Tak hlboko Fico ešte neklesol
Viacerí ľavicoví intelektuáli a publicisti neradi počujú, ak im niekto pripomína, že k Ficovým koaličným partnerom svojho času patril okrem Vladimíra Mečiara aj Ján Slota. Slota si už vraj nakradol a je teda mimo hry podľa porekadla „čo oči nevidia, srdce nebolí“. Politický naivizmus týchto „ľavicových publicistov“ spočíva v tom, že by Fica stále radi videli ako socialistu. Chcú si ho teda pristrihnúť na svoj obraz (bývalý slovenský premiér vraj lepšie "rozumel" chudobným a oproti novej pravicovej vláde je vraj lepšou alternatívou). Fico ich však opäť v týchto dňoch „zrádza“, keď svojimi postojmi dokazuje, že žiadny nacionalista či extrémista mu nie je cudzí. V plnej nahote sa to ukazuje v kauze Svätoplukovej sochy. Tento Kulichov politický gýč chce ubrániť za každú cenu. Ficovými politickými partnermi sa stávajú priamo čo nepriamo aj Marián Kotleba či Matica slovenská. Prinajmenšom všetkých zúčastnených spájajú spoločné hodnoty, ktorých jadro je tvorené primitívnou neoľudáckou mytológiou a normalizačným zväzáckym boľševizmom, alebo aby som parafrázoval klasika - ľudák a komunista sa tu ocitli vo vzájomnom objatí. Ľavica však hrá mŕtveho chrobáka uplatňujúc iné porekadlo - hovoriť striebro, mlčať zlato... To zlaté mlčanie ľavice má v tomto prípade svoje pragmatické dôvody, veď aj noviny musia z niečoho žiť.
Tak hlboko Fico neklesol ani počas štyroch rokov svojho vládnutia. Neospravedlňuje ho ani skutočnosť, že aj Dzurinda svojho času koketoval pre zmenu s Mečiarom (keď to pravicoví publicisti tolerovali Dzurindovi, prečo by to ľavicoví nemohli tolerovať Ficovi?). Ak toto má byť ten posledný rozhodujúci argument, ktorý má zachrániť Ficovu "socialistickú kožu", potom je to so slovenskou ľavicou ešte horšie, ako som písal v komentári v roku 2006 (Mosty 15/2006). Jediným víťazom sa na Slovensku stáva politický relativizmus, kde môže ísť v podstate každý s každým. A je úplne jedno, či je to sprava alebo zľava.
Pavel Matejovič
8.8.2010
Príbuzné témy na nun.sk: