Branislav Malík:  Posledné dejstvo stretu civilizácií

Globalizácia z pohľadu termodynamiky 

bmalik@centrum.sk

 

Opäť raz zaznamenávame určité seizmické pohyby v základoch našej kultúry. To že strácame rovnováhu a že nám padajú kufre na hlavu, nemusí hneď znamenať vykoľajenie vlaku. Môže to byť len heglovanie („Hegelovanie“) na výhybke, ktorá nás vychyľuje na trať s inými parametrami. Každé takéto prelaďovanie na iný civilizačný mód sa potýka s problémom nadbytku udalostí a deficitu súvislostí. Je veľa spôsobov ako tieto udalosti pointovať a tak znížiť mieru tejto iritujúcej neurčitosti. Nasledujúce riadky sú pokusom zaradiť tieto zdanlivo náhodné udalosti do určitého zmysluplného (i keď možno ľudsky nezmyselného) rámca.

 

* Prebiehajúce procesy možno charakterizovať i prostredníctvom určitých energeticko - informačných parametrov. Z tohoto pohľadu sa prebiehajúci vývoj javí ako proces smerujúci k čoraz   efektívnejšiemu  využívaniu energie dostupných energetických tokov.    O čo konkrétne ide a k akému zásadnému posunu tu dochádza sa pokúsim priblížiť na troch príkladoch.

Prvý som si vypožičal z knihy Základy bioenergetiky1, kde jej autor L. Peusner uvádza nasledujúci príklad: "Účinnosť stroja sa mení s rýchlosťou, s akou sa odoberá výstupný výkon. Auto, ktoré ide veľkou rýchlosťou je neúčinné, pretože spotrebuje veľa benzínu na prejdenie jedného kilometra. Výstupný výkon pri najvyššej dosiahnuteľnej rýchlosti je však prakticky maximálny. Na druhej strane, keď auto ide veľmi pomaly, je aj účinnosť veľmi nízka (s ďalšou nevýhodou, že auto ide pomaly). Pri maximálnom a minimálnom výkone je účinnosť nízka, jestvuje však určitá prechodná hodnota výkonu, pri ktorej je účinnosť maximálna." Práve na túto hodnotu sa disipatívne štruktúry, k akým patrí i väčšina sociálnych systémov, vo svojej evolúcii adjustujú. Dá sa povedať, že táto hodnota je riadiacim parametrom ich evolúcie. Evolúcia ekosystémov sa napr. vyznačuje prolongáciou potravinových reťazcov a rastom konektivity medzi ich jednotlivými článkami. Takáto vnútorná organizácia ekosystému umožňuje efektívnejšie využívanie energie, nakoľko organizmy tvoriace potravinové reťazce sa navzájom prispôsobili tak, že spotrebitelia     vyžadujú od producentov energiu optimálnou rýchlosťou. Tým síce dochádza k poklesu produkcie ekosystému, ale zvyšuje sa tým účinnosť využívania energie. K týmto optimalizačným procesom patria i také fenomény ako je deľba potravy2, deľba práce,  racionalizácia výroby cestou optimálneho prísunu materiálov a subdodávok bez medzičlánku skladového hospodárstva, bezodpadové hospodárenie, technológie založené na recyklácii materiálov a pod.

Závislosť, podľa ktorej je pri maximálnom a minimálnom výkone účinnosť systému najnižšia, platí i pre sociálne systémy. Sociálne systémy pracujúce v týchto dvoch krajných režimoch sa zvyknú nazývať spoločnosťami plytvania. Príkladom spoločnosti prvého typu je industriálna spoločnosť kapitalistického typu, príkladom druhého - industriálna spoločnosť socialistického typu. Moderna je érou spoločností plytvania, vekom "efemérnej reklamy a efemérnej výroby" (výroby pre vyhadzovanie), ako ju vo svojej práci Šok z budúcnosti charakterizuje A. Toffler. Maximou nastupujúcej post-industriálnej, resp. "informačnej" spoločnosti nie je maximum produkcie, ale maximálna účinnosť.

Ako už bolo povedané, v dôsledku uvedeného selekčného tlaku dochádza i k optimalizácii reprodukčných cyklov jednotlivých členov tohto radu, podieľajúcich sa na procesoch transferu a zhodnocovania energie. K ilustrácii uvedeného princípu možno použiť známy príklad balansovania vzájomných vzťahov medzi vírusom a hostiteľskou bunkou v biologickej evolúcii. Prípady vzájomnej interakcie vírusu a hostiteľskej bunky vedúce k cytopatickému efektu (lýze hostiteľskej bunky), t.j. buď k chorobe alebo dokonca uhynutiu infikovaného organizmu, sú skôr výnimkou ako pravidlom a sú typické skôr pre rané vývinové štádiá ich vzájomných vzťahov, t.j. sú častejšie tam, kde sa ešte nestačili vytvoriť mechanizmy vedúce k vybalansovaným vzťahom medzi nimi. V priebehu evolúcie sa ich reprodukčné cykly optimalizujú tak, aby vírus nezničil svojho hostiteľa a neupílil si tak, obrazne povedané, konár, na ktorom sedí. Napríklad niektoré vírusy baktérií - fágy majú schopnosť naviazať sa na genóm hostiteľskej bunky a reprodukovať sa ako jeho súčasť, t.j. v rámci jej reprodukčného cyklu. Túto jeho podobu nazývame "temperovaným fágom" resp. profágom. V tejto svojej podobe nie je nikdy modifikovaný tak, aby kedykoľvek nemohol prejsť z formy profága do vlastného replikačného cyklu.

Niečo podobné sa pravdepodobne udialo i po vzniku trhovej ekonomiky v procese nalaďovania jej reprodukčného cyklu na existujúce prírodné a sociálne rytmy. Dalo by sa očakávať, že po kolíznej fáze ich koexistencie by malo dôjsť k ich optimalizácii, ku vzniku "temperovanej", t.j. sociálne a ekologicky orientovanej ekonomiky. Tento proces však v sociálnom svete od začiatku narážal na mnohé prekážky. Jednou z jeho bŕzd bolo aj to, že tieto optimalizačné procesy nezodpovedali moderným kritériám "ekonomickej efektívnosti". Neviedli totiž ani k úspore času a zväčša neprinášali ani bezprostredný "ekonomický" efekt. Ukazuje sa, že uvedené "ekonomické" požiadavky moderny neboli vo svojich dôsledkoch vôbec ekonomické. Naháňanie času, umelé zrýchľovanie a skracovanie reprodukčných cyklov je síce z hľadiska bezprostredných výnosov efektné, no v konečnom dôsledku málo efektívne a vyslovene neekonomické. Moderné šetrenie časom sa dnes ukazuje ako príliš drahé. Schopenhauer v tejto súvislosti hovorí o "úžerníctve času". Od času nemožno žiadať vopred to, čo môže priniesť iba čas. Ak je čas prinútený k preddavkom, berie vyššie úroky ako ktorýkoľvek úžerník. "Chcieť urýchliť odmerane plynúci čas je najdrahšie podnikanie."3 Rovnako neekonomickým bol aj pre modernu typický „nákladový systém“ – situácia, keď sa ekonomické prednosti jedného alebo druhého systému demonštrovali na produkčných schopnostiach jednotlivých ekonomík. Súťažilo sa o to, kto postaví najväčšiu elektráreň, či kto ich má viac, kto vyrobí viac áut či ocele, kto má vyššie hektárové výnosy poľnohospodárskych plodín a pod.

 

* Iný aspekt týchto transformačných procesov sa pokúsim sprostredkovať na príklade spartakiádneho nácviku, i napriek tomu, že spartakiáda sa zvykne pokladať za rýdzo moderný fenomén, či dokonca za určitý symbol megalomanstva moderny.

Predstavme si situáciu, ktorá vládne na ihrisku pred začatím nácviku, alebo cez niektorú z jeho prestávok. Cvičenci sa voľne prechádzajú po ploche štadiónu, niektorí z nich sa zhlukujú a vytvárajú debatujúce skupinky, iní posedávajú alebo polihujú na jeho trávnatej ploche. Z nadhľadu tribúny pôsobí toto dianie dojmom absolútneho chaosu. V tejto súvislosti je aktuálna otázka, ako možno túto chaotickú sústavu cvičencov previesť do nejakého usporiadaného stavu. Teoreticky tu existuje niekoľko možných spôsobov ako tento cieľ dosiahnuť. Každý z nich si však vyžaduje určitý energetický a informačný vklad, resp. ich určitý špecifický pomer (ak neberieme do úvahy najmenej pravdepodobný spôsob ich usporiadania do určitého obrazca a to len pričinením náhody).

Jedným zo spôsobov ako dosiahnuť usporiadanie sústavy je, že sa sami pokúsime do týchto procesov aktívne zasiahnuť. Napríklad tým, že sa rozídeme pomedzi cvičencov a pokúsime sa ich dotiahnuť alebo dotlačiť na príslušné značky. Uviesť sústavu cvičencov do usporiadaného stavu podľa tohto návodu by sa nám však zrejme tiež nepodarilo. Bola by to len zbytočne vynaložená, priam Sizyfovská práca. Zakiaľ by sme sa borili s jedným cvičencom, tí ostatní, ktorých sme na značky dotiahli pred ním, by sa z nich už medzičasom vzdialili. Navyše pokusy usporiadať sústavu týmto spôsobom sú spojené so značnými energetickými výdajmi, nakoľko veľkú časť našej energie by sme tu spotrebovali na premáhanie odporu cvičencov, zdráhajúcich sa vrátiť na značky. Vynaložilo by sa tu veľké množstvo nevratnej (neefektívnej) práce na eliminovanie ich snahy vytrhnúť sa, smerovať inam. Otázkou je, či by sa táto neefektívna práca nedala odstrániť, ak by sme cvičencov zbavili možnosti aktívneho pohybu. Mohlo by sa zdať, že ak by cvičenci lokomočnú schopnosť nemali, bola by veľkosť tejto neefektívnej práce prakticky nulová. Skutočnosť je však iná. I napriek jej enormnému zníženiu, nepodarilo by sa nám ju týmto spôsobom eliminovať úplne, nakoľko jej hodnota závisí i od iných faktorov. Ak sú cvičenci len nehybnými figúrkami a ak máme dostatok času, môžeme z nich postupne vytvoriť určitý pravidelný obrazec. V určitej fáze tohto "upratovania" však zistíme, že na jednom konci cvičnej plochy nám vystalo veľa cvičencov, ktorých nemáme kam umiestniť, zatiaľ čo na iných miestach sa vyskytujú ostrovčeky s neobsadenými značkami. Čím menší prehľad o situácii máme, tým viac energie vyplytváme na dodatočné presuny prebytočných cvičencov v jednej lokalite na neobsadené značky v inej časti cvičnej plochy. Existuje však určitý optimálny postup, pri ktorom by sa z daného neporiadku dal najefektívnejšie, t.j. bez zbytočných obchádzok a presunov, zostaviť určitý pravidelný obrazec. Vtedy by sa minula len tzv. vratne prijatá práca. Na to, aby sme tento variant mohli uskutočniť však musíme mať o sústave dostatok potrebných informácií. Čím menej týchto informácií máme, tým viac práce musíme vynaložiť na uvedenie sústavy do usporiadaného stavu a táto zbytočne vynaložená nadpráca má nevratnú povahu. Túto neefektívnu prácu môžeme teda minimalizovať maximalizáciou informácií o sústave, i keď pravdou je, že úplne ju odstrániť prakticky nemožno nikdy, nakoľko získanie týchto informácií je spojené s energetickými zásahmi do sústavy, t.j. i s istými energetickými výdajmi. Každopádne je však informácia najvýznamnejším efektorom týchto procesov.

Adjustácia disipatívnych sústav na uvedenú hodnotu je ďalším dôležitým trendom, ktorý ich vývoj v čase vykazuje. Obdobné trendy sa začínajú presadzovať i na úrovni sociálneho poriadku. Daniel Bell tento princíp kedysi ilustroval na príklade rotterdamského trhu pohotového tovaru. Tento trh sa pôvodne do Rotterdamu sústredil preto, pretože tamojší   prístav poskytoval dostatok miesta pre cisternové lode, ktoré sem z producentských krajín dovážali ropu nad kontrahované kvóty. Prístav bol zároveň aj miestom, kde makléri   sprostredkovávali jej ponuku i dopyt. Tento voľný trh   pohotového tovaru existuje i naďalej, i keď už nepôsobí len v Rotterdame, ale prakticky všade. Je riadený sieťou telefónov, faxov a počítačov, ktorá sa rozprestiera nad celým svetom. Lode sú na miesta transakcií navigované   prostredníctvom týchto médií. Tieto trasy sú volené tak, aby cesta medzi dodávateľom a odberateľom bola čo najkratšia, aby sa predišlo nadbytočným nákladom na neefektívne zachádzky a presuny. V Rotterdame dnes pristávajú len vtedy, ak to zodpovedá ich trase.

 

* Vráťme sa však opäť k nášmu príkladu spartakiádneho nácviku a preskúmajme teraz iný možný spôsob usporiadania sústavy cvičencov do nejakého pravidelného obrazca. Ich usporiadanie možno dosiahnuť i bez nášho priameho energetického vkladu a to prostredníctvom signálneho pôsobenia. Stačí napríklad, aby sa z ampliónu ozval povel: "Končiť! Pozor! Zaujmite miesto na značkách!" a sústava cvičencov sa samočinne usporiada. Usporiadanie sústavy v tomto prípade nie je závislé na dodávaní energie do sústavy zvonka, ale na využití jej vnútorných energetických rezerv. K uvoľneniu a usmerneniu tejto energie akumulovanej vo vnútri sústavy dochádza práve pôsobením informácie (signálneho pôsobenia).

Pre modernu bolo typické to, že tu prevládalo ovplyvňovanie procesov v určitých sústavách prostredníctvom energetických parametrov týchto procesov, t.j. prostredníctvom masívnych presunov hmoty a energie. Dnes sa tak deje predovšetkým prostredníctvom informácií, umožňujúcich využívať na tieto ciele lokálne energetické zdroje alebo presne cielené presuny hmôt a energií (ako sa to napr. dnes uplatňuje v lekárstve v podobe tzv. neinváznej terapie, alebo vo vojenstve a pod.).

Moderna bola érou blokov utváraných na rôznych princípoch (opozícii bohatí - chudobní, mocenských záujmoch, kultúrnych a ideologických rozdieloch a pod.). Súčasná globalizovaná spoločnosť sa ohlasuje vznikom celoplanetárneho ľudského spoločenstva. Jeho vznik nebol možný tam, kde vzájomné ovplyvňovanie kultúr, regiónov a štátov bolo viazané na transfer hmoty a energie. Vyžadovalo si to sústredenie ich obrovského potenciálu. Prekážkou pre tieto hmotné a energetické toky však boli štáty a ich hranice, ktoré boli pre ne nepriepustné, resp. dochádzalo k ich obrovským stratám pri ich násilnom spriechodňovaní vojenskými operáciami. Navyše tento typ interakcií je veľmi "tvrdý" a málo špecifický, čo sa odráža i v jeho nízkej efektívnosti pri dosahovaní cieľov týmto spôsobom. Dnes sa toto ovplyvňovanie deje predovšetkým na báze informačného pôsobenia, pre ktoré hranice štátov nepredstavujú žiadnu prekážku a sekundárne zvyšuje permeabilitu existujúcich fyzických a symbolických hraníc.

 

* Uvedené optimalizačné trendy sa doteraz obmedzovali len na enklávy predstavované jednotlivými národnými spoločenstvami a ich štátnymi útvarmi. Dnes ide o vybalansovanie týchto vzťahov na globálnej úrovni. Aby mohol tento proces triumfovať v celoplanetárnom merítku, je potrebné, aby boli odstránené všetky jeho stávajúce prekážky. Jednou z nich je aj človek.

Žijeme v hybridnej spoločnosti namixovanej z humans a non humans.4 Ide tu o interakciu dvoch diametrálne odlišných, inak naladených a inak nasmerovaných konštitutívnych prvkov spoločnosti. Ťažkosť spočíva v tom, že povaha človeka, na rozdiel od non humans, sa tomuto všeobecnému trendu vymyká. Človek je totiž tvor, ktorý má záľubu v plytvaní, neúčelnom   konaní a luxuse. Robí všetko navzdory prírode, navzdory jej osudovosti, trendom a zákonom. Naše správanie a životné prejavy sú tiež nezlúčiteľné s požiadavkou ekologickosti. Sme príliš hedonistickí a rozšafní, neefektívne vynakladáme sily a prostriedky. Sme príliš sentimentálni a zraniteľní, ale aj príliš chtiví a žiadostiví, a v tom všetkom príliš málo “racionálni”.  Stále existujú také aspekty a oblasti našich životov, ktoré nie sme ochotní  podrobiť požiadavke efektívnosti a hospodárnosti (partnerské vzťahy, stravovanie, trávenie voľného času a pod). Ľudia lipnú na veciach, ktoré nie sú jednoznačne ekonomicky kalkulovateľné ako sú moc, priazeň, vernosť, vďačnosť, oddanosť, prestíž, spoločenská akceptácia, účasť na určitých sociálnych procesoch a pod. Tieto sociálne, kultúrne či psychologické potreby a statky sa nedajú kúpiť, ale dajú sa získať, resp. saturovať len prostredníctvom participácie na neekonomických hodnototvorných procesoch. Príznačné pre tieto transakcie je to, že v nich neplatí princíp ekvivalencie, že nepodliehajú kalkulácii nákladov a ziskov, resp. ziskov a strát. Úlohu tu nezohráva objektivizovateľný racionálny kalkul, ale subjektívne, často emocionálne podfarbené ohodnotenie. Tieto vlastnosti nás stavajú do polohy bytosti bez ďalšej evolučnej či kozmickej perspektívy, bytosti určenej na jedno použitie. Cesta adjustácie sociálneho sveta na spomínané optimum zrejme povedie k vyradeniu človeka z hry.5 Ľudské spoločenstvo tomuto tlaku dokáže odolávať, jednotlivec však môže byť zlomený. Ako prvé preto prišlo na rad odbúravanie pút medziľudskej solidarity.

Tento proces však nebol len násilným. Neboli sme k tomu len donútení ale i pritiahnutí. Z oslabenia solidarity plynú i určité zisky. Umocňuje sa ňou miera našej individuálnej voľnosti, rozsah našich individuálnych práv a slobôd. Tieto zisky sa však dnes ukazujú len ako iluzórne. Načo je nám sloboda prejavu, keď nás nemá kto počúvať a keď nás už nik neberie vážne. Načo je nám sloboda pohybu, keď všetky miesta na svete sú už dávno rovnakými. Síce pestrejšími ako dovtedy, ale vo svojej rovnorodej pestrosti ešte fádnejšími a únavnejšími. Všade dostaneme kúpiť rovnaké tovary tých istých značiek, všade na nás z televíznych obrazoviek civia tie isté stárs, každé miesto na zemi už bolo x-krát ohmatané senzormi vojenských družíc, každé už bolo zapísané do zoznamu potenciálnych vojenských cieľov, na každé z nich už doliehajú dôsledky globálnych ekologických problémov. A aj keby ešte niekde pretrvávala skutočná inakosť, neboli by sme ju už schopní reflektovať. Všetci sme rovnako senzibilizovaní na rovnaké podnety: všetci máme rovnaké očakávania, všetci máme masovými médiami vypestované rovnaké percepčné návyky, všetci sme uzavretí v tej istej klietke povrchného žurnalistického jazyka. Čo z toho, že platí zákaz trestu smrti, keď denne zomierajú tisícky detí od hladu alebo na dôsledky podvýživy, keď vojny a obchod  so zbraňami stále patria k najvýznamnejším odvetviam podnikania. Načo je nám sloboda, keď sme ju doteraz využili len na to, aby sme sa slobode vzdali väčšiny týchto práv. Karl Jaspers vždy poukazoval na činný charakter slobody. Sloboda je podľa neho bytostne vždy zápasom - bojom za oslobodenie. Tento boj sa však nedá vybojovať raz a navždy pre všetkých. Sloboda musí byť neustále riskovaná. Práve veľkosť tohoto rizika určuje hodnotu našej slobody. Vždy si preto vyžadovala svoje obete. Dnes túto obetu nie sme schopní priniesť. Volíme radšej stav neslobody, ako stav rizika. Viac z takto oslabenej medziľudskej solidarity však  profitujú non humans – prispieva totiž k udržiavaniu status quo a znižuje pravdepodobnosť kolektívneho vzdoru. Táto macerácia ľudskej spoločnosti postúpila tak ďaleko, že dnes už nie sme schopní ani solidarity v nenávisti.

Švajčiarsky sociológ Peter Gross nazerá na tieto procesy pomerne optimisticky. Podľa neho i jedinec raz bude sláviť svoje storočie nezávislosti.6 Všetko však nasvedčuje tomu, že to bude zároveň aj storočie extrémnej osamotenosti. Byť osamelý medzi ľuďmi je totiž dvojnásobne väčšia osamelosť, ako keď je človek len sám. Kontingencia a tiež ”prchavosť” spoločnosti vzrastá podľa Grossa úmerne tomu, ako sa ľudia emancipujú.”7 Treba tiež dodať, že aj úmerne tomu, ako sa stávajú nepotrebnými a pre fungovanie spoločnosti nedôležitými. Občianske privilégium – ”byť nechaný na pokoji”, o ktorom hovorí sociológ Armin Nassehi, dopadlo tak, že sme boli nechaní napospas. Že sme zostali mimo hru i v prípadoch keď sme túžili byť zapojení, že sme sa stali pre iných (spoločnosť) raz a navždy ľahostajnými. Privilégium cudzosti prestalo byť privilégiom vtedy, keď sme sa všetci stali navzájom cudzincami, keď sme zistili že sa už z tohoto azylu niet kam vrátiť, keď sme sa ocitli mimo nie dočasne a z vlastnej vôle, ale definitívne, t.j. keď sa z tohoto dobrovoľného azylu stalo vyhnanstvo. Pravda je taká, že sme z verejného priestoru stále viac a viac zatláčaní non humans do svojich privátnych rezervácií. Tento proces už nenaráža na žiadne prekážky. Nečelia mu už národné či kultúrne spoločenstvá, ale nanajvýš len osamotené, neosobnými sociálnymi silami a postmodernou ideológiou monadizované, indivídua. Jediným spôsobom, ako byť integrovaným, zostala len práca. Tej je však pre človeka stále menej a stále viac stráca svoj spoločenský charakter. I na tých, ktorí na týchto procesoch ešte participujú, sú kladené neľudské požiadavky. Dynamika, flexibilnosť, otvorenosť, invenčnosť, efektívnosť a výkonnosť sú skôr vynútenými cnosťami. Nemajú oporu v prirodzených ľudských sklonoch. Človek sa v nich nenachádza, skôr ho uháňajú a unavujú.

 

* Sociológov už dlhšiu dobu znepokojuje fakt, prečo sa ľudia orientujú viac na pôvod a nie na to, kam smerujú. Wilhelm Heitmayer tento fenomén interpretuje v tom zmysle, že táto životná stratégia sa presadzuje vtedy, keď nesmerujú nikam, keď nie sú poruke žiadne vízie a utópie sú ”zakázané”. Človek je totiž tvor, ktorý je bytostne závislý na svojom presahu do budúcnosti. Budúcnosť nepredstavuje len neistotu a ohrozenie, ale tým, že má svoj horizont otvorený, znamená i nádej. Tam, kde sa všetko zvrhlo na jednorozmerné fungovanie, tam kde sa všetko riadi jednotným algoritmom, je budúcnosť redukovaná na ťaživú prítomnosť. Problémy eskalujú vtedy, keď sa už niet ani kam vrátiť, keď sa tento pôvod stáva nejasný, keď sa už nedá zrekonštruovať z kolektívnej pamäti. K tomu dnes dochádza najmä v dôsledku fenoménu multikulturálnosti, keď sa zrazu v tesnej blízkosti ocitá množstvo takýchto návratových ciest, ktoré tento pôvod relativizujú. Návrat bol vždy rituálom vybudzovania  energie, ktorá dáva silu a motív žiť, čeliť chaosu všedných dní a neistej budúcnosti. Táto sila sa znásobuje kolektívnym duchom a stráca sa, keď nemá oporu v určitom spoločenstve. V globalizovanom a kultúrne atomizovanom svete niet tejto kolektívnej podpory. Indivíduum je ponechané samo na seba a preto bezmocné. K tomuto efektu prispelo aj stieranie hraníc medzi kultúrami vynútenou i dobrovoľnou mobilitou, premiešavaním a zrieďovaním kultúrnych hodnôt médiami a globálnym trhom, stieranie rozdielov medzi rasami a pohlaviami, rozmazávanie hraníc medzi vekovo a sociálne limitovanými skupinami, nakoľko viedlo k oslabeniu faktorov skupinovej príslušnosti a tým aj k rozpadu všetkých tradičných foriem kolektívnej identity.

 

* Možnosť revolty je limitovaná i monokultúrnosťou non humans. To, čo ľudí deklasuje už nie sú rozhodnutia konkrétnych osôb, politikov, či personifikovateľných vlád, ale je to dôsledok racionálneho fungovania non humans. Toto neosobné agens však nemá alternatívu. Nemôže byť preto nahradené ničím iným ako sebou. Ak sú rozhodnutia, ktoré nás poškodzujú v kompetencii ľudí, je stále možné veriť v nápravu, zmenu postoja, názoru, v to, že môže prísť k výmene garnitúr. Je tu vždy nádej, že po horšom môže prísť lepší, že existuje ľudské svedomie, súcit alebo česť.8 Potenciálnym adresátom možnej revolty je tu však už len anonymný, abstraktný systém, ktorý nesedí na konkrétnej adrese, nemá ľudskú tvár ani žiadne centrum, do ktorého by sme mohli usmerniť energiu nášho vzdoru. Navyše ide o systém presahujúci hranice jednotlivých štátov, kultúrnych a etnických spoločenstiev. Jeho rozrušenie v jedných regionálnych, kultúrne či civilizačne limitovaných hraniciach neznamená jeho zničenie ani ohrozenie, nakoľko môže byť zvonku vždy nanovo zregenerovaný. I revolta sa preto individualizuje, pátos spoločného vzdoru sublimuje do individuálnej zlosti. Odveta a násilie je v dôsledku toho adresované dostratena. Vedie to k jeho iracionalizácii, k iluzorným snahám vyprovokovať tohto skrytého protivníka k tomu, aby sa zviditeľnil, aby vystúpil zo svojej anonymity, či len o jednoduché ”uľavenie si”, alebo len o neadresné iritačné efekty. Násilie tu už nie je možným prostriedkom všeobecnej nápravy, ale len individuálnou terapiou. Wilhelm Heitmeyer túto podobu násilia nazýva expresívnym násilím. V jeho prípade už nejde o násilie samotné, ale o pocit z násilia a o prekonanie pocitu bezmocnosti. Je dokonale anonymné, nakoľko sa nespája so žiadnou doktrínou ani so žiadnou vyšpecifikovateľnou skupinou. Nie je preto predvídateľné, lokalizovateľné, kalkulovateľné. Tam, kde táto erózia pospolitosti postúpila najďalej, sa stretávame len s iracionálne motivovaným individuálnym násilím. Policajné hlásenia a štatistiky sú len zoznamami jednotlivých vlastných mien. Nikto už za nikoho nehovorí, v mene ničoho nekoná. Aj keď sa niekde v tomto proteste dosahuje určitý synergický efekt, nie je výsledkom plánovania, spoločného dohovoru alebo sprisahania. Nič konzekventné už za ním nie je –  žiadna organizácia ani idea. Prognóza na najbližšie obdobie je preto neradostná: Ešte veľa ľudských tragédií vzíde z toho, že sa príčiny nášho nešťastia predsa len pokúsime zosobniť a vinu a hnev za tieto krivdy preniesť na určité osoby alebo kolektívne subjekty. A ešte väčšie nešťastia vzídu z toho, že prípadný revanš postihne zrejme tiež tých nepravých – namiesto frustrovaných jedincov si to opäť odnesú etnické a kultúrne spoločenstvá, ku ktorým títo jedinci formálne patria. Avšak aj keby bol počet týchto jedincov akokoľvek významný, a keby sa aj prekrýval s celkovou populáciou daného ľudského spoločenstva, nebude už možné túto vinu a prípadný trest legitímne vztiahnúť k určtej kultúre, etnicite prípadne civilizácii. Bude to už o inom ako o nejakých endemických črtách uvedených kolektívnych subjektov, zaostalosti ich kultúry, zlovolnosti ich inštitúcií či reakčnosti ich ideológie. Bude to o zúfalstve barbarizovaných, infantilizovaných a osamelých, svojmu osudu ponechaných jedincov. Obranu pred touto podobou násilia sťažuje aj to, že sa nedajú odhadnúť ani jeho potenciálne ciele. Platí to však i naopak – odpoveď systému na takto motivovaný teror už nebude môcť byť cielenou.9 Tento stret nebude mať preto žiadnu bojovú líniu. Tá sa dá vymedziť len symbolicky. Ak sa dnes hovorí o  konflikte civilizácií, resp. kultúr, podstatu problému to len zahmlieva. Základnou osou súčasného diania je skôr stret mnohorakých ľudských kultúr s jednou monokultúrou – kultúrou non humans.