Volebný návod: krok „A“ a krok „B“
Márius Kopcsay
V televíznej diskusii Vladimíra Mečiara úprimne rozčúlil Ján Figeľ. Pripomenul mu, že ak by bol aj po roku 1998 ostal pri moci, Slovensko by dnes nebolo v Európe.
Je to pravda. A práve tu sa skrýva kľúčový rozdiel medzi voľbami 1998 a 2010.
Vo voľbách 1998 naozaj Slovensku hrozila izolácia a nepredvídateľné ekonomické problémy. O to jednoduchšia bola protimečiarovská mobilizácia. Stačilo, aby vznikol „zlepenec“, ktorý sa vinou účelového Mečiarovho volebného zákona vynútene zomkol do jednej strany. Súčasťou zlepenca mohol byť hoci aj taký Jaroslav Volf, alebo konzervatívec Vladimír Palko, ktorý už pri jeho tvorbe škrípal zubami. Ale nedalo sa nič robiť. V konečnom dôsledku to pomohlo, Mečiar skončil.
Dnes súper nevyzerá natoľko nebezpečne. Nesústreďuje sa na kŕčovité držanie moci, o to dravšie a priamejšie však sleduje záujmy ekonomické. Robí to sofistikovanejšie, bez zbytočného hluku. Takpovediac európsky. Nehrozia sankcie, demarše, ba ani zatvorené dvere, veď Slovensko sa už dostalo všade, kam sa dostať mohlo.
A teda ani dnešný „pravicový zlepenec“ nie je ani len formálne taký súdržný a akčný. Neexistuje natoľko hmatateľný pocit ohrozenia, ktorý by ho stmeľoval. A hlavne, chýba onen zásadný rozdiel medzi dvoma pólmi – v roku 1998 bolo jasné, že veľmi zlú možnosť (neeurópsku) môže vystriedať lepšia (európska). Ale máme dnes reálny predpoklad, že politikov, ktorí kradnú, vystriedajú zajtra takí, čo nekradnú? Bohužiaľ, máme skôr smutnú istotu, že sa po tejto stránke veľa nezmení.
Na Slovensku sa totiž zakorenil systém parazitov, ktorí vyživujú politické sily – a za túto investíciu očakávajú zisk aj s úrokmi. Týka sa to všetkých strán od ľavice po pravicu. Cudzopasník prerástol všetko od najvyššej politiky po najmenšie obecné úrady. Z verejných peňazí sa vysáva pri obrovských investíciách ako je stavba diaľnic, ale aj pri dodávaní ceruziek a kancelárskeho papiera. Kradne sa v športe, v kultúre, verejnoprávnych médiách, vo všetkých rezortoch. Kradne sa natoľko nepokryte a bezostyšne, že poctivým ľuďom, ktorí nie sú napojení na tento megaorganizmus, ostáva čím ďalej tým menšie sústo. Čoraz menší kus chleba. Symbolické diery po ukradnutých peniazoch sa na nás škeria zo všetkých strán. To je dôvod, prečo sa tlačíme v autobusoch, prečo jazdíme po hrboľatých cestách, prečo STV vysiela paškvil, prečo sa Bratislava mení na neobývateľný Looserpark a prečo dôchodcovia trú biedu. To je dôvod, prečo vznikajú priepastné sociálne rozdiely a kým jednému vezme povodeň poslednú perinu, iný sa preháňa na koni po zmrznutom Štrbskom Plese.
V sobotu sa tento problém nevyrieši. Žiadna strana nedokáže ponúknuť voličom vyhubenie parazita. Bola by predsa ako kapor, ktorý si dobrovoľne vypustí rybník. A potom, realita, žiaľ, zodpovedá stupňu kultúrneho vývoja, na ktorom sa Slovensko nachádza. Tento vývoj však nesmie zastať – hoci sa o to snažia tí, ktorým súčasný stav vyhovuje. A to je práve nenápadná križovatka, na ktorej sa Slovensko vo voľbách v roku 2010 ocitlo.
Aj na tejto križovatke pritom existuje (o čosi) lepšia a (o čosi) horšia možnosť – pretože v porovnaní s rokmi 1998 až 2006 má Slovensko vládu, ktorá sa úplne vymkla spod zvyškov verejnej kontroly a politickej kultúry, ktorá prekročila dosiaľ nepoznané hranice, ktorá zdecimovala súdnictvo (a spolu s ním aj spravodlivosť) a zadlžila štát na niekoľko generácií.
Nie je teda iná možnosť, len dnešnú križovatku prejsť, vyhnúť sa najhoršiemu možnému smeru (to je krok „A“). A potom premýšľať, čo ďalej (krok „B“). Hľadať prostriedok proti parazitovi a nedopustiť, aby vývoj ustrnul. Bez kroku „A“ však ku kroku „B“ nie je možné prejsť.