Tatranské pastorále

 

   "Tatry sa prebúdzajú do novej éry. Do éry kvalitnejších služieb, lepších zjazdoviek a prvotriednych hotelov.“  Týmito slovami prezentuje  symbol slovenskej národnej hrdosti reklamný spot, ktorý je už niekoľko týždňov súčasťou mediálnej kampane istej finančnej skupiny. Semioticky je "zaujímavá" aj jeho vizuálna stránka: najskôr je to pohľad na divoké a nespútané končiare slovenských veľhôr, kde sa preháňa vietor, bezcieľne plynú mraky a potuluje  divá zveri, aby ho vzápätí vystriedal záber na kolesový mechanizmus lanovky a snehový ratrak. Romantický hudobný motív preruší frenetický nástup  burácajúceho orchestra, ktorý dopĺňa patetické deklamovanie sloganu v podaní Dušana Jamricha. Pohľad na tatranské hotely pre vybranú klientelu končí  gýčovitou scenériou vychádzajúceho slnka (akási ponáška na úvodnú znelku  satirického programu "Česká soda").

      Dnes si už sotva niekto spomenie na aféru Tatragate zo začiatku 90-tych rokov, keď bol Michal Kováč, v tom čase jeden z  vrcholných predstaviteľov VPN,  falošne obvinený, že náš národný symbol predal Američanom. Veď Tatry sú symbolom Slovenska a na symboly sa nesiaha. Dnes, keď v slovenskej vláde sedia samí národovci a patrioti, sa z Tatier stáva výnosný kšeft. Údajná "zonácia Tatier" je len eufemizmus pre ich parceláciu a privatizáciu, no kšeftovať s pozemkami v okolí Tatier sa už začalo predtým (Veľký Slavkov).

   Chronickým problémom Tatier je však aj samotná úroveň  poskytovaných rekreačných služieb, ktorá ďaleko zaostáva za európskym štandardom. Tatranci si svoju prestíž dlho budovali na vlastnej exkluzivite, no dnes, v konkurencii so službami v susednom Rakúsku a Poľsku, hrajú už iba druhé husle. Z tohto uhla pohľadu je legitímna otázka, či chcú Tatry zostať aj v budúcnosti turistickou destináciou? V diskusii o budúcnosti Tatier sa úplne zabúda na ich liečebnú funkciu - pacienti s problémami dýchacieho ústrojenstva asi na Slovensku už dnes neexistujú. Ruskí zbohatlíci sú lukratívne zaujímavejší.   

      Protesty mimovládnych organizácii a ekológov proti navrhovanej zonácii Tatier sú síce sympatické, ale politicky naivné. Ich argument, že ďalšie ukrajovanie z chráneného územia nerešpektuje požiadavky ochrany prírody a je v rozpore s európskou legislatívou,  je politicky bezzubý. Žiadosť, aby sa súčasná moc správala slušne a dodržiavala demokratické pravidlá (vzhľadom na jej doterajšie pôsobenie),  skôr možno vnímať  v parodickej rovine, než ako seriózny apel. Stačí spomenúť kauzu pezinskej skládky, kde právna moc na Slovensku úplne zlyhala, pričom občiansky odpor bol oveľa silnejší.  Najväčšia slabina dobre mienených protestov je však v tom, že sú insitné; v snahe byť dôsledne apolitickí, sa ich iniciátori vlastne vzdávajú nástrojov, ktorými politici štandardne narábajú. V tomto zmysle budú vždy  o krok pozadu, pretože politici používajú aj nečisté chmaty. Navyše v snahe byť opatrní, bývajú požiadavky občianskych aktivistov často neadresné - nie je  totiž "nejaké" Ministerstvo životného predstavitelia, a nie sú "niektorí predstavitelia vlády", ale konkrétne osoby, ktoré nesú konkrétnu zodpovednosť. Najväčšou dilemou všetkých ekologických iniciatív však je, akým spôsobom možno zosúladiť ekologické priority s rozvojom turistickej infraštruktúry. Týka sa to, samozrejme, aj poskytovania zdravotnej starostlivosti (klimatická liečba).  Miesto liečební však v Tatrách zrejme vyrastú "kvalitnejšie hotely".

      Nie pochýb o tom, že problém TANAPu už politicky prekročil hranice národného parku a jeho územie dnes siaha od Tatier až k Dunaju. Pezinská skládka, emisie, konské pólo na zamrznutom Štrbskom plese a nová zonácia Tatier má podobný rukopis. Pramení z pocitu bohorovnosti a najmä presvedčenia, že nositelia politickej moci, s podporou nefungujúceho právneho systému, si môžu dovoliť čokoľvek. No z hľadiska ekologických dopadov na životné prostredie majú rozdielny stupeň závažnosti.

     V prípade Tatier ide najmä o "národný symbol" (Slováci bránia svoje Tatry), možno ochrana prírodného prostredia nemusí byť v tomto kontexte až taká prioritná. Za ochranou sa môžu skrývať celkom iné záujmy, najmä politické. To sa však netýka občianskych aktivistov, ale konkrétnych politických strán, ktoré z celej kauzy vytĺkajú politický kapitál, pritom samé majú maslo na hlave. Žiaľ, treba aj povedať, že Tatry sú po veternej kalamite už zdevastované, na tom však nenesie vinu bezprostredne človek. Väčšia devastácia im dnes sotva hrozí a prílišné obavy z primeraných urbánnych zásahov, ktoré zohľadňujú špecifické prírodné podmienky, nemusia byť vždy opodstatnené (tým však nemožno obhajovať ich ďalšiu ekologickú devastáciu).

     Tatry nie sú navyše jediným chráneným územím na Slovensku, väčšie ekologické devastácie - aj bez pričinenia prírodných živlov - sa "potichučky" udiali v iných kútoch Slovenska, ktoré však majú tú smolu, že nie sú súčasťou národnej mytológie.

     Budúcnosť Tatier, odhliadnuc od ich symbolickej funkcie, však s budúcnosťou Slovenska v určitom zmysle súvisí - aká bude krajina, také budú Tatry. Práve slovenskí voliči onedlho rozhodnú o tom, či chcú mať vo vláde reprezentantov, ktorí im raz nemusia predať len Tatry, ale celé ich milované Slovensko. Tu však možno vysloviť aj tristné konštatovanie, že vyberať sa vlastne ani nedá z čoho. Kupcov je v tomto prípade naporúdzi hneď niekoľko bez ohľadu na ich politické zafarbenie - nemusia to byť vonkoncom len finanční dravci z J&T, ale aj naši veľkí slovanskí bratia, ktorým  sa predstavitelia tejto vlády tento mesiac tak hlboko poklonili. 

   Reklamný šot "Tatry Mountain Resort"   bude mať možno  svoje pokračovanie v Tridsiatich prípadoch Majora Zemana. Najskôr bude parafrázou na Tatranské pastorále. Alebo ako spieva Štefan Kvietik - "možno už dolinou ide ten voz... "

  

Pavel Matejovič

 

17.-18.4.2010