavy protestu sú hlasmi nepriateľov a provokatérov. Volanie po zmenách je volaním po návrate k starému systému, k systému spoločenskej nespravodlivosti. Krok za krokom sa takto dostávame k páchaniu najstrašnejších neprávostí. Keď už aj vydávanie ustanovených zákonov, ktoré majú tlmiť oscilácie, začne jasne a bez akýchkoľvek „výhovoriek” odporovať pôvodnému plánu (ktorý predsa sľuboval rastúcu slobodu, a nie rastúci útlak), potom sa začnú vydávať nariadenia tajné a začne sa konať potajomky, porušujúc platnú ústavu aj zákony. Cieľom je vždy chrániť oficiálnu verziu javov a nedopustiť revíziu predpovedí, ktoré sa nesplnili. V oficiálne povolenej informácii neslobodno nájsť žiadne porušenie zákona. Preto štátne tajomstvo, tj. utajenie konania, ktoré škodí jednotlivcom v mene záchrany celistvosti systému, pokrýva čoraz viac oblastí spoločenského života. Ani jedno z ohniviek celého reťazca javov, ktorý vedie k tomuto stavu, nevyzerá ako konanie čisto z „tyranského rozmaru”. Reťazec je logický a konzistentný, pretože stále jestvuje alternatíva: tlmiť oscilácie buď pomocou sily alebo pomocou zmeny samotného systému. Ak je zmena vylúčená, použitie sily je nevyhnutné. Takáto situácia napomáha vzniku rôznych názorov v rámci skupiny, ktorá drží v rukách všetky spätné väzby systému, ktoré rozhodujú o parametroch ekonomiky a riadenia. Čiara zásadného rozhrania leží medzi tými, ktorí tvrdia, že rastúce použitie sily je neprípustné a že treba zaviesť zmeny v existujúcej štruktúre, a tými, ktorí žiadajú použiť silu bez obmedzení. „Zrada línie” je samozrejme relatívny pojem: týmto biľagom sa označujú tí, ktorí stratili rozhodovaciu moc, tj. boli z moci vylúčení. Treba zdôrazniť, že nie vždy musia mať objektívnu pravdu práve stúpenci štrukturálnych zmien, lebo môžu byť aj také zmeny, ktoré situáciu ešte zhoršia. Tiež je jasné, že urobiť zmeny k lepšiemu v tak nesmierne zložitom dynamickom systéme, akým je systém spoločenský, je vždy ťažšie a vyžaduje to vyššiu mieru intelektuálneho úsilia a spoločenskej práce než zachovávať status quo vzrastajúcim používaním sily. Tu treba zdôrazniť zhubný účinok petrifikácie oscilujúceho systému na kultúrny a technický rozvoj spoločnosti. Vládcovia usilovne nabádajú na takýto rozvoj, ktorý napreduje pomocou kultúrnej, umeleckej a vedeckej tvorivosti. Tieto hodnoty vytvárajú spravidla jednotlivci (významné vedecké objavy, veľké umelecké diela a veľké technické revolúcie sú výsledkom činnosti buď jednotlivcov alebo relatívne malých skupín odborníkov). Spoločenská prax však znemožňuje, alebo prinajmenšom sťažuje takúto aktivitu, pretože táto vyžaduje originalitu, ktorej prejavom je porušovanie existujúcich technických, vedeckých alebo umeleckých návykov a konvencií, čím vlastne zvyšuje hrozbu perturbácií, odchýliek od priemeru a rastu fluktuácií, a teda v konečnom dôsledku zvyšuje oscilácie spoločenskej dynamiky. No keďže oscilácie sa potláčajú všetkými dostupnými prostriedkami, prakticky každá originalita v konaní sa stáva predmetom zákazu. Je to pochopiteľné v tom zmysle, že podľa vlastných predpokladov má teoretický plán predvídať budúci vývoj, a tak sa vládcovia snažia vtisnúť chodu spoločenských javov charakter, ktorý by im zaručil predvídateľnosť, pretože formovať možno iba to, čo sa dá predvídať. Toto je dôvod na likvidáciu všetkých prejavov individuálnej aktivity, ktoré znižujú pravdepodobnosť predvídania. Zatiaľ čo optimálna štruktúra by mala určovať iba rámcové počiatočné podmienky vývoja jednotlivcov a len tie ich vzájomné vzťahy, ktorých udržiavanie je nevyhnutné pre harmonické spolužite v spoločnosti, univerzalistický konštrukčný plán centralizovaného systému chce tento vývoj formovať namiesto aby mu iba poskytol voľné pole. Preto tento plán mlčky vylučuje akékoľvek vynálezy, objavy, umelecké diela a všeobecne každú hodnotu, ktorú sám nepredvída. Kybernetika bola dlhší čas zakázanou vedeckou discíplinou práve z toho dôvodu, že generálny plán nepredvídal možnosť vzniku vedeckého odvetvia, ktoré by s takým širokým záberom ovplyvňovalo techniku, biológiu, psychológiu aj sociológiu. Takéto generalizujúce tendencie konštrukčného plánu ako aj nutnosť, ktorá z nich prakticky vyplýva, použiť silu na likvidáciu teoreticky nepredvídaných oscilácií spoločenskej dynamiky sú teda príčinou vzniku spoločnosti s vysokou uniformitou individuálneho konania, spoločnosti, v ktorej je najvýhodnejšie a najviac sa opláca byť priemerným a neoriginálnym a v ktorej sa na tvorbu a stimuláciu výrobných procesov pozbavených automatizmu rozrastajú dve obrovské inštitúcie: byrokratická pyramída kontroly a pyramída represívneho aparátu. Obe tieto donucovacie mašinérie živí spoločenská práca. Takto dopadá pôvodný plán spolupráce slobodných so slobodnými...

HYLAS: Možno teda povedať, že po etape relatívnej dynamickej rovnováhy na počiatku budovania systému nasleduje etapa vynútenej stability, pričom prechod medzi týmito dvoma je nepostrehnuteľný?

FILONOUS: Nie je to celkom tak. Na výstavbu domu je potrebná určitá práca, tj. sily, ktoré pôsobia určitým smerom. Po dokončení stavby ich pôsobenie samozrejme zaniká; nebol by to práve najdokonalejší dom, keby sa hneď po dokončení musel podopierať, a teda jeho stabilita by závisela na ďalšom používaní sily. Sila je nevyhnutná na budovanie nového spoločenského systému, ale po dokončení, by mal tento prejavovať dynamickú rovnováhu a vnútornú spojitosť aj bez nej.

HYLAS: Tento jav sa vyskytuje len pri budovaní spoločenských systémov?

FILONOUS: V podstate áno. Keď astronomické pozorovania potvrdili fakty, ktoré odporovali Newtonovej teórii (napr. perihélium Merkúru), namiesto hľadania novej teórie, ktorá by ich vysvetlila (súčasná Einsteinova teória), mohla sa jednoducho vytvoriť umelá zhoda faktov s teóriou, napríklad sfalšovaním astronomických výpočtov. V tom prípade by však nová gravitačná teória nikdy nevznikla. V inej oblasti, v letectve, početné nehody prvých prúdových lietadiel boli zapríčinené samovybudenými kmitmi v ich štruktúre pri vysokých rýchlostiach. Keby sme sa namiesto vývoja teórie letu obmedzili len na hádzanie zodpovednosti za tieto katastrofy na pilotov a ich nešikovnosť alebo zlý úmysel, tak by teória vynútených kmitov v mechanickom inžinierstve nevznikla a konštruovanie lietadiel bez takých kmitov by vôbec nebolo možné. Je nesmierne užitočné rozlišovať medzi neúspechom prvého experimentu, len jedného pokusu na ceste k cieľu (ktorým je konštrukcia nového lietadla alebo nového spoločenského systému), a zdôvodnením objektívnej nemožnosti tento cieľ dosiahnuť. Z neúspešného experimentu vyplýva iba to, že sa nepodaril, a nie to, že dosiahnuť cieľ iným spôsobom a podľa iného plánu je vylúčené.

HYLAS: Čo myslíš, Filonous, je vôbec možné vybudovať nový systém aj bez použitia sily?

FILONOUS: Nie, nie je to možné.

HYLAS: Teda obmedzenie slobody jednotlivca je nevyhnutnou súčasťou tohto zámeru. Ako však zabrániť možnému zneužívaniu, krivdám a tragédiám, niekedy aj celých národov?

FILONOUS: Jestvuje neodškriepiteľné minimum jednoliatosti myslenia a konania, ktoré je nevyhnutné na realizáciu akéhokoľvek spoločenského zámeru, a práve sociológia má za úlohu toto minimum určiť a nájsť, ako aj zaistiť ho väzbami, ktoré by zabránili šíreniu sklonov k uniformite ponad hranicu nevyhnutnú na samotnú konštrukciu. Jednotlivé ľudské vlastnosti, ako čestnosť, svedomitosť, úprimnosť, iniciatívnosť, sklon k originalite v práci aj myslení a schopnosť rozhodovať sa, sú všetky funkciou spoločenského systému a vyskytujú sa tým častejšie, čím viac sa verejne cenia (jasné, že nie len v materiálnom zmysle). Postulovať ich bez ohľadu na objektívne zákonitosti systému by bolo ako nabádať vojakov pod paľbou na bojisku k láske k blížnemu. Taký postulát by bol len zlý žart.

Keď sa rozhliadneš po kapitalistickom systéme, na každom kroku uvidíš znaky spätnej väzby, ktorú voláme snahou o zisk, no v centralistickom systéme neuvidíš analogické prejavy všeobecného uspokojovania ľudských potrieb. Pravdaže, isté snahy o realizáciu tejto doktríny nájdeš v podobe všeobecného a bezplatného vzdelávania, všeobecnej lekárskej starostlivosti a v privilégiách pre ťažko pracujúcich, ale zároveň nájdeš aj fetišizáciu výroby, oneskorenú a nesprávne fungujúcu väzbu medzi dopytom a ponukou a povyšovanie záujmov inštitúcií nad záujmy jednotlivcov, takže v niektorých oblastiach potvrdíš existenciu spätných väzieb, ktoré zabezpečujú uspokojovanie ľudských potrieb, no v iných spozoruješ vznik a fungovanie väzieb iného typu, síce nečakaných a teoreticky neplánovaných, ale o nič menej reálnych ako tie prvé; stručne možno povedať, že tieto druhé spätné väzby obmedzujú, zužujú a deformujú ľudské potreby, namiesto aby ich uspokojovali.

HYLAS: Aké teda vidíš východisko z tejto situácie a akú mu dávaš šancu?

FILONOUS: Zatiaľ čo počiatočné podmienky budovania nového spoločenského systému sú iba jedny – a to znárodnenie výrobných prostriedkov, obmedzenie súkromného vlastníctva v poľnohospodárstve a vytvorenie systému všeobecného riadenia (cieleného plánu rozvoja), je obrovské množstvo oblastí, kde je možné prijímať riešenia, ktoré budú navzájom veľmi odlišné, a dnes ešte nevedno, ktoré sú lepšie a ktoré horšie. Nevedno to už len vzhľadom na obrovský počet možných štruktúr, ktoré sa zatiaľ neotestovali. Obrovská zodpovednosť pri takýchto experimentoch je očividná, keďže sa v nich organizujú medziľudské vzťahy podľa vytýčeného štrukturálneho plánu, vybraného spomedzi mnohých možností, a buduje sa spoločenský model, ktorý história doteraz nevyskúšala, a to počas najmenej jedného–dvoch desaťročí, lebo až po tomto čase sa môžu javy prejavovať v podobe systémových zákonitostí, čiže vlastných oscilácií, a nie len ako náhodné a dočasné odchýlky parametrov. Po tomto období sa už bude dať zodpovedať otázka, ktorú sme daným experimentom položili: „áno, toto je tá správna štruktúra” alebo „nie, toto je nesprávna štruktúra, treba ju zavrhnúť a začať budovať inú, s týmito a týmito odlišnými väzbami”. Je úplne jasné, že je lepšie model, ktorý sklamal, zavrhnúť než tlmiť jeho oscilácie vzrastajúcim používaním sily, ktorá síce bola v počiatočnom štádiu pokusu plne odôvodnená, ba dokonca nevyhnutná na potlačenie odporu všetkých, ktorí sa usilovali experimentu zabrániť, no v ďalšej fáze, kedy už model funguje a prejavuje charakteristické dynamické zákonitosti, sa začína používať ako nástroj na potlačenie nepriateľa tam, kde nepriateľa vôbec niet. Všetko to šikanovanie byrokratmi, neochotu alibistov a konzervatívcov a akúkoľvek spoločenskú pasivitu nemožno ospravedlňovať len formulkami ako napr. „prežitky minulosti”, ale treba ich skúmať ako dôsledok fungovania vnútornej dynamiky systému a za črtu ľudskej povahy „pokrivenej kapitalizmom” ich možno označiť až po tom, keď všetky snahy o ich objasnenie pomocou objektívnej sociologickej genézy vyjdú nazmar. Keďže experimentálny výskum zákonitostí dosiaľ nezrealizovaného systému v gigantickom elektromozgu je za hranicami našich možností, vysokým ľudským, morálnym i materiálnym nákladom sa nemožno vyhnúť, pretože funkčná a štrukturálna prestavba systému, ktorá sa deje počas výmeny jedného (nesprávneho) variantu za iný, je podujatím, voči ktorému blednú aj najväčšie technické úspechy ľudstva.

HYLAS: Ak ti dobre rozumiem, tak tvrdíš, že práve prestavba socialistického systému konečne dovedie ku vzniku štruktúry, ktorá sa blíži nášmu „ideálnemu modelu”, je to tak?

FILONOUS: Myslím, že je to možné, no neviem koľko ešte pokusov, prehier, experimentov, neúspechov a koľko rokov a úsilia nás delí od tohto cieľa. Po prvé, uvedom si, prosím, že pre spoločnosť, ktorá sa počas experimentu v dôsledku kumulatívneho účinku mnohých oscilácií na výrobu ocitla v ťažkej ekonomickej situácii, najdôležitejším problémom už nebude nájsť čo najlepšiu cestu na vybudovanie ideálneho modelu, ale nájsť čo najkratšiu cestu na maximálne možné zlepšenie spoločenského života, a to predsa nie je jedno a to isté. Po negatívnom výsledku experimentu je často nevyhnutné prijať kompromisné riešenia. Po druhé si uvedom, že ak existuje hraničná zložitosť siete, potom rovnako musí existovať hraničná alebo maximálna zložitosť spoločenského systému. To znamená, že dynamika systému nie je nezávislá od množstva prvkov, z ktorých sa systém skladá. Štruktúra, ktorá je optimálna pre malú krajinu môže byť prinajmenšom suboptimálna pre veľkú a naopak. Centralistický systém môže v malej krajine fungovať s menšími poruchami než v spoločnosti oveľa početnejšej.

HYLAS: Myslíš, že takáto zákonitosť aj skutočne jestvuje?

FILONOUS: Možno to pripustiť; je to hypotéza, ktorá dosiaľ nie je potvrdená dostatočným množstvom pozorovaní. V každom prípade to vyzerá tak, že rovnaký centralistický model sa dá udržiavať pri živote v štátoch rôznej veľkosti pri rôznom použití sily na tlmenie jeho oscilácií; vo väčšom štáte treba samozrejme použiť väčšiu silu než v malom, z čoho možno vyvodiť celkom nesprávny záver, že vládcovia veľkých krajín majú vyššie subjektívne sklony k autokracii a tyranii než vládcovia krajín malých. V skutočnosti sa tu však iba prejavuje istá dynamická zákonitosť, rovnako objektívna ako tá, ktorá spôsobuje, že slon má najhrubšie nohy zo všetkých cicavcov.

Totiž, keďže parametre výroby a skupinového života sú v rozličných štátoch rôzne, bolo by nezmyslom očakávať, že každý z nich začne budovať nový spoločenský systém rovnakým spôsobom. Po tretie, konečne si uvedom, že systém, ktorý členom spoločnosti zaručuje maximálny blahobyt, ešte nespĺňa všetky naše vyššie vymenované postuláty, pretože zabezpečenie blahobytu je iba isté elementárne a samozrejmé minimum, zatiaľ čo hodnota ideálneho systému sa prejavuje až nad touto hranicou, a to v podobe stabilnej vývojovej tendencie, ktorá garantuje rast stupňov individuálnej slobody súčasne s neklesajúcou slobodou prispôsobivosti systému ako celku. Preto musíme považovať model, v ktorom výrobná mašinéria, bezchybne fungujúca na báze spoločenských automatizmov, bude poskytovať ľuďom všetko, čo potrebujú na život, iba za jednu etapu, a nie za koniec, vývoja a hľadania. Ako sme už povedali v úvode, spoločenské systémy majú nelineárny charakter, teda ich dynamické zákonitosti sa menia v čase, a preto nemôže existovať žiaden večný systém, ktorý by spĺňal svoju funkciu v nezmenenej štruktúre ľubovoľne dlho. Každá zmena výrobných prostriedkov spôsobuje zmenu spoločenských parametrov, takže model, ktorý bol predtým stabilný, sa môže v novej situácii stať nestabilným.

Ľudia stoja na rázcestí nie iba dvoch ciest, z ktorých jedna vedie k socializmu a druhá ku kapitalizmu, ale obrovského množstva iných možných ciest. Z nich mnohé, v podstate od začiatku kvázisocialistické môžu smerovať naspäť k jednej alebo druhej verzii kapitalizmu (nie nevyhnutne individualistického – môže to byť napr. kapitalizmus štátny). Veľa iných, vychádzajúcich z rovnakých počiatočných pozícií, tým, že používajú rozličné akčné direktívy, vedie k vnútorne nestabilným systémom, ktoré nemôžu existovať bez použitia sily. Sú to systémy so samovybudenými osciláciami a vynútenou stabilitou. Myslieť si, že neznesiteľný osud ľudí v takom systéme sa dá zlepšiť odstránením donucovania ako metódy na riadenie ľudí a výrobných procesov, je zásadným nedorozumením. Ak neurobíme nič iné, len odstránime donucovanie, tým iba zvýšime oscilácie, ktoré, už ničím netlmené, môžu rýchlo viesť ku katastrofe, a teda je to ako keby sme úplne otvorili prívod pary do stroja, ktorý nemá automatický regulátor. Periodické oscilácie politickej línie v scentralizovanom systéme sú práve prejavom popísaného javu, keď každé zníženie sily spôsobuje rast vnútorných porúch, takže moc, obávajúca sa straty kontroly nad spoločenskými procesmi, je čoskoro nútená silu opäť zvýšiť. Tento proces, v ktorom nejeden intelektuál videl špeciálne znaky „démonickej podstaty vládcov”, je v skutočnosti len obyčajná dynamická zákonitosť systému bez automatickej vnútornej regulácie. Je to celkom elementárny jav; parný stroj bez regulátora dovedú oscilácie vyvolané vlastným pohybom až k výbuchu, no sám sa nikdy nezreguluje. Odstránenie donucovania vedie k pozitívnym výsledkom vtedy a len vtedy, keď ho sprevádza iniciácia štrukturálnych zmien systému, ktorých cieľom je tvorba väzieb, regulujúcich automatické spoločenské procesy.

Na koniec – stále hovoriac o možných spoločenských štruktúrach – sú cesty vedúce k systémom stabilným, ktoré zaručujú nepretržitý rast výroby, spotreby a uspokojovania všetkých životných potrieb, a súčasne aj vzrastajúcu slobodu jednotlivcov – ibaže nie všetky zaručujú aj vývoj k ďalším, prinajmenšom rovnako stabilným, formám ľudského spolužitia.

HYLAS: Toto rozlišovanie nechápem.

FILONOUS: Niektoré systémy môžu byť vysoko citlivé na zmeny výrobných prostriedkov a postupov. Tak napríklad úplná automatizácia výroby, ktorá v podstate znemožňuje samotnú existenciu kapitalistického systému, spôsobuje vážne problémy aj systému socialistickému, keďže prináša nutnosť vytvoriť nové spoločenské i individuálne ciele činnosti mimo produkcie úžitkových tovarov. Preto sa musí postupná automatizácia zavádzať súbežne s pokojnou a plynulou transformáciou širokého sortimentu povolaní alebo, všeobecnejšie, ľudskej činnosti – smerom k individuálnej aj skupinovej tvorivosti každého druhu, tvorivosti, ktorá nie je tak úzko naviazaná na produkciu materiálneho tovaru ako v súčasnom svete.

Ako vidíš, ideálny spoločenský systém musí mať nielen spoločenské automatizmy, ale navyše aj akýsi „zásobník stability”: zásobník vnútornej odolnosti voči zmenám a poruchám, pochádzajúcim tak zvnútra, ako aj zvonku. Samozrejme sa tu nejedná o zásobník sily, ale o rezervu adaptačných schopností, o slobodu a o pružnosť v prispôsobovaní sa.

Dnešok, priateľu, čas prvých pokusov a omylov, je bezpochyby obdobím rovnako hrdinským, ako aj tragickým, ktoré zo všetkých období dejín azda najviac rozhoduje o ďalších osudoch ľudského druhu. Porozumenie, láskavosť a odvaha – tie sú v ňom najpotrebnejšie.

HYLAS: Teda hovoríš, že ľudstvo dnes vstupuje do „obdobia pokusov a omylov” pri budovaní lepšieho sveta? Je naozaj ťažké predstaviť si tento koncept v celej jeho ohromnosti, keďže to nie je nič menej a nič viac ako premena krajín s miliónmi ľudí na experimentálny materiál, ktorého skúmavkou je celá zemeguľa. Hovoríš o nevyhnutných chybách, no neodporuješ sám sebe? Veď predtým si spomenul možnosť, síce iba teoretickú, budovať spoločenské modely v gigantickom elektromozgu. Vari z toho nevyplýva, že by ľudia mali počkať, kým nenadobudnú potrebné teoretické a technické vedomosti, a pred tým než začnú konať na škále celých národov, najprv otestujú modely? Nepodobá sa dnešná činnosť sociologických inžinierov na pokusy v desiatych rokoch 20. storočia o prelet Atlantiku na prvých, primitívnych lietadlách?

FILONOUS: Zložitosť elektromozgu, ktorý by poskytol model rovnako zložitý ako spoločenský systém, by sa musela rovnať zložitosti systému, skladajúceho sa z neurónových sietí všetkých jednotlivcov; a teda by musel obsahovať okolo trilión prvkov. Skonštruovať takýto systém bude nemožné aj o tisíc rokov. Jediným východiskom by preto bolo uspokojiť sa so zjednodušenými modelmi. Čo to znamená? Znamená to, že elektromozog, ktorý slúži sociológom–inžinierom ako náhradka spoločnosti, by nepracoval s prvkami, ktoré by boli ekvivalentné reálnym neurónovým sieťam, ale s nejakými „syntetickými parametrami”.

HYLAS: Nerozumiem.

FILONOUS: Je to takto: Keď chceme predvídať dráhu nejakého nebeského telesa pomocou výpočtov elektromozgu, vôbec v tomto mozgu nemusíme vytvoriť model toho telesa, ktorý by sa zložitosťou vyrovnal originálu. Ono teleso sa samozrejme skladá z triliónov a kvadriliónov atómov, ale my vôbec nemusíme vytvoriť matematický ekvivalent a vzájomne jednoznačné zobrazenie každého atómu telesa; pre naše ciele úplne postačí zadať počítaciemu stroju niekoľko „syntetických parametrov”, a to hmotu telesa, jeho polohu vzhľadom na iné telesá, jeho relatívnu rýchlosť, atď. Rýchlosti jednotlivých atómov sa samozrejme líšia od nášho priemeru, ale tieto rozdiely nemajú žiaden praktický význam. Podobnú metódu by sme museli použiť aj na súbor ľudských atómov; pretože ich jednoznačné zobrazenie v systéme elektromozgu je vylúčené (kvôli príliš vysokej zložitosti), musíme vykonať počiatočnú selekciu parametrov spoločenského života a vybrať z nich iba niekoľko, ktoré považujeme za podstatné, reprezentatívne a rozhodujúce o dynamických zákonitostiach súboru. Lenže tu sa skrýva obrovské nebezpečenstvo. Ako ti je známe, elektromozog vykonáva počty v rámci nejakej teórie – v súvislosti s nebeskými telesami to bude teória astronomická, a konkrétne teória gravitácie. Keby sme použili newtonovskú teóriu, dostali by sme nejaké drobné odchýlky od skutočnosti, ktoré by sa znížili iba použitím lepšej teórie, ktorou je tá einsteinovská. Nová teória prikazuje zobrať do úvahy niektoré parametre, ktoré predchádzajúca nezohľadňovala. V súvislosti so spoločnosťou nastáva veľmi veľká pravdepodobnosť, že parametre podstatné pre dynamiku jedného systému môžu byť nepodstatné alebo nepostačujúce na predpoveď dynamiky iného systému. Niektoré individuálne psychologické črty alebo niektoré potenciálne schopnosti nemusia v jednom systéme hrať žiadnu rolu. Ak ich zanedbáme pri našom počiatočnom výbere a pomocou elektromozgu vypracujeme zdanlivo „ideálny” systém, môže sa ukázať, že v skutočnosti je veľmi ďaleko od ideálu, pretože sa v ňom hromadia a prejavujú také ľudské vlastnosti, ktoré sme, ako nepodstatné, zanedbali. Teda nemáme žiadnu záruku, že náš počiatočný výber podstatných parametrov je správny. A to ešte nespomínam nelineárnu charakteristiku spoločenských systémov, ktorá veľmi podstatne zvyšuje náročnosť úlohy. Keď už aj ľudia dokážu konštruovať elektromozgy slúžiace sociológom ako modely (k čomu dnes máme ešte veľmi ďaleko), tak tieto zariadenia budú schopné dávať iba negatívne zaručené odpovede (teda že daný spoločenský systém je nesprávny), no nikdy nie pozitívne (to znamená, že nikdy nebudeme mať istotu, či sa bude systém, ktorého elektronický model funguje bezchybne, tak isto správať aj v skutočnosti). Okrem toho na konštrukciu dokonca len takéhoto zjednodušeného elektronického zariadenia budeme musieť čakať prinajmenej jedno celé storočie – zatiaľ čo jediný konkurent socialistického systému, systém kapitalistický, sa bez pochyby nachádza na konci svojej existencie, ako o tom svedčí hoci len narastajúci problém automatizácie. Tak teraz čo? Ľudstvo predsa nemôže čakať...

HYLAS: Vidím, že máš pravdu. A ako si predstavuješ budúci vývoj, počínajúc  dneškom?

FILONOUS: Ako som povedal, pokusy budú nevyhnutné, pričom však, rovnako ako nesmieme zatvárať oči pred potenciálnym nebezpečenstvom toho, čo vytvoríme – či sa jedná o elektromozgy alebo atómové reaktory – tak isto si musíme plne uvedomovať pasce, ktoré môžu číhať na tej dlhej a namáhavej ceste spoločenských experimentov.

Po prvé, vzhľadom na obrovskú plasticitu ľudskej podstaty a jej schopnosť prispôsobiť sa aj tým najosobitejším, najzložitejším alebo najhrozivejším podmienkam života, spoločenské štruktúry neprejavujú svoje objektívne nedostatky ihneď a poľahky. Hranica medzi objektívnym a subjektívnym tu nikdy nie je zreteľná. Za to, čo je v systéme zlé, je vždy najľahšie zvaliť vinu na nedostatky a chyby „ľudskej nátury”, a na ich nápravu použiť nejakú formu násilia. Namiesto aby sme prispôsobili systém ľudským vlastnostiam a potrebám, postupujeme naopak: človeka aj s jeho vlastnosťami a potrebami prispôsobujeme systému. Toto je hrozba „Prokrustovho lôžka”²⁷. Keď sa ľudia prispôsobujú systému, a nie systém ľuďom, zhoda medzi teóriou a praxou sa dá dosiahnuť iba donucovaním, ktoré plodí klamstvo. Toto klamstvo si ľudia uvedomujú v rôznej miere – pre jedných je očividné, iní sa ho len domýšľajú, a ešte ďalší prijímajú nevyhnutnosť klamstva pasívne, bez toho, aby sa pýtali alebo aspoň pozastavili nad tým, prečo sa tak deje. Všeobecné predstieranie po najakom čase vedie k tomu, že to, čo bolo v ľudskom správaní nanútené, sa stane automatizmom a konvenciou. Maska predstierania vrastá do tváre a už sa nedá strhnúť, nedá sa oddeliť od osobnosti, pretože klamstvo sa stáva jej integrálnou súčasťou. Týmto spôsobom sa ťažko mrzačí psychika.

HYLAS: Aké klamstvo tu máš vlastne na mysli?

FILONOUS: Principiálne neexistuje spoločenský systém, alebo aspoň doteraz takého nebolo, v ktorom by klamstvo nebolo súčasťou súborných procesov; hlavne sa klame o skutočných pohnútkach konania – ako jednotlivcov, tak aj skupín – v oblasti ekonomiky, politiky, vo vzťahoch vnútorných aj medzištátnych. Napriek tomu výskyt klamstva v spoločenských procesoch asi nikde nedosahuje také rozmery ako v centralistickom systéme, hlavne keď sa realizuje s najvyššou, bezohľadnou dôslednosťou. Akákoľvek spontánnosť ľudských reakcií sa likviduje a jej miesto zaujímajú reakcie organizované, čiže prikazované mocou. Spoločnosť je povinná reagovať na každý prebiehajúci jav iba jediným spôsobom, podľa predpokladu teórie – a ona tak aj skutočne reaguje; organizované, a teda vopred naplánované a nanútené sú dokonca aj také druhy skupinového správania, ktoré v starom spoločenskom systéme sú prejavom absolútnej spontánnosti (napríklad pouličné manifestácie); v takejto situácii sa verejná mienka, stanúc sa ozvenou a totálne pasívnym odrazom konania a mienky moci, premieňa na čistú fikciu. Keď sa človek, ktorý sa odrazu ocitol v takejto spoločnosti, oboznámi s mechanikou týchto javov, nadobudne dojem, že sa zúčastňuje na nejakom režírovanom predstavení a každú chvíľu očakáva, kedy herci snímu masky a prestanú hrať – lenže oni hrať neprestávajú... Jednotlivé akty organizovania pseudospontánnych masových akcií, ktoré sú iba ďalším dôsledkom všeobecnej inherencie moci do každej oblasti života, postupom času vytvárajú ideálny vzor občana, ktorý sa má k skutočnému človeku tak ako sa majú sťaby naaranžovaní voskoví manekýni na svadobných fotografiách vo výkladoch vidieckych fotografov k normálnym okoloidúcim, alebo ako breviár života k normálnemu ľudskému správaniu. Po prvé sa tu zabíja individuálna možnosť reakcie, a po druhé sa osobnosť vtláča do korzetu príkazov prichádzajúcich zvonku, a to nielen ako konať, ale dokonca aj akopredstierať vnútorné emocionálne stavy.

Nastáva tu paradoxná a dovtedy nikde nevídaná situácia, kedy skutočne spontánna reakcia jednotlivca, dokonca aj vtedy, keď sa zhoduje s reakciou, ktorú postuluje moc, je podozrivá a riskantná – len preto, že je autentická. Lebo ten, kto raz konal na verejnosti z vnútorného, a nie z vonkajšieho popudu, to môže urobiť znovu, lenže tentokrát už proti intenciám moci – a preto je pre systém masového predstierania potenciálne nebezpečný.

Spoločenský život, z ktorého sa v takýchto podmienkach stáva večné divadelné predstavenie bez konca, na jednej strane vyzdvihuje jednotlivcov s veľkým hereckým talentom a so schopnosťou vytvárať postavy, ktoré sú ešte stále akoby „jedným z nás”, hoci v podstate sú len znôškou reakcií nanútených dekrétmi moci, a na strane druhej vyvoláva v tých, ktorí tieto javy iba pozorujú a nezúčastňujú sa ich, dojem, že všetko je to prejav akéhosi neobyčajného démonizmu a realizácia akejsi mefistofelovskej koncepcie, ktorá sa posmieva ľudskému druhu a likviduje osobnosť v mene cieľov, ktoré sú nám úplne neznáme.

Samozrejme, o tom ostatnom nemôže byť ani reči: všetky podobné procesy sú jednoducho spôsobené tým, že reálne zákonitosti systému sa rozchádzajú so zákonitosťami, ktoré sa apriórne predpokladali. Totiž moc prikazuje reakcie, ktoré vyplývajú z teoretických predpokladov plánu. Teda každý klame všetkým a nakoniec aj sám sebe. Prirodzene, neklame, že niet chleba, ale vraví, že nemá hlad. Takto oklamáva vlastné vývojové možnosti, osobnostné schopnosti a základné túžby. „Prokrustovo lôžko” vlastne označuje toto všetko - a nadto ešte používanie a nanútenie strachu pred trestom namiesto túžby po odmene ako motivácie konania.

Po druhé, jedným z najťažších okamihov, plných sklamania a tragiky, je chvíľa, keď si uvedomíme, že testovaný systém neprešiel skúškou, že sklamal a že pred ďalším pokusom ho treba zavrhnúť. V takejto situácii, najmä keď kumulatívny účinok oscilácií spôsobil ťažkú hospodársku situáciu a deformácie, ktoré mrzačia mnohé ľudské osudy, nastáva všeobecný spoločenský hlad, všeobecná potreba odhalenia vinníkov takéhoto stavu. Aj keď v skutočnosti je „vinný” samotný systém (ak to vôbec o dynamickej štruktúre možno povedať) a jeho objektívne zákonitosti, toto vysvetlenie nedokáže uspokojiť prirodzený hlad po spravodlivosti, či dokonca po pomste. Preto vtedy ľahko môže dôjsť k obviňovaniu a zvaľovaniu zodpovednosti na isté skupiny ľudí, napríklad na intelektuálov alebo černochov, židov alebo straníkov, skrátka hocikoho, kto je náhodou „po ruke”. Toto vedie k falošnému a spoločensky škodlivému javu kanalizovania ľudských vášní – hnevu, sklamania, zúfalstva – ba dokonca ku kroku späť, k neplánovanej likvidácii spoločenského systému, čím súčasne podlieha skaze materiálne bohatstvo spoločnosti, ako aj mimoriadne cenný teoretický materiál experimentu, ktorý dokáže zužitkovať pre blaho budúcnosti iba exaktná sociologická analýza.

A na koniec po tretie, nastáva nebezpečenstvo, azda najväčšie zo všetkých, že spoločnosť uviazne v nejakej slepej uličke, ku ktorej vedie jedna z už odskúšaných ciest štruktúry. Môže sa to stať vytvorením systému, ktorý bude škodlivý a zlý, pretože (povedzme) vo veľkej miere obmedzuje slobodu jednotlivcov, znemožňuje ich individuálny vývoj a nedovoľuje rozvoj talentu, no súčasne vykazuje značnú vnútornú súdržnosť, stabilitu a globálny rast výroby, netrpí vnútornými osciláciami a všeobecne a spravodlivo rozdeľuje výsledky produkcie. Takýto systém môže nútiť k uniformite myslenia a konania nie terorom alebo fyzickým nátlakom, ale vyformovanými svetonázorovými, umeleckými a metodologickými konvenciami, konvenciami vo výchove, v spoločenskom i rodinnom živote a podobne. Členovia takejto spoločnosti, od detstva zakúvaní do panciera konvencií, by nakoniec stratili črty ľudskej individuality v tom zmysle, ako sa spoločnosť líši od mraveniska.

HYLAS: Nepodobá sa aj toto nebezpečenstvo na „Prokrustovo lôžko”?

FILONOUS: Nie celkom, pretože v tomto systéme neexistuje zjavný nátlak, kvôli čomu je práve ešte ťažšie uvedomiť si jeho škodlivý vplyv na jednotlivca. Keby sa aj nakoniec podarilo členom tejto hypotetickej spoločnosti zavrhnúť tento model a hľadať nové, šťastnejšie cesty k realizácii lepšieho sveta, stále to vývoj značne oneskorí a morálno–psychologické následky budú také ťažké, že bezpochyby bude nevyhnutné ustanoviť nejaké prechodné, nevedno aké dlhé, obdobie, určené na prevýchovu v duchu slobody, odvahy a iniciatívy, ako v konaní, tak aj v myslení.

Takže bez ohľadu na cestu, ktorú si vyberieme, a model, ktorý budeme budovať, čo najviac členov spoločnosti by si malo uvedomiť experimentálnu, a teda nie absolútnu, ale relatívnu, podstatu svojho aj celoskupinového konania, samozrejme nie v tom význame, že nemá veľkú cenu (lebo to nie je pravda), ale skôr v tom, že to, čo sa spoločnými silami buduje, je ako každý iný materiálny alebo myšlienkový konštrukt človeka, a preto podlieha analýze, skúmaniu a testom tak isto ako vedecká teória alebo nový prístroj. Akákoľvek absolutizácia, fetišizácia a mytologizácia vlastného konania, vydávajúca ho za dokonalé, a vôbec akákoľvek apriorizácia výrokov alebo konania, vždy zvádzali, a aj budú zvádzať človeka z cesty vývoja do slepých uličiek bez východu.

HYLAS: Kdesi som čítal o možnosti vybudovať „stroj na vládnutie”, to jest elektrickú sieť, ktorá by ako najvyššia moc v spoločnosti riadila všetky jej procesy. Čo si myslíš o takom koncepte?

FILONOUS: Tento koncept skrsol v hlavách niektorých kybernetikov, ale uchopili ho čisto teoreticky. Problém je v tom, že ľudské spolužitie v kapitalistickom systéme je založené skôr na súťaži ako na spolupráci, a preto vykazuje početné prvky hry – hry v tom zmysle, ako túto ľudskú činnosť skúmal (ako som už spomínal) John von Neumann. Prejavmi tejto hry sú rivalita a konkurencia, ekonomický a životný úspech v nej reprezentujú výhru, a bankrot a neúspech v živote zase prehru. Samozrejme, všetko tu značne zjednodušujeme. „Stroj na vládnutie” má byť jedným z hráčov, ale s privilegovaným postavením, lebo má prístup k informáciám o všetkých rozohraných „podhrách”, a teda o všetkých parametroch hry ako celku, čo nemá žiaden iný hráč. Vďaka tomu by takýto stroj vedel na základe dôkladnej analýzy danej situácie predvídať štatisticky najpravdepodobnejší budúci stav a na základe tejto vedomosti robiť ťahy, ktorými donúti ostatných hráčov, aby sa mu podrobili, lebo v opačnom prípade prehrajú (tj. utŕžia životnú prehru).

Stroj teda koná na princípe ekonomického nátlaku, podobne ako kapitalistický systém, čo nie je náhoda. Niektorí si myslia, že takto by mohol zachrániť to, čo nevedia zachrániť buržoázni ekonómovia, menovite samotný kapitalistický systém. Iní v ňom zase vidia akéhosi „elektronického antikrista”, molocha, ktorý by doviedol k totálnej uniformizácii spoločenských procesov a vytvoril by štát, v ktorom by „štatistický blahobyt” más existoval za cenu dezindividualizácie jednotlivca. Samozrejme, raz by sme mohli takýto stroj skonštruovať, ale rovnako by sme mohli vytvoriť aj stroj na psychologickú tortúru, ibaže neviem načo by komu bol. Ľudia nepotrebujú stroj na vládnutie, lež lepší spoločenský systém ako ten terajší.

HYLAS: A vedel by si popísať vzťah medzi kybernetickou sociológiou a sociológiou a ekonómiou v ich bežnej forme v súčasnosti?

FILONOUS: Kybernetická sociológia v tom pravom zmysle slova zatiaľ nejestvuje, existujú len jej prvé náznaky, izolované objavy a metodologické výskumné direktívy. Táto veda vznikne až potom, keď všeobecná teória informácií, najdôležitejšie a najzložitejšie odvetvie kybernetiky, patrične rozvinie svoj matematický aparát a keď sa nahromadí také množstvo pozorovaní a experimentálnych faktov, ktoré postačí na patričné zovšeobecnenie. Buržoázna ekonómia a sociológia v ostatných desaťročiach zaznamenali veľa zaujímavých pozorovaní a objavov, ich základné obmedzenie však spočíva v tom, že kapitalistický systém považujú (obyčajne mlčky) na veky vekov za jediný možný, alebo aspoň nenachádzame žiadne výroky, z ktorých by vyplývalo, že za istých okolností by sa mal tento systém vymeniť za iný. Je to pochopiteľné, lebo hoci sú kapitalisti často veľmi progresívni v oblasti technológie, v systémovej oblasti sú príliš konzervatívni, takže existencia kapitalistického systému je zabezpečená ustanovenými zákonmi (typu „kto vyvíja podvratnú činnosť, bude potrestaný...”). Pretože nikto zákonom nezakazuje upravovať výrobné stroje, ale pokusy zmeniť spoločenskú mašinériu sú zakázané a vedec, ktorý sa venuje práve tomuto problému, sa vystavuje prenasledovaniu. Okrem iných, toto je jeden z dôvodov, prečo je táto disciplína tak zanedbaná a nedostatočná.

HYLAS: A ako vyzerá kybernetická analýza demokracie?

FILONOUS: Demokracia označuje existenciu druhu spätných väzieb, do ktorých sa „zapája” každý občan, vďaka čomu vie istým merateľným spôsobom ovplyvňovať osud spoločnosti. Takéto rozhodovanie má však dva aspekty. Po prvé, je to riadenie spoločenských procesov v rámci existujúceho systému. V tejto oblasti sú možnosti jednotlivcov (ako i celej spoločnosti) obmedzené objektívnymi zákonitosťami samotného systému. Čo v jednom systéme možno po schválení väčšinou zrealizovať, môže byť v inom systéme iba neuskutočniteľnou, mŕtvou literou alebo čírou vidinou. Takže mechanizmus demokracie umožňuje uviesť do života hlasovanie väčšiny len vtedy, keď na to jestvujú patričné materiálne a štrukturálne predpoklady. Okrem toho ľudia, plne využívajúc svoje demokratické práva, môžu odhlasovať aj zmeny, ktorými sami sebe škodia, ako napríklad keď ich realizáciou vznikne spätná väzba, ktorá spôsobuje škodlivé ekonomické oscilácie. Preto ak sa demokracia ako maximálna a všeobecná spoluúčasť na vládnutí nezakladá na zodpovedajúcich teoretických vedomostiach občanov o spoločenských následkoch každej zmeny existujúceho stavu, môže zapríčiniť veľmi hlboké poruchy, podobne ako aj všeobecné právo riadiť motorové vozidlo spôsobí katastrofu, ak sa ľudia najprv nenaučia šoférovať. Teda bez  zodpovedajúcich vedomostí môže ľud v demokracii doviesť štát k spoločenskej katastrofe rovnako ako tyran v autokracii. Preto obyčajné zavedenie spätných väzieb, ktoré vytvárajú podmienky demokratického riadenia, nie je postačujúcou podmienkou na konštrukciu „ideálneho modelu”; na to sú nevyhnutné aj špeciálne vedomosti. V kapitalistickom systéme stoja namiesto týchto teoretických vedomostí programy politických strán, ktoré sú však len veľmi slabou náhradkou exaktnej, vedeckej sociologickej teórie.

Po druhé, skutočne plná demokracia musí dovoliť aj to, že občania odhlasujú totálnu výmenu existujúceho spoločenského systému, čo vzhľadom na základ kapitalizmu, súkromné vlastníctvo, „demokratické” zákony často nepripúšťajú. Takže vidíš, že demokracia ako formálna metóda riadenia je zároveň funkciou objektívnych zákonitostí systému aj jeho ustanovených zákonov. Ustanovené zákony sa nemusia zhodovať s reálnymi spoločenskými procesmi, obzvlášť v oblasti riadenia štátu. Marxizmus už dávno objavil, že aj tá najdemokratickejšia vláda chráni predovšetkým záujmy jednej triedy, čiže určitej časti obyvateľov, a nie všetkých bez výnimky. Tak napríklad, keď arbitrárne zvolené, ale zákonom stanovené percentuálne rozdelenie účasti na vláde (pomocou volebných nariadení, zákonov o limitoch moci, atď.), čiže „rozhodovacie právo”, nevyplýva objektívne z existujúcej štruktúry medziľudských vzťahov, toto rozdelenie sa napriek litere zákona mení a gravituje buď k centralizácii alebo decentralizácii rozhodovania, až kým sa nedosiahne stav, ktorý bude objektívne stabilný. Tento jav sa v rozličných systémoch prejavuje rôzne (napr. v podobe vplyvu veľkokapitálu na rozhodnutia vlády, čo robí z „vlády ľudu” viac–menej fikciu).

HYLAS: Ľudia formujú spoločenské vzťahy, a teda môžu meniť existujúci systém, lenže systém má zase formujúci vplyv na ľudí; myslíš si preto, že ľudská podstata má nejaké „stále”, „imanentné”, mimosystémové vlastnosti?

FILONOUS: V správaní ľudí ako elementov spoločenskej štruktúry sa okrem objektívnych zákonitostí, odvodených zo samotnej štruktúry, prejavujú aj ich individuálne psychologické vlastnosti. O tom, do akej miery sa tieto individuálne črty môžu prejavovať, rozhoduje štruktúra sama. Je pravdepodobné, že neandertálska spoločnosť mala tiež svojich Einsteinov, lenže tí sa zaoberali kresaním ohňa, a nie teóriou gravitácie. Spoločenský systém však môže buď použitím hrubej sily alebo pomocou spetrifikovaných kultúrnych konvencií (zvykov), ktorým sa nemožno vzoprieť, potláčať prejavy individuálnych schopností v istom rozmedzí ich možností. A čo sa týka tých „stálych” vlastností ľudskej podstaty, treba rozlišovať to, čo je vrodené, a to, čo sa dá naučiť; tak napríklad schopnosť reči je vrodená, ale jazyk, ktorý daný jedinec používa, je niečo naučené a záleží od podmienok jeho prostredia. Spoločenský systém má umožňovať a uľahčovať prejavy individuálnych schopností, ktoré sa samozrejme prejavujú v kultúrnych formách i obsahu danej doby. Nie zatvárať jednotlivca – v mene jeho definitívneho sformovania – do hotových, konvenciou nanútených foriem, ale otvárať mu možnosti a rozširovať jeho slobody – to sú ciele sociologického inžinierstva. A scholastické spory o tom, čo je dedičné a čo naučené, čo je v človeku nemenné a čo podmienené systémom, ktorého je súčasťou, môže vyriešiť len experiment. Empiricky by sa dalo zistiť, čo závisí od štruktúry a čo od jednotlivcov tak, že raz by sa vymenili ľudia a štruktúra by sa zachovala a druhý raz naopak – vymení sa štruktúra a zachovajú sa ľudia.

HYLAS: Keď sme už začali o takzvanej ľudskej podstate, priateľu, nemôžem nevysloviť myšlienky, ktoré ma trápia už dlhší čas. Milý môj, nezdá sa ti, že ľudských jedincov možno prirovnať k mysliacim sieťam len za podmienky, že tieto siete sa konštruujú s krutou a odsúdeniahodnou nedbanlivosťou? Že niektoré z nich majú chybné logické obvody, iným chýba zariadenie na samokontrolu alebo stabilné spätné väzby, takže namiesto snahy o nejaký cieľ nezmyselne a zmätene sa motajú v húští života, a ešte iným zase chýba vnútorná rovnováha, takže nie sú schopné vytvoriť si obraz sveta, ktorý by nebol podivne, hala–bala, beztvaro zjednodušený, takže nakoniec sa to v tých sieťach len tak rojí exemplármi, ktoré sú spackané, kazia sa a zasekávajú, jednoducho nefungujú – že teda sú to siete  h l ú p e ?  Nemyslíš, že priemerné rozdiely medzi rasami alebo národmi sú ničím v porovnaní s priepastnými rozdielmi v rozumových schopnostiach v rámci jednej rasy, alebo hoci aj rodiny, a to nie len vtedy, keď za hodnotové kritérium vezmeme tvorivé schopnosti ako také, ale prosto schopnosť využívať produkty kultúry, ktoré jedinec nachádza v danej spoločnosti? Vari sa plody slepého párenia jednotlivcov, spojených sebeckým hľadaním chvíľkovej rozkoše, táto masová produkcia ukrivdených a životnými rozpormi kmásaných nešťastníkov, nerúha všetkým vznešeným ideálom, ktoré si človek postavil a o ktoré sa snaží? Nenúti to bytosť, ktorá sa zamyslí nad vývojom vlastného druhu, premýšľať nielen o premenách spoločenských systémov, ale aj o biologickej prestavbe generis humani? A to vôbec nie v zmysle chovu géniov, ale jednoducho s cieľom zabrániť masovej produkcii kreténov?!

FILONOUS: Ako príkro odsudzuješ celý náš druh, Hylas! Naozaj som netušil, že niečo také začujem z tvojich úst – po tom všetkom, čo sme si už povedali.

HYLAS: Vari by si chcel odporovať faktom?

FILONOUS: Vôbec nie. Samozrejme že na svete existuje hlúposť a že sociológ ju musí zahrnúť ako jeden z parametrov do svojej rovnice. Taktiež je vysoko pravdepodobné, že niekedy v ďalekej budúcnosti ľudia začnú zdokonaľovať svoje vlastné biologické vlastnosti, aby zabránili vrodeným chybám fyzickým ako aj duševným. Ale tvoj obviňujúci tón a celý spôsob myslenia vyzerá byť poznačený nie natoľko obavou filozofa o osud druhu, ako skôr netolerantným opovrhovaním, ktoré v sebe prechováva intelektuál voči človeku z ulice, no toto je veľmi nebezpečný a v najvyššej možnej miere zavrhnutiahodný názor, priateľu. Preto usudzujem, že nebude na škodu znovu sa tu v parku stretnúť, aby sme odviedli ešte jednu, tentokrát už poslednú rozpravu.

 

 

 

 

 

 

Poznámky prekladateľa

 

 

¹ Grécke meno Filonous sa dá preložiť ako „Milovník rozumu”. V Berkeleyho Troch dialógoch, ktoré poslúžili Lemovi ako matrica na jeho vlastné Dialógy, zosobňuje názory samotného autora. Meno Hylas je odvodené zo starogréckeho slova ὕλη, označujúceho „hmotu”.

 

² Kurt Lewin (1890-1947) bol nemecko-americký psychológ, ktorý sa často považuje za otca sociálnej psychológie. Pojem genidentity zaviedol v roku 1922 na označenie existenciálneho vzťahu medzi nasledovnými momentami jestvovania predmetu.

 

³ Ichor – v medicíne vodnatý alebo mierne krvavý výtok z rany alebo vredu a v gréckej mytológii tekutina kolujúca v žilách bohov namiesto krvi.

 

⁴ Lem tu používa slovo hmlovina v jeho pôvodnom, zastaranom zmysle, keď označovalo v podstate akýkoľvek difúzny astronomický objekt, vrátane galaxií mimo Mliečnej cesty. Poľovné psy je v skutočnosti malé súhvezdie, viditeľné pod ojom Veľkého voza. Skladá sa z niekoľkých galaxií a je od nás vzdialené asi 20 miliónov svetelných rokov.

 

 ⁵ Hmotu možno premeniť na energiu, ale platí to aj naopak. Ensteinov slávny vzorec E = mc² ukazuje, že hmota a energia sú ekvivalentné.

 

⁶ Tu treba poznamenať, že nárast neusporiadanosti a tzv. dezorganizácia energie sprevádzajú iba  s ú h r n   v š e t k ý c h    j a v o v ,  odohrávajúcich sa v  i z o l o v a n o m   s y s t é m e   a k o   c e l k u .  Ak náš izolovaný systém obsahuje podsystém, ktorý je otvorený, tj. môže si vymieňať hmotu a energiu s okolím, v tomto podsystéme môžu prebiehať javy, ktoré  z v y š u j ú  jeho usporiadanosť, ale na úkor väčšieho zvýšenia neusporiadanosti zvyšku nášho izolovaného systému. Pokiaľ ide o pojem „dezorganizácia energie”, fyzici dnes používajú termín „disipácia energie”. Teplo je „najdezorganizovanejšia” forma energie, ktorá je charakteristická neusporiadaným pohybom častíc všetkými smermi. Preto nie je náhoda, že práve teplo je vedľajším produktom pri akejkoľvek premene jedného druhu energie na druhý. Fyzici vtedy hovoria, že časť energie pri premene disipovala na teplo. Podľa Lorda Kelvina (1824−1907), totálna disipácia energie povedie k tzv. tepelnej smrti vesmíru, kedy v ňom už nebude žiadna iná energia ako teplo, rovnomerne rozložené po celom priestore. Vesmír vtedy dosiahne konečnú termodynamickú rovnováhu, všetky procesy ustanú a už nikdy sa v ňom nič nemôže udiať. Existuje však rad príčin, prečo sa dnes považuje teória tepelnej smrti, založená na rovnovážnej termodynamike za zastaranú. Viac o tejto téme bude na nasledujúcich stranách a v nasledujúcich poznámkach.

⁷ Lem tu má na mysli izolovaný systém, zložený z niekoľkých telies. Keď nemajú všetky telesá v ňom rovnakú teplotu, teda niektoré sú teplejšie ako iné, energia vykazuje istú usporiadanosť v priestore. Rovnomerné rozdelenie energie, tj. jej najnižšia usporiadanosť, sa dosiahne vtedy, keď sa teploty všetkých telies v systéme vyrovnajú. Bystrému čitateľovi tu isto neunikne súvis s teóriou tepelnej smrti Vesmíru, ktorú sme spomenuli vyššie.

⁸ Predpokladom rýchlej chemickej reakcie je fluidita reagujúcich látok, ktorá dovoľuje difúziu a premiešavanie, a teda časté strety reagujúcich častíc. Preto si nevieme predstaviť, že by život vznikol v pevne usporiadanom kryštáli v tuhom skupenstve; do úvahy prichádzajú len plyny alebo tekutiny. Plyny sú však „príliš rozhádzané”, častice bez akýchkoľvek medzimolekulárnych síl sú v neustálom chaotickom pohybe. Jedine tekutiny, a obzvlášť „univerzálne rozpúšťadlo” voda, sú vhodným prostredím na chemické reakcie života. V ostatnom čase však dostáva veľa pozornosti názor, že kľúčovú úlohu pri vzniku života mohla zohrať povrchová chémia. Prvé organické reakcie života sa zrejme odohrali na rozhraní vodného roztoku a povrchu — buď kryštálu alebo vrstevnatého ílu. Po prvé, zníženie počtu priestorových rozmerov z troch na dva významne zvyšuje frekvenciu stretov reagujúcich častíc, a teda zvyšuje rýchlosť reakcie. A po druhé, pravidelnosť povrchu môže fungovať ako katalyzátor (natočením reagujúcich molekúl do správnej orientácie) a forma na štrukturálne motívy v molekulách života, z ktorých mnohé sú polyméry, čiže reťazce s pravidelne sa opakujúcimi jednotkami (amínokyseliny v bielkovinách, dusíkaté bázy v nukleových kyselinách, alebo jednoduché cukry v polysacharidoch).

⁹ Tento odstavec obsahuje niekoľko vecí, ktoré treba uviesť na pravú mieru v svetle vývoja vedy a techniky za posledných 60 rokov, teda od prvého vydania Dialógov.

Po prvé, nezdá sa byť celkom pravdou, že horná hranica zložitosti, nad ktorou sa systém a jeho efektívna činnosť začínajú rozpadať, je iba 100 000 prvkov. V súčasnosti najmocnejší a najvýkonnejší superpočítač na svete, Tianhe-2 v Národnom supervýpočtovom centre v čínskom meste Guangčou, pozostáva z 3 120 000 jadrových procesorov (cores) [viď http://www.top500.org/lists/2015/11/ z 21.4.2016], pričom každý z procesorov je sám zložitý systém, obsahujúci ekvivalenty stoviek, ak nie tisícov, elektronických prvkov v „klasickom” Lemovom chápaní, ako boli napr. relé, dióda, alebo tranzistor. SAutor však má pravdu v tom, že superzložité systémy už nemôžu byť jednoliate, a obyčajne sa samovoľne rozdeľujú — ako štrukturálne, tak aj funkčne — na viac alebo menej samostatné podsystémy. V prípade superpočítačov sú to práve jadrové procesory, ktoré pracujú takzvaným masívne paralelným spôsobom: celkovú zložitú úlohu si jednotlivé procesory podelia na čiastkové podúlohy a každý z nich sa v danom čase zaoberá len svojou podúlohou; jednotlivé čiastkové riešenia sa nakoniec spoja do jedného celkového riešenia danej úlohy. A v prípade „klasických” živých organizmov, ako napr. človek, sú to jednotlivé orgány, ktoré sú zodpovedné za jednotlivé čiastkové funkcie celkového životného procesu.

Čo sa týka výkonu (alebo spotreby energie za jednotku času) superzložitých systémov, Lem nebol ďaleko od pravdy, iba ju trochu podhodnotil: Tianhe-2 má výkon 17.8 MW. Na porovnanie, všetky vodné elektrárne spolu pri Niagarských vodopádoch v súčasnosti produkujú 4.9 MW, pričom na to využívajú viac ako 60% vody z vodopádov [viď http://nyfalls.com/niagara-falls/faq5/ z 21.4.2016]. Celkový mechanický výkon Niagarských vodopádov tak možno odhadnúť na aspoň 8.5 MW a celkový záver je, že napriek najnovšej polovodičovej a optoelektronickej technológii, čínsky superpočítač vyžaduje na chladenie výkon ekvivalentný dvojnásobku výkonu Niagarských vodopádov.

 

¹⁰ Ide o článok McCulloch, W.S., and Pitts, W. (1943) „A logical calculus of the ideas immanent in nervous activity”. Bulletin of Mathematical Biophysics 5, 115–133, voľne prístupný na stránke http://link.springer.com/article/10.1007%2FBF02478259 (13.8.2016). Pre zaujímavosť uvádzam, že o niekoľko rokov neskôr iní bádatelia objavili v článku chybu, ktorá však významne neovplyvnila jeho hlavné závery — viď Epstein, H.T., and Rapoport, A. (1951) „A note on the McCulloch-Pitts neural net for heat-cold discrimination”. Bulletin of Mathematical Biophysics 13, 21–22, prístupný na stránke http://link.springer.com/article/10.1007/BF02478337 (13.8.2016).

 

¹¹ Komisurálne vlákna v mozgu spájajú ľavú a pravú hemisféru.

 

¹² Lem tu ako analógiu použil popis dnes už dávno zastaraného systému televízora s veľkou, evakuovanou katódovou trubicou, ktorou sa pohyboval lúč elektrónov, ktoré po dopade na fosforovú obrazovku vytvárali na nej svetelný obraz. Moderné televízory, o ktorých Lem v päťdesiatych rokoch minulého storočia nemohol tušiť, už nepoužívajú skenujúci elektrónový lúč a pracujú na celkom iných princípoch, ktoré tu však nebudeme rozvádzať, lebo to vôbec nesúvisí s tým, čo chcel autor povedať. Zastaraný princíp televízora je však stále užitočnou analógiou na vysvetlenie (aspoň niektorých) funkcií mozgu.

 

¹³ Dostredivé (aferentné) nervy vedú informácie z receptorov do centrálnej nervovej sústavy a odstredivé (eferentné) nervy vedú signály z centrálnej sústavy do výkonných orgánov tela.

 

¹⁴ Viď Shakespeare: Hamlet, Druhé dejstvo, Scéna 2 (http:// http://zlatyfond.sme.sk/dielo/5000/Shakespeare_Hamlet-kralovic-dansky/3 z 28.4.2016).

 

¹⁵ Ak tu má Lem na mysli počet nervových buniek v ľudskom mozgu, je jeho číslo trochu podhodnotené. V súčasnosti sa počet neurónov v mozgu človeka odhaduje na 85 miliárd (pozri: Azevedo, S.A.C., Carvalho, L.R.B., Grinberg, L.T., Farfel, J.M., Ferretti, R.E.L., Leite, R.E.P., Filho, W.J., Lent, R., and Herculano-Houzel, S. (2009) „Equal numbers of neuronal and non-neuronal cells make the human brain an isometrically scaled-up primate brain”. Journal of Comparative Neurology 513, 532-541).

 

¹⁶ V gréckej mytológii bol Atlas titanský boh vytrvalosti a astronómie. Po potlačenej vzbure Titanov proti Diovi bol Atlas odsúdený večne držať na svojich pleciach nebeskú klenbu.

 

¹⁷ Nicolas Rashevsky (1899–1972) bol ukrajinsko–americký teoretický fyzik, pionier matematickej biológie a zakladateľ matematickej (teoretickej) biofyziky. V roku 1939 založil vplyvný žurnál The Bulletin of Mathematical Biophysics. Zrejme prispel k prvému matematickému modelu neurónovej siete, ktorý v tomto časopise publikovali jeho žiak Walter Pitts a Warren McCulloch v roku 1943 – viď poznámku 10.

 

¹⁸ Rafael Lorente de Nó (1902–1990) bol španielsko–americký neurovýskumník, ktorý významne prispel k pochopeniu štruktúry a funkcie mozgovej kôry.

 

¹⁹ Autor naráža na v tej dobe úplne čerstvý „objav” amerického psychiatra R.G. Heatha, ktorý po publikovaní [Heath, R.G., Mårtens, S., Leach, B.E., Cohen, M., and Angel, C. (1957) Effect on behavior in humans with the administration of taraxein. American Journal of Psychiatry 114: 14–24] dosiahol veľký ohlas. Žiaľbohu, Heathove výsledky sa nikdy nepodarilo replikovať v iných laboratóriách, a preto sa dnes tento prípad považuje za klasický prípad vedeckého sebaklamu, ak už nie za vedecký „priestupok” (scientific misconduct). Toto však neznamená, že materiálna podstata schizofrénie je vylúčená: možné genetické, imunologické, biochemické a iné molekulárne príčiny tejto nemoci sú predmetom intenzívneho záujmu lekárskych výskumníkov.

 

²⁰ Britský priekopník počítačovej vedy, matematik, logik, kryptoanalytik a teoretický biológ Alan Turing (1912–1954) predstavil svoj univerzálny automat, nazývaný aj univerzálny Turingov stroj, v rokoch 1936 a 1937. Tento „počítač” je čisto matematická, teoretická konštrukcia, ktorá však dokázateľne vie vyriešiť každú matematickú úlohu, ktorá je riešiteľná, a napriek svojej jednoduchosti dokáže simulovať všetky operácie, ktoré sú vôbec možné, a teda aj tie, ktoré vykonávajú aj systémy s ľubovoľne vysokou zložitosťou, ako napríklad ľudský mozog. Stroj je úplne jednoduchý: pozostáva iba z čítacej a tlačiacej hlavy, ktorá vie preskakovať medzi niekoľkými málo stavmi a vie čítať a tlačiť niekoľko málo symbolov na dátovej páske, ktorá ňou prechádza, a posuvného mechanizmu, ktorý pohybuje dátovú pásku – podľa jej inštrukcií a podľa súčasného stavu stroja – buď dopredu alebo dozadu. Pes je zakopaný v tom, že čím je proces, ktorý univerzálny Turingov stroj modeluje, zložitejší, tým je dlhšia dátová páska a tým dlhšie trvá simulácia. Takže pri veľmi zložitých procesoch môže trvať skoro celé nekonečno, kým automat príde k výsledku... Matematicky nadaný čitateľ s dobrodružnou povahou si môže pozrieť Turingov pôvodný článok [Turing, A.M. (1937) On Computable Numbers, with an Application to the Entscheidungsproblem. Proceedings of the London Mathematical Society 2, 42, 230-265], voľne prístupný na stránke http://www.cs.ox.ac.uk/activities/ieg/e-library/sources/tp2-ie.pdf (13.8.2016)]

 

²¹ Grafy, ktoré pravdepodobne vlastnoručne nakreslil Lem, majú azda v dôsledku nedorozumenia medzi autorom a redaktorom nepresné a nekonzistentné legendy. Podnet je v skutočnosti v oboch prípadoch pravidelná sínusoida, ktorá však v prvom grafe nie je znázornená. Plná čiara v ňom reprezentuje  s ú č e t  podnetu a reakcie, ktorá je osobitne znázornená bodkovanou čiarou (a možno kvôli prehľadnosti, s opačným znamienkom amplitúdy). V druhom grafe plná čiara správne znázorňuje pravidelný podnet a bodkovaná čiara reakciu, ktorá sa kvôli kladnej spätnej väzbe nevyhnutne stupňuje.

 

 ²² Vito Volterra (1860 – 1940) bol talianský matematik a fyzik, ktorý prispel k rozvoju matematickej biológie a funkcionálnej analýzy. Diferenciálne rovnice, ktoré Lem spomína, sa dnes nazývajú rovnice Lotku a Volterru, pretože americký matematik a fyzikálny chemik Alfred J. Lotka ich sformuloval, nezávisle od Volterru a v trochu inom kontexte, o niekoľko rokov skôr [viď: Lotka, A.J. (1920) Analytical note on certain rhythmic relations in organic systems. Proceedings of National Academy of U.S. 6, 410–415, ku dňu 31. 5. 2016 prístupné na http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC1084562/pdf/pnas01916-0016.pdf, a Volterra, V. (1926) Variazioni e fluttuazioni del numero d’individui in specie animali conviventi. Mem. Acad. Lincei Roma 2, 31–113].

 

²³ Tu nie je jasné, o aké fakty sa Lem opiera a nie je vôbec zrejmé, čo by mohlo byť tým novým druhom alebo druhmi, ktoré spôsobili vymretie veľjašterov. Aktuálne sa väčšinovej podpore vedeckej komunity teší teória náhlej klimatickej zmeny po páde obrovského meteoru (viď napr. http://australianmuseum.net.au/the-mesozoic-extinction-event z 31.5.2016), aj keď táto nevzsvetľuje úplne všetky známe fakty.

 

²⁴ Angličan John Maynard Keynes (1883–1946), často považovaný za najvplyvnejšieho ekonóma 20. storočia a zakladateľa modernej makroekonomiky, ukázal, že tzv. „voľná ruka trhu” sama nedokáže ustrážiť a krotiť oscilácie v spoločensko–ekonomickom systéme tak, aby zabezpečila optimálny chod ekonomiky a aby minimalizovala negatívne následky rastúcich oscilácií na prvky systému, tj. ľudí. Svoje myšlienky zhrnul v knihe Všeobecná teória zamestnanosti, úroku a peňazí [viď Keynes, J.M. (1936) The General Theory of Employment, Interest and Money. Palgrave Macmillan, London, UK]. Keynes obhajoval intervenciu štátu pomocou fiškálnych a peňažných nástrojov, ktoré má k dispozícii, ako nevyhnutnú. S istou nadsádzkou možno povedať, že sa usiloval dať kapitalizmu akúsi „ľudskú tvár”. Hoci jeho teória nikdy nebola prijatá bez výhrad a ostro bola kritizovaná hlavne od sedemdesiatych rokov minulého storočia, svetová finančná kríza rokov 2007–2008 ju vzkriesila a dnes je tzv. nová keynesovská ekonomika všeobecne uznávanou paradigmou.

 

²⁵ John von Neumann (1903–1957), maďarsko–americký polyhistor, neoceniteľne prispel k vývoju celého radu vedeckých disciplín, ako matematika, fyzika, ekonomika a počítačová veda (scientific computing). Bol kľúčovou postavou pri vzniku konceptov ako bunkové automaty, univerzálny konštruktér a digitálny počítač. Lem tu naráža na matematickú teóriu hier, ktorej bol von Neumann otcom–zakladateľom [viď pôvodný článok von Neumann, J. (1928) Zur Theorie der Gessellschaftspiele. Mathematische Annalen 100, 295–300, a neskoršiu knihu von Neumann, J., and Morgenstern, O. (1944) Theory of Games and Economic Behavior. Princeton University Press, Princeton, NJ].

 

²⁶ Lem sa tu pohráva s frázou z diela Apologeticus raného kresťanského teológa a apologétu z Kartága, Tertuliána (okolo 155–240), “testimonium animae naturaliter christianae” (Apol. 17.6), ktorou mienil, že každá duša má kresťanskú podstatu.

 

²⁷ V gréckej mytológii bol Prokrustes poloboh (syn boha morí Poseidóna), zamestnaním kováč a lupič, ktorý sa javil ako dobrosrdečná osôbka, ponúkajúca pocestným nocľah. Mal však jednu mániu: keď uložil pocestného na železné lôžko, neuspokojil sa, kým nešťastníkovu dĺžku neupravil tak, aby sa presne rovnala dĺžke lôžka. Teda ak niečo prečnievalo, tak to odsekol, a ak niečo chýbalo, tak úbohého hosťa napínal. Nie nadarmo dostal prezývku Prokrustes, čo znamená Napínač. Dnes sa jeho meno používa na označenie princípu, podľa ktorého sa vec násilne prispôsobuje nejakému arbitrárnemu štandardu bez ohľadu na cenu, aj keď logika by skôr diktovala opak, tj. prispôsobiť používaný štandard prirodzeným podmienkam.