B

 

 

Beaufortova anemomometrická stupnica slúži pre odhad sily (rýchlosti) vetra bez požitia prístrojov, t.j. podľa účinkov vetra na rôzne predmety.. Je pomenovaná podľa kontraadmirála britského námorníctva sir Francisa Beauoforta  Rozlišujeme tieto rýchlosti:

·         0 a menej ako1 km/h - bezvetrie: dym vystupuje kolmo hore.

·         1-5 km/h - vánok: smer vetra sa dá rozpoznať podľa pohybu dymu, vietor však neúčinkuje na veternú smerovku

·         6-11 km/h - slabý vietor: vietor cítiť na tvári, stromy listov šelestia.

·         12-19 km/h - mierny vietor: listy stromov a vetvičky sú v trvalom pohybe, vietor napína zástavky.

·         20-28 km/h - dosť čerstvý vietor: vietor dvíha prach a kúsky papierov, pohybuje slabšími konármi.

·         29-38 km/h - čerstvý vietor: listnaté kry sa začínajú hýbať, na stojatých vodách sa tvoria menšie vlnky so spenenými hrebeňmi.

·         39-49 km/h - silný vietor: vietor pohybuje silnejšími konármi, telegrafné drôty svištia, používanie dáždnikov sa stáva namáhavým.

·         50-61 km/h  - prudký vietor: vietor pohybuje celými stromami, chôdza proti vetru je namáhavá.

·         62-74 km/h -  búrlivý vietor: vietor láme vetvy, chôdza proti vetru je normálne nemožná.

·         75 až 88 km/h - víchrica: vietor spôsobuje menšie škody na stavbách, strháva komíny, škridlice a bridlice zo striech.

·         89-102 km/h - silná víchrica; vyvracia stromy, prináša škody bydliskám.

·         103-117 km/h - mohutná víchrica: spôsobuje rozsiahle spustošenie.

·         Viac ako 117 km/h -  orkán: má ničivé účinky.

 

 

blesk je viditeľný svetelný jav, ktorý je sprevádzaný náhlym elektrickým výbojom.  Najčastejšie pozorujeme tzv. čiarové blesky. Je to obrovská iskra, niekedy je pomerne rozvetvená, ktorej dĺžka sa pohybuje okolo dvoch až troch kilometrov, v jednotlivých prípadoch však môže prevyšovať aj 20 kilometrov. Tento výboj trvá iba zlomok sekundy. Ďalej rozoznávame tzv. plošný blesk, ktorý môžeme pozorovať len vnútri oblaku. Je viditeľný väčšinou pri blízkych búrkach.

Blesk vzniká medzi centrami elektrického náboja opačnej polarity. K výboju prichádza buď medzi kladným a záporným centrom vo vnútri oblaku, alebo medzi oblakom a zemou. K výboju môže prísť aj medzi centrami náboja dvoch blízkych oblakov (medzioblačný výboj), resp. medzi oblakom a voľnou atmosférou.

Výboj blesku sa skladá z niekoľkých fáz. V prípade výboja medzi oblakom a zemou vzniká zárodok blesku vo vnútri oblaku v oblasti s dostatočne silným elektrickým poľom. Prvý, tzv. vodiaci výboj (stepped leader) postupuje takmer neviditeľne k zemskému povrchu, a to najčastejšie v postupných krokoch rýchlosťou okolo 200 km/s. Postup vodiaceho výboja v jednotlivých krokoch je vysvetľovaný tým, že na jeho dráhe prichádza k poklesu intenzity elektrického poľa pod určitú kritickú hranicu a pohyb výboja sa potom na niekoľko desiatok mikrosekúnd zastaví, zatiaľ čo intenzita elektrického poľa v priebehu tohto času dostatočne vzrastie. Keď sa vodiaci výboj priblíži k zemskému povrchu, začne proti nemu, najčastejšie od nejakého vyvýšeného objektu, stúpať smerom hore elektrický výboj. Následne sa tieto výboje spoja a príde k uzatvoreniu kanála. V takto vytvorenom kanále vysoko ionizovaného vzduchu sa potom začne smerom hore šíriť spätný výboj (return stroke), ktorý je opticky oveľa viac jasnejší a preteká ním prúd v rádu desiatok kA. Rýchlosť postupu spätného výboja je rádovo vyšší než rýchlosť vodiaceho výboja a dosahuje hodnoty až 20 000 km/s.  Teplota v kanále blesku dosahuje pri spätnom výboji až 30 000 °C, čo má za následok náhle zväčšenie objemu vzduchu a vytvorenie tlakovej vlny, ktorú akusticky počujeme ako hrmenie.

Prvý spätný výboj môže byť v tom istom kanáli nasledovaný ďalšími vodiacimi a spätnými výbojmi. Jeden viditeľný blesk sa tak v skutočnosti väčšinou skladá z niekoľkých následných spätných výbojov. Čas medzi jednotlivými výbojmi je v ráde stoviek milisekúnd a celková doba výboja je zvyčajne menšia než 1 sekunda.

Zriedkavejšie sa stretávame s tzv. guľovým bleskom (pozri prílohu č.3), ktorý pre vzácnosť svojho výskytu nie je ešte dostatočne preskúmaný. Máva podobu jasne svietiacej gule s priemerom 10 až 20 cm, niekedy je červenkastá. Guľa sa pohybuje, sviští, popraskáva v čase od niekoľkých sekúnd do niekoľkých minút a zaniká buď pomalým vytrácaním, alebo hlučným výbuchom. Guľový blesk sa obyčajne pohybuje pozdĺž elektrického vedenia (ktoré môže vytrhať zo steny), ale tiež voľne v smere vetra alebo prievanu. Pri dotyku s predmetmi môže vybuchnúť a vyvolať požiar. Ak sa dotkne človeka, spôsobuje popáleniny a často aj smrť.  Elektrické výboje v oblakoch sú priamym nebezpečenstvom iba pre leteckú dopravu. Blesky oblaky - zem sú však nebezpečné najmä pre objekty na zemskom povrchu. Tieto výboje vznikajú medzi oblakom a vyvýšeným objektom (stožiarom. vežou, vysokým stromom), najmä však ak sú tieto objekty na otvorenom priestranstve. Blesky vidíme na vzdialenosť aj niekoľkých desiatok kilometrov, niekedy až cez 100 km.

 

blýskavica - blesky, pri ktorých nie je počuť hrmenie. Prevažne sú to blesky veľmi vzdialenej búrky. Sú pozorované najmä v noci.

 

bóra (borees)  - severný vietor, pôvodné označenie pre studený a nárazový padavý vietor, vyskytujúci sa na juhoslovanskom pobreží  Jadranského mora, hlavne v okolí Terstu, Rjeky a Senje. Vanie hlavne na jeseň a v zime. Studený vzduch, ktorý sa vyskytuje nad pevninou, náhornými plošinami tečie cez brány a horské sedlá k pobrežiu a je nasávaný tlakovou nížou na teplou časťou Jadranu.

Názov bóra pre prudký studený nárazový vietor sa požíva aj v iných krajinách - najčastejšie sa hovorí o novorosijskej bóre úpätí Kaukazu a Čierneho mora. U nás sa vietor charakteru bóry vyskytuje na Spiši a v oblasti Vysokých Tatier, kde sa označuje ako polák (poliak).

 

búrka je súbor elektrických, optických a akustických javov vznikajúcich medzi oblakmi navzájom, alebo medzi oblakmi a zemou. Súčasťou búrky sú vždy elektrické výboje (blesky). Ak pozorovateľ nezaznamenal blesky alebo hrmenie, nehovoríme o búrke, ale len o prehánke, daždi a pod. Zaznamenávajú sa aj vzdialené búrky, prípadne blýskavice v noci, kedy možno pozorovať búrku iba opticky (čiže sú pozorované iba blesky). Ak nevidieť blesk počas dňa, ale počuť iba hrmenie, aj vtedy hovoríme o výskyte búrky.

Za začiatok búrky sa považuje okamih, keď bolo prvý raz počuť hrmenie (bez ohľadu na to, či boli vidieť blesky).

V súčasnosti existuje niekoľko teórií, ktoré vysvetľujú vznik elektrického náboja v búrkových oblakoch (cumulonimboch). Na základe pozorovaní ako aj laboratórnych meraní sa ako najvýznamnejší faktor jeho vzniku javí výmena náboja pri kolíziách malých ľadových kryštálikov s väčšími ľadovými krúpkami v oblasti výstupného konvektívneho prúdu s vysokým obsahom vodnej pary. Pri týchto kolíziách sa malé ľadové kryštáliky nabíjajú kladne a väčšie krúpky záporne. V dôsledku výstupných pohybov a zemskej gravitácie prichádza k tomu, že malé kryštáliky sú vynesené vzdušnými prúdmi do vyšších hladín, kde sa formuje hlavné centrum kladného náboja, zatiaľ čo väčšie krúpky zotrvávajú v stredných hladinách alebo vypadávajú ako konvektívne zrážky, čím vzniká centrum záporného náboja.

Búrkové oblaky (cumulonimby) patria ku zrážkovej konvektívnej oblačnosti. Tá vzniká v dôsledku  konvektívnych (výstupných) pohybov teplého vzduchu. Podmienkou vzniku búrkového oblaku je instabilné zvrstvenie ovzdušia (teplota výraznejšie klesá s výškou). Dobrým príkladom na vznik konvekcie sú tzv. orografické búrky. Konvekcia nastane vtedy, ak sa vytvoria dostatočné teplotné rozdiely medzi zemským povrchom a priliehajúcou prízemnou vrstvou vzduchu. Veľmi účinný je prenos tepla turbulentnou výmenou. Ak sa pri zemi vyskytuje turbulentné prúdenie, uľahčuje to vznik termiky. Na vznik konvektívneho prúdenia však nie je dôležitý iba samotný prehriaty zemský povrch, ale tiež teplotný kontrast medzi podkladom a voľnou atmosférou. Všade tam, kde sú teplé vzdušné prúdy sa zbiehať (konvergovať), prichádza k výraznému výstupnému pohybu vzduchu.

Atmosférické podmienky na vznik konvekcie môžeme vyčítať z aerologického diagramu. Aerologické merania sú vykonávané najmä prostredníctvom balónových sond. Ak sa pozreime na diagram, vidíme na ňom viacero čiar. Na vodorovnú os je nanesená teplota vzdchu, na zvislej osi tlakové a výškové hladiny. Na krivke vľavo je nanesený rosný bod, vpravo je teplota vzduchu. Vidíme, že jednotlivé teplotné a vlhkostné charakteristiky sa s výškou menia.   

                        

 

Búrky vznikajú najmä nad zohriatym zemským povrchom v teplom polroku (apríl-september). Rozlišujeme búrky studeného a teplého frontu a nefrontálne búrky. Nefrontálne búrky rozdeľujeme na konvektívne a orografické búrky. Dôsledkom konvektívnych búrok je  nerovnomerné zohrievanie zemského povrchu slnečným žiarením. Teplejší vzduch začne najskôr vystupovať do vyšších hladín a tvoriť jadro zosilňujúceho sa výstupného prúdu. Výstupný pohyb sa môže meniť v horizontálnom i vertikálnom rozsahu oblaku a môže kolísať s časom. Orografické búrky vznikajú v horských oblastiach spolupôsobením horských svahov orientovaných kolmo na smer prúdenia vzduchu.