Slovenská kultúra a odpadové hospodárstvo

(odpoveď na anketu)

 

November 89 znamenal radikálnu zmenu nielen v oblasti slobodného šírenia informácií. To bol len prvý krok k zmenám, ktoré potom nastali v deväťdesiatych rokoch, pričom mnohé z nich nemali len vyslovene politický podtext. Ich začiatok sa ešte niesol akoby v duchu revitalizácie 60-tych rokov, kedy písané slovo malo ešte svoju váhu a jeho prostredníctvom bolo možné šíriť „posolstvá“. Ešte tu pretrvával  napríklad mýtus o spoločenskej funkcii literárnych časopisov či spisovateľovej autorite. Na prelome storočí sa tento svet začal rúcať. Aj keď boli teoreticky vytvorené podmienky na resuscitáciu vegetujúceho literárneho života, pre zmenu zasa absentovala vnútorná motivácia.

Pôvodná literárna tvorba síce vychádza (objavujú sa aj zaujímavé tituly), no chýba jej čosi ako rám. Aj preto prichádza k hodnotovej a žánrovej relativizácii, nerozlišuje sa napríklad medzi populárnou a umeleckou literatúrou, autorka „červenej knižnice“ sa ocitá v spoločnom chlieviku s autorom spoločensko-kritickej prózy. Bolo by však chybou zvaľovať vinu na populárne umenie, naopak, jeho renesancia je prirodzeným javom, pričom práve ono predstavuje najrukolapnejší dôkaz slobodnej tvorby. Ako neprirodzený je skôr fakt, že si nenašlo „svojich“ kritikov, ako to vidíme napríklad v českom či poľskom literárnom kontexte.  

Táto skutočnosť má dôsledky aj v kultúrnej sfére. V určitých kruhoch sa stalo takmer normou zdôrazňovať, že spisovateľ by si mal na seba zarobiť a len taký je úspešný. Zo štátneho spisovateľa - aký tu existoval pre rokom 1989 – sa teda mal stať živnostník. Druhou možnosťou je  mať civilné zamestnanie a po večeroch si písať, resp. pestovať si literatúru ako „koníčka“. Aj vzhľadom na obmedzenú čitateľskú obec tak vznikol začarovaný kruh – kým vydavateľom chýbajú peniaze, spisovateľom honoráre, ktoré by ich uživili. Na spisovateľa, ktorý by si za knižku vypýtal honorár napríklad vo výške priemerného ročného príjmu, sa dnes niektorí pozerajú priam ako na parazita. Koľko si však vypýta za hodinu práce murársky majster či inštalatér? Mozoľnaté dlane stále u nás zostávajú, podobne ako pred rokom 1989, tou „ozajstnou hodnotou“.

Často sa pritom vytvára falošný dojem, že práve to je charakteristická črta každej trhovo fungujúcej ekonomiky. Stačí sa však pozrieť na vydavateľské projekty susedných štátov (myslím tu najmä na Česko a Poľsko), kde sú síce tiež tendencie nechať „zakapať“ ekonomicky nerentabilné aktivity – čo je zhnité a kolísavé nech odpadne -, no kultúra (literárne časopisy, preklady, pôvodná tvorba) tu existujú na neporovnateľne vyššej úrovni. To kvantum titulov, ktoré tu vychádza, sa však nedá prerátavať len na počet obyvateľov (nedá sa to obhájiť len argumentom, že majú viac čitateľov).

Chyba teda nie je v  „systéme“ (máme tu kapitalizmus, zvyknite si), ale má špecificky slovenskú podstatu. Literatúra – a to sa  týka nielen literatúry – sa stále u nás chápe ako prívesok, ktorý má plniť najmä národno-reprezentatívnu alebo trhovú funkciu. Má teda predovšetkým generovať prospech – či už ideologický alebo finančný. Na predstavu, že kniha je tiež tovarom a spisovateľ by sa mal vedieť „predať“, som si nikdy nezvykol (vydavateľ by sa potom zasa mohol premenovať na továrnika a spisovateľ...). Vydávanie objemných výpravných obrázkových publikácií tlačených na kriedovom papieri (týka sa to väčšej časti populárno-vednej literatúry) patrí už skôr do sféry neekologického správania. Čo je však horšie, tejto kriedovej fasáde sa prispôsobuje aj obsah jednotlivých titulov. O to radšej si listujem v poctivých vydaniach zo šesťdesiatych rokov, kde si ešte vydavatelia nemysleli, že väčšina čitateľov ustrnula na mentálnej úrovni žiaka prvého stupňa základnej školy. Aj to je príklad marketingovej stratégie mnohých vydavateľstiev rátajúcich s cieľovou skupinou čitateľov, pre ktorých je kniha vhodným módnym doplnkom k novej sedačke.

V čase, keď sa k informáciám možno dostať niekoľkými kliknutiami, alebo si akýkoľvek titul objednať zo zahraničia, nie je v podstate možné diktovať nejakú kultúrnu politiku – o zbytočnosti ministerstva kultúry sa už toho pohovorilo a popísalo.... Jediný, kto tu ťahá za kratší koniec je národná kultúra. Pod prívlastkom národná však nemyslím matičná, myslím tým literatúru písanú v slovenskom jazyku. Súčasťou literatúry nie je totiž len pôvodná tvorba a literárne časopisy, ale aj preklady. Pokojne môžeme povedať, že slovenská literatúra dnes existuje aj vďaka českým prekladom, ktoré knižný trh zaplavili v deväťdesiatych rokoch. Mnohé dôležité tituly však nevyšli ani tam, nezostáva teda nič iné, ako si ich prečítať v origináli.

Celkom nový komunikačný priestor tu v deväťdesiatych rokoch vznikol vďaka internetu, aj keď mnohí intelektuáli na tento technický výdobytok pozerajú s povýšeneckou ignoranciou a opovrhnutím. Internet však v oblasti zverejňovania textov spôsobil revolúciu porovnateľnú s vynálezom kníhtlače. Mediálnej floskule, že internet a počítač zlikvidujú knihu tlačenú na papieri, už dnes azda veria iba spisovatelia, ktorí majú pocit, že myš a klávesnica ohrozujú ich autorskú alebo národnú identitu. Obe médiá sa dnes vhodne dopĺňajú, internet nezlikvidoval knihu, podobne ako fotografia nezahubila výtvarné umenie. Jediným problémom zverejňovania  vlastných textov na elektronickej sieti - internet môže plniť aj funkciu „samizdatu“ - je problém spätnej väzby a honoráru. Internet totiž nemôže suplovať vydavateľstvo, literárny kritik sotva napíše recenziu na knihu vydanú „internetovou stránkou autora“. Nesmieme teda zabúdať, že vydávanie kníh sa nespája len s aktom ich zverejnenia, ale je neodmysliteľne spojené aj prácou vydavateľského redaktora, z ktorého sa dnes stáva druh určený na vyhynutie. Viacerí vydavatelia dnes radšej investujú do knižnej prezentácie a prostredníctvom nej  vlastne aj do sebaprezentácie. Nie je dôležitá kniha, ale aká mediálne známa osobnosť sa zúčastnila jej krstu, kto na ňom zaspieval, čo sa konzumovalo, prípadne kto vyrobil škandál. Efekt spätnej väzby sa v podstate stráca aj v tradičnom  literárnom obehu a recenzie postupne nahrádzajú knižné prezentácie.

Skutočnou hrozbou pre písané slovo nie je teda internet  (vždy uprednostním listovanie v knihe, pred čítaním textu cez monitor) ale  strata vnútornej motivácie. A tiež presvedčenie, že písanie spoločensko-kritických próz možno spojiť s tvorbou reklamných sloganov, alebo že autor nie je dôležitý, dôležitý je údajne iba “výsledný produkt“. Takéto chápanie literatúry, resp. rezignácia na jej estetické kvality a tiež etickú dimenziu, je vlastne popretím umeleckého vyjadrovania ako takého. Spisovateľ akoby už nemusel ručiť za text svojimi názormi a vlastne celou svojou  existenciou. (týka sa to, samozrejme, najmä umeleckej literatúry). Funkciu „textového záznamu“ môžu totiž  plniť aj cestovné poriadky a jedálne lístky.  

Vo svete, kde by sa vytratil autor, by zanikla aj literárna kritika. Súčasťou tvorivej slobody nie je len právo slobodne tvoriť, ale aj  právo myslieť si o prečítanom svoje. U nás sa však literárna kritika často chápe ako priam nenáležité zasahovanie do slobodných práv autora, ten však často zabúda, že aj literárny kritik sa rovnako môže vyjadrovať slobodne. A, samozrejme, môže sa vo svojom úsudku aj mýliť. Sú to triviálne konštatovania, no v slovenskom literárnom prostredí triviálne vždy vyznievať nemusia. Ešte by sme nemali zabudnúť na „literárnych kritikov“, ktorí si kritiku zamieňajú s marketingom. O literárnych kritikoch platí to isté čo o spisovateľoch – akú váhu má napríklad názor kritika, ktorého hlavnou profesiou je tvorba reklamnej kampane na dámsku hygienu? Samozrejme fakt,  že spisovateľ či kritik berú podnikajú vo sfére mediálneho šoubiznisu, je súčasťou  ich slobodnej voľby, súčasťou čitateľovej slobodnej voľby je však myslieť si o tom svoje a takýto „literárny svet“ ignorovať.

Spisovatelia by sa teda viac nemali báť prípadného negatívneho ohlasu na svoju knihu, ale faktu, že si ich knihu nik nevšimne. Literatúru teda dnes najviac neohrozuje nemožnosť zverejňovať vlastné texty či už tlačenou alebo elektronickou formou, ale prípadný nezáujem čitateľa. Týka sa to najmä mladších ročníkov,  ktoré už dnes vyrastajú na úplnom inom type kultúry. Ak sme sa my svojho času delili na čitateľov verneoviek a mayoviek, dnešné deti sa budú deliť na hráčov akčných hier, adventúr a stratégií.

O hrozbe skutočného „konca literatúry“, ak by som mal parafrázovať Fukuyamu, sa presviedčam každý deň, keď otváram poštovú schránku, z ktorej sa na mňa vysype hromada plnofarebných reklamných letákov a katalógov. Tie zo schránky hneď putujú do vedľa stajaceho smetného koša, určeného špeciálne na tieto účely, ktorý býva zväčša zaplnený až po okraj. Vtedy si uvedomím, prečo nie sú peniaze na vydávanie kníh (myslím tým aj na odborné publikácie a preklady), resp. peniaze sú, len sa akoby tiekli iným smerom.

Od istého času kupujem nových kníh čoraz menej. Odrádza ma aj ich čoraz vyššia cena, akoby tu fungovala priama úmera – čím viac zaplatím za knihu, tým viac reklamných materiálov sa mi objaví v poštovej schránke. Preto v poslednom čase radšej chodím kupovať knihy do Poľska.

U nás teda viac než na kultúru prispievam – aj keď proti svojej vôli - na odpadové hospodárstvo. Preto si myslím, že to najdôležitejšou výzvou novembra 89 stále zostáva zápas o právo sa slobodne rozhodovať. A to sa týka nielen kultúry.

  

Pavel Matejovič

    

Publikované: Anketa  2009 – V literatúre dvadsať rokov PO, Romboid  9-10/2009